Nie je pekne. Môjmu ružovému dáždniku to neprekáža. Ani mne vlastne. Keď som šla okolo škôlky, Nela ma videla z okna, klopala na mňa a kývali sme si, až kým som neodišla z dohľadu. Na obede mi Golboň povedal, že pred piatimi minútami bol u mňa doma. Smiala som sa, lebo on si rád vymýšľa. Povedal, že Brozové sa všetky podobajú a že mu vždy trvá hodnú chvíľu, kým ma identifikuje.
Prišla som domov. Mamina povedala, že u nás bol Golboň. A som veľmi ospanlivá. To som povedala, preto, lebo sa mi páči to slovo a preto, lebo je modré. A ešte preto, lebo je to pravda. Ležím medzi Puf, Fretkou A budúcou Táborovou gázou. Mám sa modro. Počúvam hudbu. Modrú. Daždivú. Ospanlivú. Prší na mňa únava z pomalých zamračených tónov. Antónov. A antén. Tie sú tiež niekedy modré, ale iba len keď sa na ne pozeráš za modrého dňa s úmyslom hľadať modré veci. Vtedy sa javia modré aj sýkorky na chodníku. Aj chodník. Keď veľmi chceš, všetko je modré, len sa musíš dobre sústrediť. Anténa musí byť stará, hrdzavá a z tvojho uhlu pohľadu čierna oproti nebu. Rozkrajovať ho na modré kúsky. Na uspávacie tóny daždivého stmievania. Skartovaného žalúziami. Prichádza po pásikoch. Deti s mokrými bundami a škrabancami na rukách hádžu skaly a palice do korún gaštanov. Pri veľkom šťastí sa každému ujde jeden-dva. O rok ho nájdu zošúverený vo vrecku kabáta.
Modré pásiky tmy mi po jednom zaplňujú izbu a tlačia mi viečka cez oči. Cez modré oči. Len pri modrohľadajúcej nálade sú modré aj zelené oči, aj sivé, aj hnedé. Ale len niektoré. Moje sú aj bez toho, kým sa do toho nezačnú montovať odborníci na sivé odtiene. Niekedy má sivé oči aj tatkova nezábudka. A tá má modré oči aj na čiernobielej fotke. A Brozové sú rovnaké, takže Medenkina dcéra má také isté. Také ako modrý zaprášený Galileo na knižnici.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára