Ako každú sobotu.

Na rebrine mi visí štvoro silóniek.

J: Umyješ riad?
A: Mhm... Mám na výber?
J: Alebo vieš čo? Ja umyjem riad a ty povešiaš prádlo (bielizeň!)
A: Ten riad by som brala radšej. Kde je?
J: Kto?
A: Prádlo...
J: V chladničke
A: V chladničke?
J: Mhm
A: V chladničke?
J: Jaj, či nie, v práčke.

Hľadala som vedro. Mamina medzitým začala vyberať prádlo. Má angínu. Mamina. Prádlo je zdravé.

J: Nevyberaj to, veď máš dcéru!

Je dobré mať dcéru. Je dobré mať mňa. Aj keď ako dcéra nestojím za veľa, som rada, keď sa občas mám. Z rádia hrala akási harmonika a ocino čistil slivky.

Z: Načo to čistíš? Keď sa to rozvarí, tak to vyberieš...
J: Mne sa to tak chce.

Balkónové dlaždice sú v tomto ročnom období studené. Obklopujú ma kôstky. Jedna ma dokonca obklopuje zvnútra, lebo si vôbec neviem dávať pozor.

Mrzí ma, že som to začala písať v dobrej nálade a končím v zlej. Lekvár niekedy buble celkom mierumilovne, ale dnešný slivkový buble ako atmosféra v tejto domácnosti. Jediná vec, ktorá ma dokáže rozhádať s maminou je ten sprostý zelený kretén, nič nerobí, nechá sa ťahať, ešte do toho hučí, veľké je to ako kôň, ťažké dva krá toľko...

Z: A stôl si si odtisla?
A: Nie, iba som pod ním vysávala, ale bola som úplne všade.
Z: Aj pod nohami?
A: Kde by sa podľa teba pod nohami vzali smeti?
Z: Vysávame raz za týždeň, tak by si to mohla spraviť poriadne!
A: Myslíš si, že pod nohy stola sa dostali nejaké smeti, keď sa od posledného vysávania ani nepohol?
Z: Stavím sa, že si nepovysávala malý koberec.
A: Povysávala, aj prach.
Z: Tak choď ešte pozbierať lístie z balkóna a povysávaj aj tam. Vždy, keď vysávaš pohádame sa, to naozaj potrebuješ stále vzdorovať?
A: To je vzdor, keď nepovysávam pod nohami stola?
Z: Iba sa viac traumatizuješ a budeš to vysávanie neznášať ešte viac.
A: (už z kuchyne) To sa už ani nedá!
J: (v kuchyni) Všetko sa dá, Agátka,keď chceš, nehádaj sa s maminkou. Dáš si slaninu?
A: Dám.

Slanina bola posledná vec, ktorá mohla zachrániť každosobotnú vysávaciu krízu. Povysávala som balkón a šla do izby. Rozmýšľala som, či môže v bruchu zakoreniť slivka. To by som už naozaj bola strom. Z uší by mi šli konáre. A bola by som najlepšou súčasťou jesene. Spolu s koženými šnurovacími topánkami a jesenným kabátom. A slivky by mi ladili so svetrom. Štrikovaným. Modrým ako dnešné doobedie. Zvonili by mi do uší symfóniu letného dozrievania a ja by som ani nepotrebovala slúchatká.