Je to tak. Už vyše mesiaca som nenapísala poviedku. Je to spôsobené tým, že mám na seba privysoké nároky a zároveň tým, že som lenivé prasa, čo nič nemení na tom, že som úbohá a zúbožená, som ako scéna z paródie na zlý americký film, sedím na posteli, plačem a jem tortu a ľutujem sa, pretože tento život v prvom svete, plný ľudí, čo ma chcú robiť šťastnou, je zrejme málo na to, aby sa som dokázala cez seba aspoň raz preniesť. Hej.
Pretože mám v izbe nezábudky, ktoré nesmú odkvitnúť a tak je tu nonstop otvorené okno a mne je zima a to je všeobecne známe, že mi je zima vždy, keď je mi smutno. A pýtam sa samej seba, čo som dokázala a odpovedám si, že nič moc a potom sa mi pateticky po líci skotúľa dalšia slza a cestou sa míňa, až kým stratí na váhe a nič ju neťahá ďalej. To je môj aktuálny stav, akosi som sa minula po ceste.
A možno som len nevyspatá a trochu chorá a potrebujem zo seba vyplaviť trochu soli, A mám trochu strach a trochu nechuť, lebo sa bojím, že sa už nikdy nikam neposuniem. A to je ten problém, Bojím sa vôbec vykročiť, aby som náhodou nechodila v kruhoch. Ale naháňanie svojho chvosta je predsa len stále nejaký pohyb.
Prídem do obchodu, vysypem na pult všetky mince a poviem: Prosím si jednu hnaciu silu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára