Mala by som sa práve teraz učiť do školy. Mala. Ale miesto toho si čítam Válka, prežívam vnútri malé trojzvuky, cítim sa zvláštne, ako v zaváraninovom pohári. Ako vo fľaši od uhoriek, všetky moje otázky sa odrážajú od okrúhleho skla a vracajú sa hlasnejšie, ako odišli. Odkedy to vlastne robievam? Že keď sa mi niečo príliš zapáči, okamžite sa to začnem učiť naspamäť. Víri mi v hlave Myší sonet. Je smutná vŕba, je lavička, je kríž...
Zistila som, že moje textilné farbičky sú 7 rokov po záruke. Stále im nič nie je. Ich výrobca má v nich dozaista nízku dôveru. A potom mi dopísala čierna textilná fixka, čo je veľké nešťastie, lebo sa dá kúpiť len v balíčku s ostatnými farbami, ktoré ešte takmer nepoužité ležia na dne škatule so stužkami.
Už neviem žiadne vzorce. Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
Neviem, čo je Na2CO3, tak radšej čítam všetkých Válkov, ktorí kedy vyšli a píšem blog. Nech sa nevyspím, veď načo aj. V tejto chvíli sú Purpurové vtáky dôležitejšie. Kto ma zachráni?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára