Mám sa modro, aj keď som chorá. Dnes som ani chvíľu nesedela na stole a predsa. Nejako zo mňa stúpa šťastie. Som pod stropom, tak sa ma drží. Štípu ma oči, bolí hrdlo a kašlem viac než krhla, ale aj tak je dobre na svete. Zistila som, že si netreba čítať niektoré staré konverzácie. A mám novú psychologickú teóriu. Radšej byť šťastná teraz a smutná potom, ako byť nešťastná aj teraz aj potom.
Všetci mi vravia, nech už prídem do školy. Ja nechcem ešte, oddychujem od spoločnosti a čerstvého vzduchu. A mením slovosled, ako sa mi zachce, pretože nad vetami rozmýšľam, až keď ich píšem.
A prší. Celkom upokojujúco. Dážď nie je taký zlý, keď som pod perinou a celý deň pozerám seriály v posteli a pijem termoskový čaj. Aj tak mám studené ruky. Ohrievam si ich o prehriaty počítač využívajúc nultý termodynamický zákon, dúfajúc, že som si to nepomýlila, lebo to by bol trapas.
Keby bola Brokolica brokolica a nie plyšová hračka, už by z nej bolo brokolicové pyré. Alebo džús. Veľa ju stískam. Aj vankúš niekedy stískam, ale kto by pil vankúšovú šťavu? A potom ešte niekedy sedím na stole a stískam vreckovku. Len tak. Nech si nemyslí, že už ju nepotrebujem, teraz, keď mám modré obdobie. Z toho dôvodu stískam aj Olovenú. Aj z mnohých ďalších, ale tento mi teraz napadol prvý.
Cítiť zo mňa ocot a bylinkový čaj. A trochu mňa.
Nikdy nestrácajme nádej a nožnice.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára