Dnes cestou do školy bolo najkrajšie jesenné ráno tohto roku. Teplé, slnečné a voňavé. Slnko sa opieralo o brezy a vešalo na ne lacnú bižutériu. Povedala, by som že zlato, ale to je klišé a navyše, keby sto bolo zlato, určite by ho tak ľahkovážne zo seba nezhadzovali. Raz som stratila zlatú náušnicu v tráve. Bolo to hotové nešťastie. Brezy teda zhadzovali trblietavú bižutériu, lavička bola pásikavá od tieňov zábradlia. Pavučiny sa leskli. Myslela som, že idem neskoro, ale cestou som videla Martina kupovať si časopis v stánku. Obrubník bol žltý. Vyzeralo to, že tento deň bude jeden z najpríjemnejších vôbec.
Vyzeralo.
Vy ste kravy, tak jej to povedzte...
Nič to nebolo. Ani pravda. Aspoň sa oddelili ľudia, ktorí ma majú radi naozaj od tých, ktorí to len vravia. Teraz už viem, komu sa nezveriť.
Agáta, hneváš sa?
Bolo pekne. Keď som šla domov. Stále je. Brezy medzi tým pozhadzovali ďalšie lacné šperky a zem v parku sa trblietala. Biely psík brechal na moje mačičkové pančuchy.
Nie, nehnevám. Len som smutná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára