Absolútne. Najväčšie. Prvý september. Zamračené. Ležím v posteli, babuším sa do periny, čítam Rebarborku, počúvam Lisu Hanningan, jem banán a je mi bájo. V Trstenej dnes hrá Hex. Hemendex má len o 5 písmen viac a o toľko viac radosti.
Pocit, ako keby som sa práve zobudila. Vyspatá doružova, ako jahodová pena na starkiných šiškách. A zajtra idem do školy. A všetko je fajn. Harmónia. Cítim sa pokojne. Ako keď ležíš na hladine a necítiš nezrovnalosti. Staneš sa vodou. Ja som teraz posteľ. Spokojná. Pokojná. Pokojská. Nádych, výdych, nádych. Som celkom splynutá so vzduchom okolo mňa. Po dlhomčase sa cítim ako súčasť sveta, v ktorom žijem. A v mojom mozgu sa dejú maličké tichučké explózie. Ako keď prší. Vtedy je dažďové ticho, lebo cez padajúcu vodu počuť len padajúcu vodu. A hluk to nie je. Je to pokoj. Som v úplnej rovnováhe. Keby som sa nebála výšok, bola by zo mňa skvelá povrazolezkyňa. Nech to radšej nikdy neskončí. Alebo nech to skončí, aby to mohlo prísť späť. Ale ešte nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára