Vtáčie mlieko (nie sú vtáky vajcorodce?)

Máme doma návštevu. Mamina robí vtáčie mlieko. Povedala mi,nech jej vyšľahám vajíčko, že jej ho treba. Dala mi do ruky mixér a poslala ma do izby,vraj nech neruším. Návšteve to bolo ešte smiešnejšie než mne, ale poslúchla som. A tak teraz jednou rukou mixujem a druhou píšem. Sedím v posteli s mixérom a snehom. Hotovo. Oblizujem metličku a mám penu aj na nose. Vyzerá to, že niektoré veci zo zoznamu vecí, čo nedokážem a ostatní áno, nikdy nevyškrtnem.

Kulinársky záčitok z dneška- krupica so šľahačkou. Sú tu deti. Tak im mamina uvarila krupicu. A keďže kúpila šľahačku ku kávičke a deti majú šľahačku najradšej na svete... Adam povedal, že ešte nikdy praženicu so šľahačkou nejedol. A že to ani nie je strojček keď ho nevidno, lebo to sa neráta. A že či im pustím simpsonovcov. Keď boli malí, bolo s nimi viac zábavy. Teraz majú 5 a 7 a už si nechcú ani kresliť. Tá dnešná mládež...

A potom to dokreslím. Ako sa tak nato pozerám, čím nižšie, tým menšie obrázky. Niečo s tým treba spraviť.

Keď som dnes šla zo školy, stretla som ďalších robotníkov. Títo už vedeli ako na to s lopatou /nehádzať, nekopať, opierať/. Okrem toho som hľadala štvorlístky. Dnes som nenašla, ako hocikedy inokedy, keď som hľadala. Niektorí ľudia hľadali raz a sťažujú sa, že nikdy nenájdu.

"Agáta, už ma štveš s tým, ako vždy nájdeš štvorlístok! Ja nikdy nenájdem, keď hľadám!"

Tak to nie je len so štvorlístkami. Ľudia vôbec nevedia,koľko času strávim s očami zapichnutými v ďateline, všimnú si iba každý miliónty krát, keď nájdem. To je také ľudské.

Okrem toho sa mám dobre. Vyjedám lyžičkou vtáčie mlieko z pohára a počúvam The Staves. Niektoré dni sú od rána až do večera celé pretkané šťastím. Dnes je. Aj keď som pokazila chémiu. Som celkom šťastná. Svet je fajn miesto. S vtáčím mliekom, novými zámkami na skrinke a západmi slnka.

Veľké upratovanie

Rodičia mi povedali, že sa obávajú, že som závislá od internetu. Vraj prvé čo urobím, keď prídem domov je zapnutie počítača. A... majú pravdu. Ale ja nie som závislá. Od internetu...

Tak som si povedala, že im dokážem, že to nie je moja jediná činnosť. Upratala som kuchyňu tak, že sa odrážam v kredenci a teraz robím veľké poriadky na stole a v škatuľkách. Našla som perfektné svietiace jojo a hnusný žltý náramok s nápisom best friends, o ktorom som si zrejme myslela, že je nádherný. Zo všetkých fixiek, ktoré som mala v nádobe na fixky písalo možno 7, z toho štyri hnedé. Asi som si ich tam pred dvoma rokmi dávala iba tak, na ozdobu. Teraz sa cítim tak zadosťučinene a keď sa rodičia vrátia od sudov s kapustou, zas mi povedia, že závisláčim, lebo dovtedy už budem mať všetko hotové. Mám to s nimi ťažké. Skôr oni so mnou, ale k tomu sa verejne nepriznávam. Teraz mám chvíľu pauzu na blog, lebo som súrne potrebovala napísať o tom krikľavožltom skvelom jo.. Joji? Joju? Skloňuje sa to vôbec?

V 37-ičke, známej aj ako bytovke s bielym panáčikom, niekto otvára a zatvára okno a robí mi v izbe prasiatka. Ale ja už ďalšie nepotrebujem, ja si stačím, aj po mne už je radosť upratovať...

Hrá mi Shitty day... Tento album už som nepočúvala hádam aj dva mesiace. Je o dosť veselší, než ako som si ho pamätala. Ach. Chýba mi dnes nápad... Len to jojo bolo také blogonapísaniahodné,inak neviem. Ach! A ešte som našla skákaciu gumu, čo som dostala do daru na jednej z predtáborových brigád. Chvíľu po tom, ako som si podsadou vypichla ucho. Asi si to už nepamätáš. Na druhý deň som si zafarbila hnedým lakom biele tričko. Prala som ho v tom malom umývadielku a bola mi zima na nohy. Ale oprala som!

V noci som sa zobudila a počula som brechať krásnohorské psy. Brechot je v noci oveľa strašidelnejší. Všetko je, ale brechot ešte viac, Snívalo sa mi niečo o tých psoch a ešte o niečom, ale zabudla som to.

To je všetko, čo na zatiaľ mám.

O ďalších dobrých veciach a Vianociach.

Snívalo sa mi, že boli Vianoce. Bez upozornenia. Len tak. Ani trochu som sa netešila. Niečo sa stalo. Prestala som sa tešiť na Vianoce. Možno to je tým, že som si pred tým myslela, že Vianoce vyriešia každý nepokoj a starosť. A potom nevyriešili. Sviatky pokoja a mieru a ja by som bola radšej niekam zaliezla a nemusela sa celé dni snažiť byť Vianočne naladená. Niekedy by bolo lepšie vybrať si, kedy budú Vianoce a kedy nie. V kalendári začali dvadsiateho štvrtého, ale naozaj pre mňa boli iba na Nádielke. Je trochu odveci písať v septembri o Vianociach, ešte k tomu minulých, ale čo narobím, keď sa mi to prisnilo?

Ale ešte chcem napísať o ďalších dobrých veciach. Lebo dobré veci prichádzajú často. Potom si ich ani nestíham zapisovať.

Dobrá vec číslo jedna. Sovičkové pyžamo. Medzi dobrými vecami je vždy aspoň jedna tmavomodrá. Sovičkové pyžamo s legínami s vtáčikovými vzormi. Vraví: "Wild night" a pozerá sivými sovími očami. Z mojho aj z Margarétinho. Dostaneme ho až na Vianoce. Škoda.

Dobrá vec číslo dva. The Staves. The Staves asi nie sú modré. Skôr marhuľovo-krémové. Aj tak sú dobré. Stačí ich málo a človek sa má príjemne.

Dobrá vec číslo tri. Mätový čaj. Horúci mätový čaj. Ten je zelený. Aj zelené veci sú dobré. Zelený čaj v zelenej pollitrovej šálke. Na dne šálky trochu vidno lístky. Asi ide na koncert. Alebo na vlak. Jeden mätový do Krásnej Hôrky.

Dobrá vec číslo štyri. Dnes sa nevysáva. Vraj mám pozametať. Neviem akej farby je nevysávanie. Asi modré. Lebo najlepšie veci sú modré. Aj jazierka.

Dobrá vec číslo päť. Víkendové obedovanie u Brozovcov. Hlavne keď je Marge doma. Víkendové obedovanie s Margot je tehlovo oranžové a veľmi dobré. Dusiace sa od smiechu. Vraj musí ísť k obvodnému lekvárovi.

Dobrá vec číslo šesť. Fotografické popoludnia. Tie sa už nestávajú tak často, ako keď som bola malá. O to viac si ich vážim. Hlavne keď sú také fialové. Niektoré sú fialovejšie ako iné. Včerajšie bolo fialové a studené. Ešte nám nekúria. Bola mi zima na kríže a teplo na dušu.

Dobrá vec číslo sedem. Večerné návštevy, ktoré sú také dobré, až sa pretiahnu na neskorý večer. Keď celý deň túžim po korbáčikoch a starkí ich majú na stole. To je také sýtožlté. Historky o privretých prstoch ("Keby som ja tebe privrela prst do dverí, vždy keď si prišiel neskoro domov, už by si žiadne nemal. Ani na nohách.") a páperové duchny, presne také, pod ktorými sa spí, keď sa zobudíš do chladného rána s najlepším kakaom na svete.

Po mätovom čaji už ostala len zelená šálka a precvaknuté lístky. Také, aké sa vždy túlajú po zemi na staniciach. Jeden mätový do Krásnej... Jeden brezový do Brezovej. Jeden agátový do Brozovej. "Prepáčte, ale takú stanicu nemám v databáze..." to by povedala teta v okuliaroch spoza prepážky. Mávla by som rukou a uzavrela sa do seba. Aj tak som tam chcela ísť. A stále nám nekúria. Mám zimomravé lakte. Celá som zimomravá. Aj nos mám vždy studený.

Sybila by z nich mala radosť. Z precvaknutých lístkov v čajovej šálke. Aj ja mám z nich radosť. Cestovné lístky majú čaro. Aj mätové.

Úvahy posteľového zalezenca

Vraj nemáš čo čítať... Áno, prihováram sa Ti rovno v úvode, veľmi dobre vieme, že okrem mňa si jediný tvor, ktroý tu chodí. V hlave mi znie SoKo, čo už dlho nie. Tisnem sa  brokolici a je mi fajn.
Z kuchyne vonia niečo dobre voňajúce. Ešte stále mám v posteli oblečenie, ktoré som si v stredu chcela obliecť ešte pred tým ako som zistila, že do žiadnej školy nejdem. A to som si prvý raz v tomto školskom roku chcela obliecť nohavice. Namiesto toho už tretí deň ležím na svojom Beatles tričku, ako keby mi na ňom nezáležalo. A záleží. A záleží, až je z toho celé zaľahnuté. Len je teraz trochu pokrčené.

Dostala som obed do postele. To sa len tak nestane. Oprava: To sa len tak nestane, keď nemáte za sestru Margaret. Závidím Jakubovi, že si ju môže niekedy zobrať. Okrem toho, že ležím v posteli odkedy som vstala som úplne zdravá. Aj som už dnes chcela ísť do školy (písomka z chémie, priatelia!), ale som nebola pustená. A ešte viac ako ísť do školy som zajtra chcela ísť do Ružomberka. Lebo... skautské múzeum, Ty, skauti, Ty, všetko ostatné a ... Ty. Mám pocit, že pre mňa práve prestalo mať slovo "ty" význam, ale on sa vráti.

Kým som to písala, vychladli mi cestoviny. Aj tak som ich nevládala dojesť. Dám si ich na večeru.

A ešte som chcela napísať o tom bielom panáčikovi na streche vedľajšej bytovky. Mala som vysokú teplotu, takže sa asi nikdy nedozviem, či tam bol naozaj, alebo som mala halucinácie. Panáčik bol tak vysoko ako ortuť v teplomeri. Pomedzi žalúzie šlo pásikavé slnko. Ležala som v posteli naopak, lebo som mala málo sily na prehodenie sa. Zobudil ma messengerový zvuk. Niečo som rýchlo odpísala a prehodila sa nadruhý bok. Celý deň som prespala. Možno mi nič nebolo, len som bola unavená. A videla som bielych panáčikov.

Ako každú sobotu.

Na rebrine mi visí štvoro silóniek.

J: Umyješ riad?
A: Mhm... Mám na výber?
J: Alebo vieš čo? Ja umyjem riad a ty povešiaš prádlo (bielizeň!)
A: Ten riad by som brala radšej. Kde je?
J: Kto?
A: Prádlo...
J: V chladničke
A: V chladničke?
J: Mhm
A: V chladničke?
J: Jaj, či nie, v práčke.

Hľadala som vedro. Mamina medzitým začala vyberať prádlo. Má angínu. Mamina. Prádlo je zdravé.

J: Nevyberaj to, veď máš dcéru!

Je dobré mať dcéru. Je dobré mať mňa. Aj keď ako dcéra nestojím za veľa, som rada, keď sa občas mám. Z rádia hrala akási harmonika a ocino čistil slivky.

Z: Načo to čistíš? Keď sa to rozvarí, tak to vyberieš...
J: Mne sa to tak chce.

Balkónové dlaždice sú v tomto ročnom období studené. Obklopujú ma kôstky. Jedna ma dokonca obklopuje zvnútra, lebo si vôbec neviem dávať pozor.

Mrzí ma, že som to začala písať v dobrej nálade a končím v zlej. Lekvár niekedy buble celkom mierumilovne, ale dnešný slivkový buble ako atmosféra v tejto domácnosti. Jediná vec, ktorá ma dokáže rozhádať s maminou je ten sprostý zelený kretén, nič nerobí, nechá sa ťahať, ešte do toho hučí, veľké je to ako kôň, ťažké dva krá toľko...

Z: A stôl si si odtisla?
A: Nie, iba som pod ním vysávala, ale bola som úplne všade.
Z: Aj pod nohami?
A: Kde by sa podľa teba pod nohami vzali smeti?
Z: Vysávame raz za týždeň, tak by si to mohla spraviť poriadne!
A: Myslíš si, že pod nohy stola sa dostali nejaké smeti, keď sa od posledného vysávania ani nepohol?
Z: Stavím sa, že si nepovysávala malý koberec.
A: Povysávala, aj prach.
Z: Tak choď ešte pozbierať lístie z balkóna a povysávaj aj tam. Vždy, keď vysávaš pohádame sa, to naozaj potrebuješ stále vzdorovať?
A: To je vzdor, keď nepovysávam pod nohami stola?
Z: Iba sa viac traumatizuješ a budeš to vysávanie neznášať ešte viac.
A: (už z kuchyne) To sa už ani nedá!
J: (v kuchyni) Všetko sa dá, Agátka,keď chceš, nehádaj sa s maminkou. Dáš si slaninu?
A: Dám.

Slanina bola posledná vec, ktorá mohla zachrániť každosobotnú vysávaciu krízu. Povysávala som balkón a šla do izby. Rozmýšľala som, či môže v bruchu zakoreniť slivka. To by som už naozaj bola strom. Z uší by mi šli konáre. A bola by som najlepšou súčasťou jesene. Spolu s koženými šnurovacími topánkami a jesenným kabátom. A slivky by mi ladili so svetrom. Štrikovaným. Modrým ako dnešné doobedie. Zvonili by mi do uší symfóniu letného dozrievania a ja by som ani nepotrebovala slúchatká.

Modré prejedenie a iné dobré veci

Stála v modrom svetri pod slivkou, pozerala na oblaky a silno sa jej čkalo. Vraj, mysli na toho, kto myslí na teba a prestane sa ti. Prestalo. Roman stál na strome a triasol konárom. Začalo tmavomodro pršať. Husto ako z vreca. Alebo zo stromu. Slivky boli padnuté na hlavu. Na jej. Mala radosť. Že existujú slivky, že je modrá sobota a že vedľa nej sedia dva motýle a kývajú kídlami. Že má v ústach dve kôstky a obe vypľula, aby sa jej tam zmestili ďalšie.

Starká zbierala slivky. Roman jej kázal sadnúť si, veď sme tam ešte traja a o 5 minút to máme hotové. Potom rozprával, že sa mu prihodili zázraky. Zázraky sa dejú, to len niektorí ľudia ich ignorujú, alebo oštítkujú "náhoda".

Starká jej povedala, nech si potiahne prepravku bližšie, aby sa jej lepšie zbieralo. "Sedieť a rozkazovať, na to by ťa bolo!" smial sa Roman a chodil pomedzi popadané slivky ako ona pomedzi ďatelinu. Opatrne, nech nepristúpi niečo vzácne.

Čkalo sa jej. Zas. Zjedla pár sliviek, ktoré sa do nej zmestili iba zázrakom, myslela späť a prestalo sa. Triasli konárom hrabľami z rebríka, Padali do štrku okolo susedovho domu. Sused kedysi dávno robil nový obklad a tak všetci robotníci z Farskej 3 boli na Farskej 2 pod slivkou a tvárili sa ako keby nič. Vlastne sa tvárili, ako keby všetko, ale to nič nebolo.

Farská 2 je zázračné miesto, kde dvadsiateho septembra dozrievajú jahody, rastú najsladšie hrušky na svete a rastie javor, na ktorého najväčšom konári sa najlepšie čítalo s výhľadom na farskú záhradu. Kým ho neodpílili. V dome na Farskej 2 sa robí najlepšie kakao a dovoliu tam každému namáčať si v ňom mastný rožtek. Raz putovala legenda, že bol niekto v dome na Farskej 2 pár minút hladný, no bola do hodiny vyvrátená, pretože je to nezmysel.

na svete je toľko dobrých modrých vecí. Soboty, slivky, obloha, sveter a všeličo iné.

Húsenicami kŕmená

Svet je zvláštne miesto. Plné otázkových stratégií, zlatých brán, bubľabvých liekov na hrdlo, plačúcich ryšavých chlapčekov, zákazov čítať necvičiacim, zjedených húseníc, červených stôp zubov na krku (červených stôp zubov na krku!!!), dvíhania popadaných oranžových prekážok, milónov rôznych názorov na rovnakú vec (čo si myslím, že na to povedia ostatní, há?), previnilo odhodených ceruziek na matematike, štvorčekových zošitoch, v ktorých je viac textov pesničiek, než učiva, plánovaných narodeninových darčekov a neplánovaných návštev, rodičov vracajúcich sa z Brezna po troch dňoch, výhľadov z balkóna na koľajnice, slovných hračiek s fotografovaním a nevedomostí ohľadom toho, kedy je ešte prítomnosť a kedy blízka budúcnocť. A ďalších vecí, ako napríklad nadkolienky, tekvica, parené buchty na obed, hrušková Milka, ako úrok za pol roka nevrátenú plastovú nádobku a rok nevrátené ponožky. Ružové. A potom premýšľanie o tom, ako sa líši 7 kilometrov od dvoch minút chôdze a prídenie na to, že nijako.

21:16 Jedu bomby. Ahoj.
21:17 Ahoj bombička
---
22:25 Riadne spíš, počúvaj
22:27 Kto povedal, že som šla spať?
22:27 Čabovej ženy muž.
22:28 V tvojom prípade znamená, že ak nie si online, tak buď spíš, alebo si s Filipom, ale u mňa to               tak nie je :D
22:28 :P
22:28 dobre, ale teraz už fakt idem spať, ahoj
22:28 ahoj

Keby som dala Agáte spred mesiaca a pol prečítať dnešný denník, vysmiala by ma, že si z nej robím srandu a také veci sa nedejú, hlavne nie jej. A že ona sa už húsenicami kŕmiť nebude.

Medové ochorenie

Cítim sa ako niekto kto ochorel v rozprávke. Mám na krku šál, pijem citrónový čaj s medom a v pozadí mi hrá upokojujúca hudba. Opýtala som sa sama seba, čo viac si môžem priať (okrem facebookového písania, ktoré tak trochu nezapadá do rozprávkovej idylky, ale čo už) a v tom mi Margaret doniesla nádhernú večeru. Cuketovú so syrom, zemiakovou kašou a ríbezľovým kompótom.To je hrozné, keď už sa ani nie je na čo sťažovať. Mám sa dobre. Povedala by som, že sa mám dobre, ako už dávno nie, ale klamala by som, pretože teraz sa mám dobre skoro stále. Hlavne keď mi tu hrá najúžasnejší trojhlas, na aký som len mohla takto náhodne naraziť... Vďaka ti, Spotify. Keby mi ešte Adamko prestal posielať do chatu obrovské liky bez opodstatnenia, bolo by to dokonalé. Ale komu sa chce žiť v dokonalom svete? Mne nie. Ako by som sa potom cítila? Nudne. Ani sa už nemôžem cítiť spokojnejšie. Ešte zneškodniť ten hlások v hlave, čo mi šepká o písomke z chemického názvoslovia, čo?

Veľa čaju a veľa medu. Asi sa mám lepšie s boľavým hrdlom ako bez.

Najhorší príspevok sveta

Nudím sa. Behám od jednej činnosti k druhej a zároveň sa mi chce spať. Ale nejdem. Radšej ostanem čakať. Vraj sa múdri ľudia nikdy nenudia. Vyzerá to, že veľmi múdra nebudem. Pozerala som Superhrdinov. Presne tú časť, z ktorej som mala naštudovaný scenár. Vyzerá to dobre. Škoda. Keby to vyzeralo zle, bola by som rada, že sa nemusím hanbiť, že hrám v zlom seriáli. nepodarilo sa. Je to dobré. Ja nie. No a čo. Predsa nemôžem vždy dosiahnuť všetky ciele, čo si vymedzím, to by už som sa nudila. Šťastná tučná žirafa pomáha dostať sa z prvého kola do druhého. A potom už je to na niečom inom. Livka mi ju odmietla vrátiť, lebo jej priniesla najväčšie šťastie na svete a do Vianoc mi ju isto-iste nedá. Tento príspevok je taký slabý, že by ho odfúklo, keby na druhej strane sveta pohol motýľ tykadlom. Niekedy, keď zmúdriem, vymažem ho, nech mi tu nešpatí. Lebo tak to býva, keď niečo robíte len tak, aby ste niečo robili. Ak zmúdriem niekedy. A potom sa prestanem nudiť. A potom si kúpim cukrovú vatu a ružového poníka. Vatu zjem a poníka darujem Pomelovi. A potom ma konečne prestane bolieť hlava. Od únavy a tak. Ale veď... zajtra to dospím, nie? Som veľmi znepokojená. Asi som ešte nikdy nenapísala nič horšie. Nájdem si nejakú kuklu a vyleziem až keď bude zo mňa motýľ s cukrovou vatou a potom odcestujem na druhý koniec sveta, aby som mohla zamávať krídlom a zmiesť celú túto hlúposť z povrchu zemského. Ach jaj. čo to vlastne robím? Ani trochu sa mi to nepáči a napriek tomu zotrvávam v písaní. Neviem, či to vôbec zverejním. Nääľe čo, chúďa malé, nech uvidí svetlo sveta, potom ho niekedy odstránim, keď sa rozhodnem, že je nečitateľný...

Nervozitu pred použitím pretrepať a zajesť niečím upokojujúcim.

Prvá mandarínka tejto sezóny sa vykotúľala jedenásteho septembra a na pár minút odohnala nervozitu z nezvládnutého chemického názvoslovia solí bezkyslíkatých zlúčenín. Presne tak ako to dokáže len jedlo. Teraz, keď sa mi už do žalúdka nič nezmestí, ostáva mi iba odpútavať sa inými činnosťami. Preto hneď ako toto dopíšem, pôjdem vyrábať narodeninové tričko s nápisom PUF pre Eriku a tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď je to už mesiac aj deň, odkedy oslávila štrnástku. To bolo deň po skončení tábora. Utápala som sa vo svojom žiali za táborom a jedla nutellu lyžicou a zajedala ju kokosovými tyčinkami, kým Erika oslavovala. A preto pre ňu darček chystám až teraz, keď už je všetko inak a ja už ku šťastiu nepotrebujem sladkosti. Iba pár. A mandarínku. A iné veci. Vysvetlí mi niekto prečo je už tma, keď je ešte len trištvrte na sedem? Ako keby bol už naozaj Mikuláš a doniesol mandarínkovú arómu, čerta, anjela a arašidy v škrupinke. Je mi chladno na prsty. Ale iba z vonkajšej strany. Čudné.

Unavené upršano.

Nad tým, čo tu napíšem, rozmýšľam hlavne keď som sama. A sama bývam vždy cestou zo školy. Potom je tu veľa kráčania po obrubníkoch. To mi vôbec nevadí. Dnes som zas chcela kráčať po obrubníku a rozmýšľať, ale medzitým sa rozpršalo a zas bol taký zlý obraz a Gréta nemala dáždnik a ja áno, tak som ju vzala pod svoje slepačie krídla a bola som ju odprevadiť na Staré Medvedzie. Tak som toho veľa nevymyslela. Aj tak. Možno po dvoch týždňoch som spala viac, než 7 hodín, čo viedlo k zvláštnym javom, ako napríklad, že ma bavil dejepis. Aj občianka dokonca. Matematika dnes pretrhla reťaz a boli sme tam kde vždy. V ríši nudy, kde sa Agáta sústredí na celkom iné veci ako by mala a dokáže sa 15 minút sústavne pozerať z okna na ovešanú slivku a ako na ňu prší. A potom, že prečo sa mi zlievajú všetky vzorce na výpočet objemu a povrchu do jednej veľkej sivej mláky.

Mala som sa ísť niekedy tento týždeň doučiť chémiu k Livke. Bola som tam včera, ale chémie sme sa sni nedotkli, veď na to máme ešte jeden deň. A ona si dnes len tak ochorie. Koľká to nezodpovednosť! A tak sa to musím naučiť sama. A keďže sama sa nedokážem prinútiť, radšej sedím tu a píšem toto. A idem otvoriť ten zošit aspoň, nech sa potom necítim vinne. Zatím.

Jablká, kopec a iné rituály.

Dnes som jedla jablko. Z naozajstnej jablone. Voňalo úplne ako jeseň. To je všetko, s čím sa chcem na dnes podeliť, pretože dnes pôjdem skoro spať.

Čo by si mi povedala, keby som sa ti priznala... Že máme doma kura?
Pôvodne si to chcela ukončiť inak, však?
Šli okolo ľudia...
Tak mi to dopovedz.
Neviem,či som si to medzi tým nerozmyslela.
Nerozmyslela!
Ach jaj. Tak dobre.

A tak sme šli dolu kopcom. Tým kopcom, na ktorom sa vždy so všetkým priznám.

A ani nebola prekvapená. Kapusta.

Melancholický podvečer

Mám pocit, že sa počasie správa podľa mojej nálady. Keď som šla zo škola, kráčala som po obrubníku a pozerala sa na svoje topánky. Mám ich na očiach skoro stále. A nie len ja. Je to taký spomínací prvok a vždy prehrám.

Sedela som v pizzérii a obzerala si ponuku horúcich čokolád. Číslo dvadsaťdva, karamelová. Svet je zvláštne miesto. S lentilkami a šľahačkou. A čokoládovou polevou. Už mi bolo dlho a smutno. Z dlhej chvíle som sa pozerala z okna. Začalo pršať tak silno, že pohľad cezeň bol ako starý film. Taký šedivý a pásikavý.

"Agátka, ty dnes vôbec nerozprávaš,"
"Mhm..."
"To vieš, najväčším požehnaním pre spisovateľa je nešťastná láska..."
"Hm?"

Neviem, kde na to prišiel. Keď som smutná, píšem najväčšie kraviny. A navyše nie som nešťastne zamilovaná, len zamyslená, nevyspatá a rozladená a to je veľmi zlá kombinácia. Veru tak.

Tieto prázdniny ma načisto osprosteli. Našepkala som Kláre preklad španielskeho slovíčka. A zle. Celú občianku som si kreslila do zošita dúhy. Dúhy sú fajn. Občianka nie je. Aj keď som odhalila dve teórie vzniku štátu len tak, z hlavy. V zošite z literatúry mám tri jednotky na dvojstránke. Občas mám pocit, že mi ich už dáva len tak, zo zvyku. A zabudla som si zošit. Z gramatiky. Už je zvyknutá. Písala som do literatúry a dostala malú jednotku. Lívia rozprávala 15 minút o Kalmadulskej reholi, čím zabila štvrtinu dejáku. Bola to veľmi vítaná vražda. Jedla som na obed segedín a svrbel ma nos.

Teraz sedím na zemi a opieram sa bradou o koleno. Zas budem mať lišaj. A lišajník. Aspoň budú ľudia vedeiť, kde je sever. To je u mňa ťažké.

Dobré veci.

Svet má viacero dôvodov, prečo je dobrý. Jeden z nich je zemiakový šalát s cviklou. Potom sú tu dlhé chodenia domov zo školy po obrubníku a slniečku s počúvaním hudby. Na zábradlí na moste sú ráno na pavučinách najkrajšie perličky rosy na svete. Ozajstné ranné jesenné hmly sú predzvesťou horúcich babioletných dní a zmena učebne informatiky mi umožňuje pozerať sa dve vyučovacie hodiny z okna na trávu a stromy a športovú halu.

Keď som kráčala s nanukom (ďalšia dobrá vec na svete) popred našu bytovku, robotníci po sebe hádzali lopatami ("čože? veď o lopaty sa má opierať!"). Slnko svietilo tak silno, že až bolo leto. Tento rok hádam prvý krát. Na svete je ešte dobré to, že keď sa mi dejú čudné veci, zobudím sa. A že môžem na chate spať do pol jedenástej s ostatnými. A že mi bratranci zahrali na gitarách Blackbird pri ohni, lebo to je moja najobľúbenejšia beatlesovka a že som sa s rodinou cítila rovnako dobre ako so skautmi. A že je les. A že sú paprade, cez ktoré vidno len oči. A že sa môžem tri hodiny hrať karty pri okrúhlom stole v špinavom veľkom ohni a že nikomu nevadí, že mi vlasy cítiť viac dymom, než šampónom.

Potom sú na svete ešte iné dobré veci. Septembrové jahody, luxusné kadibúdky, slivky, foťák, tyrkysové pančuchy, vôňa ihličnatého lesa, pásové sukne a zaspávanie s vedomím, že na tomto svete sú ľudia, čo ma majú radi. Aj keď mi to trvá dve a pol hodiny. Zaspať. Hlavne, keď som vstávala o pol jedenástej.

Rozprávka

Kde bolo tam bolo, za všetkými horami a za všetkými dolami na malom neekologickom sídlisku žila jedna princezná. Nevyzerala ako princezná, ani sa tak nesprávala, ani tak nežila. Vlastne to ani žiadna princezná nebola, ale nejako bolo treba začať.
Tak si vám táto princezná urobila pohodlie a pustila sa do svojej najobľúbenejšej knižky, keď tu zrazu sa zjavila kráľovná, ktorá sa chystala piecť kysnutý koláč.
"Agátka, dcérenka moja ľúbezná, bola by si ochotná pomôcť svojej kráľovskej matke? V našej urodzenej chladničke už nenachádzam ani kúsok droždia..."
"Ach pravdaže, Vaše veličenstvo!" nepovedala princezná, pretože vôbec nebola ochotná opustiť Yossariana kvôli kúsku droždia. Ale rodičia sú rodičia a koláč je koláč, tak sa vybrala na dobrodružnú cestu výťahom do v pivnici (hneď vedľa žalárov)  umiestneného obchodíku. Všetko bolo celkom v poriadku, až kým sa princezka nevybrala naspäť domov. Nemala kľúče z výťahu a tak musela prejsť na prízemie. Privolala si výťah. Výťah prišiel. Nanešťastie, bola v ňom teta, ktorá išla do suterénu. "Dobre," povedala si princezná, "počkám, kým výťah príde naspäť."
Výťah však naspäť neprišiel, pretože vynechal jej poschodie a vybral sa niekde do výšin. Princezná opäť čakala, kedy sa vráti a ona bude môcť pokojne nastúpiť. Čo čert nechcel, vo výťahu bol ujo, ktorý sa rozhodol ísť do obchodu. Že nech počká, kým dolu vystúpi. Medzičasom sa vytvorila štvorčlenná skupinka ľudí čakajúcich na príležitosť na prízemí. Ujo dolu vystúpil a výťah konečne dorazil prázdny na svoje miesto. Princezná s ďalšími troma obyvateľmi zámku nastúpila. Traja obyvatelia zámku stisli štvorku. Vystúpili na svojom poschodí. Dvere sa zavreli, princezná stlačila päťku, ale už bolo neskoro. Teta, čo pred tým išla do obchodu, teraz šla z obchodu a privolala si výťah do podzemia aj s princeznou. Princezná sa začala smiať a búchať si hlavu, prečo nešla pešo, už by bola doma s Yossarianom a jeho priateľmi.

Doma po desaťminútovom prekonávaní piatich poschodí princezná porozprávala Jej jasnosti matke o svojich výťahových trampotách. "Aspoň si máš o čom napísať na blog" odvetila kráľovná a vášnivo popri tom miešala cibuľu do kapustnice. Večer prídu domov ostatné princezné, samozrejme, ako v správnej rozprávke kráľ a kráľovná majú tri dcéry a tie staršie šli do sveta na skusy. Dcéry zbožňujú kapustnicu.

Princezná Agáta sa zavŕtala do Hlavy XXII (keď už nevŕta v žiadnej inej), keď sa v jej komnate ozval hlas kráľovnej: "Agátka, je mi to veľmi ľúto... Ale... Už nemáme mlieko. Druhý krát sa ti to už nestane, sľubujem.". Princezná sa div že srdcervúco nerozplakala.

Mária z rodu Kováčových sa zatvárila veľmi prekvapene, keď zbadala princeznú opäť vo svojom prenajatom obchodíku.
"Azda ste niečo zabudli, keď ťa zase poslali?"
"Mlieko," odvetila princezná a tento krát bez väčších komplikácií prišla do zámku s mliekom pod pazuchou.

Keď sa princezná zas začítala, kráľovná prišla s veľmi vážnym výrazom: "Múka." rečie.
Princezná si vzdychla, odvetila: "Do tretice všetko dobre...", potešila sa, že tu nie sú skauti, ktorí by jej dali výzvu a vošla do výťahu. Keď prišla k obchodu Márie z rodu Kováčov, dvere boli zamknuté. Agáta mala veľmi neblahý pocit, že to sa vlastne ani nedeje, lebo toto je úplne ako rozprávka a ona je len postavička, pretože keď sa niečo stalo tretí krát, prišiel zvrat. Šla sa prezliecť (lebo azda nepôjde po ulici v domácom, vôbec nestretla vo výťahu viac ľudí ako vonku). Keď stretla v kuchyni kráľovnú, ktorá o absencii múky ani len netušila, jej jasnosť len smutne pozrela na princeznú, potom na prázdnu fľašu od oleja a potom zas na princeznú. Princezná šla kúpiť olej a múku do neďalekého kaštieľa a všetko bolo v poriadku. Kráľovná dcére sľúbila, že už od nej dnes nič nebude chcieť. A potom, že nech oškrobe zemiaky. Že to nechce kráľovná, ale kráľ. Celkom pekne ju preľstili, vidno, že Brozovci.

Princezná oškrabala všetky zemiaky, čo mali doma a potom začala písať blog. A potom si uvedomila, že to naozaj len niekto písal o nej rozprávku. A že to bola ona. A dalo jej to nádej, pretože rozprávky sú povinné končiť sa dobre. A táto rozprávka sa ešte neskončila. A keď sa skončí, bude tam zvonček a "žili šťastne až do smrti". Preto je také fajn byť princeznou.

S knižkou a slivkami

Takto si predstavujem september. Slnko svieti, gaštan pred školou, no ktorý som tak rada zvykla liezť vrhá mihavé tiene. Vonku je teplo a ja jem slivky. Som šťastná a spokojná. Teraz si pôjdem spraviť úlohy a budem si čítať hlavu XXII, pretože je to to čo chcem a po čom túžim. Lisa je so mnou a vlieva mi pokoj do duše. A mám sa fajn.

Jeseň je tu!

Melón už majú v Lidli len za 22 centov/kilo. To je prvý znak jesene.

Moja predstava jesene sa rapídne líši od jesene. To sa moje predstavy zvyknú. Líšiť od jesene aj od všetkého ostatného. Ale na jeseň sa nesťažujem. Aj keď, ešte je len druhý september, pred rovnodennosťou aj pred poriadnym chodením do školy. No zatiaľ to vôbec nevyzerá zle. Keby šla jeseň po zime, nie po lete, určite by som ju mala radšej. Takto prichádza krásne a voňavo, ale po krajšom a voňavejšom lete.

A potom, za celý rok podceňovania tohto ročného obdobia človek aj zabudne na slivky. Na celej jeseni sú slivky najlepšie. A ešte gaštany. Ale slivky viac. Na vrchu tmavofialové, chladné a jesenné a vnútri slnečné ako júlové dni, v ktorých rástli.

Bol len prvý vyučovací deň a my sme už dostali domácu úlohu z matematiky. Bola ľahká, ale bola. Z optimistického hľadiska: Už len 185 krát do školy a sú letné prázdniny! Inak sa mám dobre. Len slnko už nevie čo so sebou a zapadá ako prach sa skrinku. Veľmi rýchly prach. Štvrť na deväť a vonku je tma ako v rohu, ba ešte väčšia. Tma ako v rožku. So salámou.

Dnes som veľmi hladná. Až ma začali upodozrievať, že som tehotná. Ale ja mám iba rada kyslé uhorky, nič viac. A ešte som aj vysávala. A to je všeobecne známe, že ja a vysávač sme úhlavní nepriatelia. Niečo sa stalo. Robím veci, ktoré ja nezvyknem. Dnes som zjedla na obed dve porcie mexického guľáša. Jednu moju a jednu Livkinu, lebo jej nechutilo. A umyla som riad, len tak. A hrávam na klavíri. Píšem blog. Nájdem odhodlanie na urobenie si večere. Kreslím mŕtve holuby a strúham si pastelky. A pozor! Nalepila som si fotku do študijného preukazu. Idem mať oficiálnu kartičku na autobus. Stáva sa zo mňa zodpovedná mladá dáma.

Haha, just kidding, ja a zodpovedná? A dáma? Leda tak z šachu. Na trstenskom námestí. Ale tie veci sa dejú, tie s mojou zmenou. Možno som na zebre (interný humor, noačo, aj tak som svoj jediný čitateľ)

Keď kráčam sama, rozmýšľam o čom bude blog. A vždy na to prídem a potom zas zabudnem.  Tento mal byť veľmi o stromoch. Lebo stromy sú fascinujúce. Aj ja som. Strom. Občas ma napadne, že to asi preto som taká drevená.

Ľudia si vravia, že čakajú na zázrak. A neveria na zázraky. A pritom sa stačí poobzerať cestou zo školy. Kráčala som hore kopcom od galérie, ako vždy. Znenazdajky predo mňa spadlo lipové semienko s padákovým vrtulníkom z listu. Nech mi nikto nevraví, že to nie je zázrak, pretože to je najzázračnejší zázrak na svete. Ako na to prišla? Lipa? Že ak pôjde semienko leteckou poštou, dotiahne to ďalej než jeho matka? Jablko nepadá ďaleko od stromu. Podľa toho od akého, pretože ak od palmy, tak padá o niekoľko sto kilometov ďalej. Niekedy rozmýšľam, že stromy sú oveľa múdrejšie ako ľudia. Stoja, rastú, rozmnožujú sa, robia to, čo majú, nešpekulujú, neodvrávajú. Nestavajú kariéru pred  rodinu. Nepozerajú realityshows, ktoré vymźvajú mozog. Nenechajú sa rozčúliť účtom za elektrinu. A ešte k tomu majú vlastnú distribučnú firmu a vyspelé prepravné technológie. Až sa mi rozum zastavuje, aké je to prešpekulované.

Boli smev Martine. Na výlete. Lebo bola žatva a tak. A mám nové topánky a mala som v ruke foťák. A túto fotku som si tak obľúbila, že si zaslúžila čestné miesto na blogu. A tak. A tik.

Svet je fajn. Včera som zaspávala a rozmýšľala. o vojne. A o tom, že nemôže, nesmie byť vojna... Pretože som prišla na to, že ľúbim svoju perinu a Lisu Hanningan a že to tu ľúbim celé. Že ľúbim svet. A keby bola vojna, tak to je koniec sveta. Koniec môjho sveta. Koniec mojej periny, koniec mojej Lisy Hanningan a toho celého. Jediné z čoho sa vždy teším, aj keď je mi smutno je, že v budúcnosti budem šťastná. verím, že si nájdem manžela a budem mať deti a dom a záhradu, a budem ich ľúbiť a budem šťastná. Keby bola vojna, všetky moje šťastné spomienky na budúcnosť by sa rozmlátili na milióny čriepkov a nič by nebolo ako by malo. A možno by som aj zomrela. A možno nie, ale zomreli by moji blízki. Čo by som si počala, hm? A presne preto žiadna vojna nebude. Lebo som povedala. lebo to nedovolím. Lebo mne moju ružovú budúcnosť ani perinu nikto nevezme. Lebo sa nenechám.

Aj tak bude všetko celkom inak. Ako jeseň. Jeseň predsa vôbec nevyzerá tak, že ráno slnko presvitá cez zábradlie, jeseň je ranná hmla a mokré lavičky. Ale prečo strácať nádej, keď vôbec netreba? Možno  mi zajtra ráno zasvieti slnko do očí a stiahnu sa mi zrenice. A možno nie. Ale čo na tom záleží? Jedno zasvietenie slnka môj život nezmení. A možno áno. Ale čo na tom záleží? Raz bude všetko tak, ako má byť a to je dôvod, prečo ostávam v pokoji. všetko sa vyrieši a potom mi bude hej. Hej.

Bájo

Absolútne. Najväčšie. Prvý september. Zamračené. Ležím v posteli, babuším sa do periny, čítam Rebarborku, počúvam Lisu Hanningan, jem banán a je mi bájo. V Trstenej dnes hrá Hex. Hemendex má len o 5 písmen viac a o toľko viac radosti.
Pocit, ako keby som sa práve zobudila. Vyspatá doružova, ako jahodová pena na starkiných šiškách. A zajtra idem do školy. A všetko je fajn. Harmónia. Cítim sa pokojne. Ako keď ležíš na hladine a necítiš nezrovnalosti. Staneš sa vodou. Ja som teraz posteľ. Spokojná. Pokojná. Pokojská. Nádych, výdych, nádych. Som celkom splynutá so vzduchom okolo mňa. Po dlhomčase sa cítim ako súčasť sveta, v ktorom žijem. A v mojom mozgu sa dejú maličké tichučké explózie. Ako keď prší. Vtedy je dažďové ticho, lebo cez padajúcu vodu počuť len padajúcu vodu. A hluk to nie je. Je to pokoj. Som v úplnej rovnováhe. Keby som sa nebála výšok, bola by zo mňa skvelá povrazolezkyňa. Nech to radšej nikdy neskončí. Alebo nech to skončí, aby to mohlo prísť späť. Ale ešte nie.