Moja predstava jesene sa rapídne líši od jesene. To sa moje predstavy zvyknú. Líšiť od jesene aj od všetkého ostatného. Ale na jeseň sa nesťažujem. Aj keď, ešte je len druhý september, pred rovnodennosťou aj pred poriadnym chodením do školy. No zatiaľ to vôbec nevyzerá zle. Keby šla jeseň po zime, nie po lete, určite by som ju mala radšej. Takto prichádza krásne a voňavo, ale po krajšom a voňavejšom lete.
A potom, za celý rok podceňovania tohto ročného obdobia človek aj zabudne na slivky. Na celej jeseni sú slivky najlepšie. A ešte gaštany. Ale slivky viac. Na vrchu tmavofialové, chladné a jesenné a vnútri slnečné ako júlové dni, v ktorých rástli.
Bol len prvý vyučovací deň a my sme už dostali domácu úlohu z matematiky. Bola ľahká, ale bola. Z optimistického hľadiska: Už len 185 krát do školy a sú letné prázdniny! Inak sa mám dobre. Len slnko už nevie čo so sebou a zapadá ako prach sa skrinku. Veľmi rýchly prach. Štvrť na deväť a vonku je tma ako v rohu, ba ešte väčšia. Tma ako v rožku. So salámou.
Dnes som veľmi hladná. Až ma začali upodozrievať, že som tehotná. Ale ja mám iba rada kyslé uhorky, nič viac. A ešte som aj vysávala. A to je všeobecne známe, že ja a vysávač sme úhlavní nepriatelia. Niečo sa stalo. Robím veci, ktoré ja nezvyknem. Dnes som zjedla na obed dve porcie mexického guľáša. Jednu moju a jednu Livkinu, lebo jej nechutilo. A umyla som riad, len tak. A hrávam na klavíri. Píšem blog. Nájdem odhodlanie na urobenie si večere. Kreslím mŕtve holuby a strúham si pastelky. A pozor! Nalepila som si fotku do študijného preukazu. Idem mať oficiálnu kartičku na autobus. Stáva sa zo mňa zodpovedná mladá dáma.
Haha, just kidding, ja a zodpovedná? A dáma? Leda tak z šachu. Na trstenskom námestí. Ale tie veci sa dejú, tie s mojou zmenou. Možno som na zebre (interný humor, noačo, aj tak som svoj jediný čitateľ)
Keď kráčam sama, rozmýšľam o čom bude blog. A vždy na to prídem a potom zas zabudnem. Tento mal byť veľmi o stromoch. Lebo stromy sú fascinujúce. Aj ja som. Strom. Občas ma napadne, že to asi preto som taká drevená.
Ľudia si vravia, že čakajú na zázrak. A neveria na zázraky. A pritom sa stačí poobzerať cestou zo školy. Kráčala som hore kopcom od galérie, ako vždy. Znenazdajky predo mňa spadlo lipové semienko s padákovým vrtulníkom z listu. Nech mi nikto nevraví, že to nie je zázrak, pretože to je najzázračnejší zázrak na svete. Ako na to prišla? Lipa? Že ak pôjde semienko leteckou poštou, dotiahne to ďalej než jeho matka? Jablko nepadá ďaleko od stromu. Podľa toho od akého, pretože ak od palmy, tak padá o niekoľko sto kilometov ďalej. Niekedy rozmýšľam, že stromy sú oveľa múdrejšie ako ľudia. Stoja, rastú, rozmnožujú sa, robia to, čo majú, nešpekulujú, neodvrávajú. Nestavajú kariéru pred rodinu. Nepozerajú realityshows, ktoré vymźvajú mozog. Nenechajú sa rozčúliť účtom za elektrinu. A ešte k tomu majú vlastnú distribučnú firmu a vyspelé prepravné technológie. Až sa mi rozum zastavuje, aké je to prešpekulované.
Boli smev Martine. Na výlete. Lebo bola žatva a tak. A mám nové topánky a mala som v ruke foťák. A túto fotku som si tak obľúbila, že si zaslúžila čestné miesto na blogu. A tak. A tik.
Svet je fajn. Včera som zaspávala a rozmýšľala. o vojne. A o tom, že nemôže, nesmie byť vojna... Pretože som prišla na to, že ľúbim svoju perinu a Lisu Hanningan a že to tu ľúbim celé. Že ľúbim svet. A keby bola vojna, tak to je koniec sveta. Koniec môjho sveta. Koniec mojej periny, koniec mojej Lisy Hanningan a toho celého. Jediné z čoho sa vždy teším, aj keď je mi smutno je, že v budúcnosti budem šťastná. verím, že si nájdem manžela a budem mať deti a dom a záhradu, a budem ich ľúbiť a budem šťastná. Keby bola vojna, všetky moje šťastné spomienky na budúcnosť by sa rozmlátili na milióny čriepkov a nič by nebolo ako by malo. A možno by som aj zomrela. A možno nie, ale zomreli by moji blízki. Čo by som si počala, hm? A presne preto žiadna vojna nebude. Lebo som povedala. lebo to nedovolím. Lebo mne moju ružovú budúcnosť ani perinu nikto nevezme. Lebo sa nenechám.
Aj tak bude všetko celkom inak. Ako jeseň. Jeseň predsa vôbec nevyzerá tak, že ráno slnko presvitá cez zábradlie, jeseň je ranná hmla a mokré lavičky. Ale prečo strácať nádej, keď vôbec netreba? Možno mi zajtra ráno zasvieti slnko do očí a stiahnu sa mi zrenice. A možno nie. Ale čo na tom záleží? Jedno zasvietenie slnka môj život nezmení. A možno áno. Ale čo na tom záleží? Raz bude všetko tak, ako má byť a to je dôvod, prečo ostávam v pokoji. všetko sa vyrieši a potom mi bude hej. Hej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára