Prší. Ak by na nebi aj bola nejaká modrosť, zastieral by mi ju dáždnik. Stmieva sa o šiestej a po uliciach sa plazí sivý dym. Prší. Po okne stekajú priesvitné kvapky a stále ma oziabajú chodidlá. Skončil čas béžových topánočiek. Niekomu som v klubovni ukradla papuče. Prší. Dáždnik prská a ani si po tme nevidím pod nohy, či náhodou nestúpim do mláky. Prší. Je tma a prší.
Hrali sme Alias. Agáta je odpoveď na každú otázku. Každú. Jedli sme vianočné čokoládky a cítili sa ako vtedy dávno, keď sme sedeli na zemi v Cool clube, pili čaj s kofolových pohárov a navliekali malé motýliky na šnúrku. Rozprávali sme sa cez okienko s Mustangami a lepili si lyžičky na nos. Mamina sa teší, že som konečne bola vonku, lebo vraj už nikam nechodím, a iba som smutná v izbe. A že si mám obuť gumáky. Neobula som si ich. Ľutovala som to. Nechápem, ako môže vždy mať pravdu. Skoro vždy. Modrá slivková jeseň už odišla. Teraz je oranžová jeseň so zimnou náladou a vianočnými reklamami. Z okna vidno iba neidentifikovateľnú hmlu, oranžovo sfarbenú od pouličných lámp. Jarná únava tento rok vydržala až do októbra a stále ma neopúšťa. Vôbec sa mi to takto nepáči. Už vôbec nevládzem. Zistila som, že už nemám energiu ani na dokonč
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára