Mám pocit, že sa počasie správa podľa mojej nálady. Keď som šla zo škola, kráčala som po obrubníku a pozerala sa na svoje topánky. Mám ich na očiach skoro stále. A nie len ja. Je to taký spomínací prvok a vždy prehrám.
Sedela som v pizzérii a obzerala si ponuku horúcich čokolád. Číslo dvadsaťdva, karamelová. Svet je zvláštne miesto. S lentilkami a šľahačkou. A čokoládovou polevou. Už mi bolo dlho a smutno. Z dlhej chvíle som sa pozerala z okna. Začalo pršať tak silno, že pohľad cezeň bol ako starý film. Taký šedivý a pásikavý.
"Agátka, ty dnes vôbec nerozprávaš,"
"Mhm..."
"To vieš, najväčším požehnaním pre spisovateľa je nešťastná láska..."
"Hm?"
Neviem, kde na to prišiel. Keď som smutná, píšem najväčšie kraviny. A navyše nie som nešťastne zamilovaná, len zamyslená, nevyspatá a rozladená a to je veľmi zlá kombinácia. Veru tak.
Tieto prázdniny ma načisto osprosteli. Našepkala som Kláre preklad španielskeho slovíčka. A zle. Celú občianku som si kreslila do zošita dúhy. Dúhy sú fajn. Občianka nie je. Aj keď som odhalila dve teórie vzniku štátu len tak, z hlavy. V zošite z literatúry mám tri jednotky na dvojstránke. Občas mám pocit, že mi ich už dáva len tak, zo zvyku. A zabudla som si zošit. Z gramatiky. Už je zvyknutá. Písala som do literatúry a dostala malú jednotku. Lívia rozprávala 15 minút o Kalmadulskej reholi, čím zabila štvrtinu dejáku. Bola to veľmi vítaná vražda. Jedla som na obed segedín a svrbel ma nos.
Teraz sedím na zemi a opieram sa bradou o koleno. Zas budem mať lišaj. A lišajník. Aspoň budú ľudia vedeiť, kde je sever. To je u mňa ťažké.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára