Večer mi bolo ťažko na duši. Zamastila som ocinovi slohy rybou konzervou a rozplakala som sa. Zavesil mi na uši čerešne a povedal, že som ako mamina. Mám na sebe jej modrý sveter, čo si uštrikovala, keď bola ako ja. Ja som tiež ako ja a neviem uštrikovať ani škaredý šál. Povedal mi, že som ako mamina a ja som plakala a čerešne ma studili a mala som ruky mastné od rýb. Svet je pekný a ja plačem. A čítam Čechova, nahlas a so sýkavkami, lebo už o rok a pol idem na prijímačky; sú za rohom.
Filip má pokosené vlasy. Stál na rohu a čakal, kým pôjdem okolo. Dal mi bozk a odhryznúť z kebabu. Bol dobrý. Zahrabla som mu prstami do pokosených vlasov a bolo mi trochu smutno za divokou záhradou, čo tam rástla ešte včera, lúčnymi kvetmi a burinou a trochu som sa tešila z hebkého trávnika - keby som bola vyššia, zaborila by som doňho tvár tak hlboko, až by mi celý Filip prerástol cez hlavu a boli by sme jeden zvláštny hrčovitý strom. A ja by som mohla mať stále na ušiach čerešne.
Cítim sa ako v krátkom amatérskom filme natáčanom cez rybie oko. Rybe vyberú oko a potom z nej spravia konzervu, aby mohla omastiť suché slohy.
Som šťastná, lebo je starká doma z nemocnice. Som šťastná, lebo mám uzavretú jednotku z chémie. Som šťastná, lebo je leto a jahody a čerešne a melóny a sleďové filety v oleji sú dobré. Som šťastná a plačem v tridsaťjedenročnom modrom svetri od maminky a vzácnych čerešňových šperkoch od ocka. Lebo sa mi chce. A je mi peknosmutne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára