mám sa modro tak veľmi, že až. Erika má nanešťastie narodeniny len raz za rok. Vonku je tma a teplo ako v strede augusta... Ba čo, teplejšie! Dnes sme zažili naozajstnú rozprávku.
Bola neskorá jeseň, keď sa štyri kamarátky rozhodli ísť do sveta na skusy (alebo do Tesca na čokoládu, môžte si vybrať), padalo lístie, na Orave rybárčili holohlaví ujovia v maskáčoch, dievčatá rozhŕňali nohami lístie a hľadali gaštany, keď tu zrazu spoza kríčka vyšiel zvláštny deduško.
"Dievčatá, viete čo je toto za strom?"
"Lieska," odpovedali dievčatá. Bol to strom, pod ktorým raz jedli šľahačku a rozprávali sa o skautingu, ktorý ešte zvnútra nepoznali. Inokedy pod ním jedna z nich našla štvorlístok. Bola to zázračná lieska, okolo ktorej sa šlo do školy, z ktorej vždy na hlavu spadli spomienky na sunarové sušienky.
Deduško ich pochválil, že sú šikovné a zdvihol zo zeme niekoľko lieskových orieškov.
"Chytajte, mládež!"
Čarovný deduško hodil dievčatám lieskovce a už ho nebolo. Dievčatá hneď pochopili, že sa nejedná len tak o hocijakého uja, ale o uja, ktorý utiekol z rozprávky. Oriešky si dobre skryli, pre prípad, že by sa odhalila ich záhadná čarovná moc.
Do večera debatovali o tom, ako by malo byť čarovných deduškov viac, lebo nebolo nič modrejšie ako keď rozprávka prišla navštíviť skutočný svet.
Táto rozprávka, samozrejme, ešte nemá žiadny koniec, pretože oriešky ešte neodhalili, či sú zázračné. A možno ani neboli zázračné ako rozprávka, možno boli iba zázračné ako oriešky z rozprávky s modrým čarom. To predsa stačí.
Potom sa mali veselo. Tancovali hriešny tanec a makarenu. Jedli karamelové koláče s figami (chutia lepšie ako znejú), smiali sa po ležiačky, lebo ležiaci smiech je oveľa lepší ako všetky ostatné. Bolo modrejšie než modro, mesiac bol oranžový a všetko bolo tak, ako malo byť. Všetky veci boli na správnom mieste. Okrem bodkovaných kraťasov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára