Vraj nemáš čo čítať... Áno, prihováram sa Ti rovno v úvode, veľmi dobre vieme, že okrem mňa si jediný tvor, ktroý tu chodí. V hlave mi znie SoKo, čo už dlho nie. Tisnem sa brokolici a je mi fajn.
Z kuchyne vonia niečo dobre voňajúce. Ešte stále mám v posteli oblečenie, ktoré som si v stredu chcela obliecť ešte pred tým ako som zistila, že do žiadnej školy nejdem. A to som si prvý raz v tomto školskom roku chcela obliecť nohavice. Namiesto toho už tretí deň ležím na svojom Beatles tričku, ako keby mi na ňom nezáležalo. A záleží. A záleží, až je z toho celé zaľahnuté. Len je teraz trochu pokrčené.
Dostala som obed do postele. To sa len tak nestane. Oprava: To sa len tak nestane, keď nemáte za sestru Margaret. Závidím Jakubovi, že si ju môže niekedy zobrať. Okrem toho, že ležím v posteli odkedy som vstala som úplne zdravá. Aj som už dnes chcela ísť do školy (písomka z chémie, priatelia!), ale som nebola pustená. A ešte viac ako ísť do školy som zajtra chcela ísť do Ružomberka. Lebo... skautské múzeum, Ty, skauti, Ty, všetko ostatné a ... Ty. Mám pocit, že pre mňa práve prestalo mať slovo "ty" význam, ale on sa vráti.
Kým som to písala, vychladli mi cestoviny. Aj tak som ich nevládala dojesť. Dám si ich na večeru.
A ešte som chcela napísať o tom bielom panáčikovi na streche vedľajšej bytovky. Mala som vysokú teplotu, takže sa asi nikdy nedozviem, či tam bol naozaj, alebo som mala halucinácie. Panáčik bol tak vysoko ako ortuť v teplomeri. Pomedzi žalúzie šlo pásikavé slnko. Ležala som v posteli naopak, lebo som mala málo sily na prehodenie sa. Zobudil ma messengerový zvuk. Niečo som rýchlo odpísala a prehodila sa nadruhý bok. Celý deň som prespala. Možno mi nič nebolo, len som bola unavená. A videla som bielych panáčikov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára