Panda l, Pán vzal, či ako to bolo?

Večerná modrosť, lebo tak. Lebo pán a pani Daovci, lebo tmavomodrá slivková ospanlivosť, lebo Regina, lebo posteľ, lebo bodkovaná deka, lebo šero, lebo samota v izbe. Lebo modrosť sa šíri vzduchom. Už ráno vonku voňalo,ako keď napadne čerstvý sneh. Radosť z toho nemám, lebo mi bude v zime zima, budem musieť nosiť pol roka ten istý čierny kabát a čiapku. A mne čiapky nepristanú... Vždy ostanú lietať.

Klára má meniny. Sedela so mnou na necvičiacej lavičke. Rozprávali sme sa o minulom Halloweene. Uvedomila som si, že mi tie časy trochu chýbajú. Keď sme boli partia a boli sme von každý druhý deň. Teraz to tak už nikdy nebude, lebo oni sa ani nerozprávajú a on... Zrejme ma začal neznášať.

Ozval sa mi červený hlások v hlave: "Čuduješ sa mu?"

Vôbec nie.

Mala som ofinu a kockovanú zelenú stužku vo vlasoch. Celý večer som sa usmievala tak intenzívne, až mi stúpala para od úst. Neverím, že sa za rok mohlo stať toľko vecí.

Vždy keď nad tým rozmýšľam, presviedčam sama seba, že som nič zlé nespravila. A potom sa mi začnú vyplavovať tie "Agáta, ničíš jedného dobrého človeka..." a "Robíš mu to naschvál?"

Ale! Nechcem o tom písať. A už vôbec nie sem. Už o tom ani nechcem rozmýšľať. Radšej budem rozmýšľať nad pandou. Mám jedno tričko s pandou a bambusom, už som ho na sebe nemala možno aj dva roky. Dobre, vytváram nudu :D. To nevadí, hlavne že panda.

Panda je tiež medveď, však? Takže má zimný spánok, však? Niet divu, že som celú zimu taká mŕtva, ak som panda, odopierajú mi moju zaslúženú hybernáciu. Aj Bambusy.

Aj Bennedict má iniciálky ako úsečka.

Predstavovala som si žirafu s krkom tak dlhým, že keď plače, na zem dopadajú krúpy. Naplakala do piva hosťom v krčme bez strechy.

Časy sa menia.

Letný na zimný. Teplá perina nie je čo bývala, schovávam sa pod ňou v dvoch vrstvách oblečenia a tisnem k sebe brokolicu. Aj tak nezaspím ešte aspoň hodinu... Ako keby sa to s takým plným nosom dalo. O pol jednej som padla na úplné vyčerpanie smrkaním.

Okolo polnoci mamina kýchla v obývačke. Pri raňajkách sa ma pýtala, či som jej naozaj zakričala nazdravie, alebo sa jej to snívalo.

To sa hádam nestalo už sto rokov, že by sme boli celá rodina v detskej. Čo chcete na obed? Pizzu. Nečakala som, že budú takí nadšení.

Potom som sedela za stolom a rozmýšľala, aké by to bolo mať motýľa za domáceho miláčika.Pozerala som sa z okna. Modré.

Umyjem podlahu, pohľadám podkolienky a pôjdem spať. O hodinu dlhšie nebudem môcť spať, hurá.

Modrá v ružovej posteli

Mám sa modro, aj keď som chorá. Dnes som ani chvíľu nesedela na stole a predsa. Nejako zo mňa stúpa šťastie. Som pod stropom, tak sa ma drží. Štípu ma oči, bolí hrdlo a kašlem viac než krhla, ale aj tak je dobre na svete. Zistila som, že si netreba čítať niektoré staré konverzácie. A mám novú psychologickú teóriu. Radšej byť šťastná teraz a smutná potom, ako byť nešťastná aj teraz aj potom.

Všetci mi vravia, nech už prídem do školy. Ja nechcem ešte, oddychujem od spoločnosti a čerstvého vzduchu. A mením slovosled, ako sa mi zachce, pretože nad vetami rozmýšľam, až keď ich píšem.

A prší. Celkom upokojujúco. Dážď nie je taký zlý, keď som pod perinou a celý deň pozerám seriály v posteli a pijem termoskový čaj. Aj tak mám studené ruky. Ohrievam si ich o prehriaty počítač využívajúc nultý termodynamický zákon, dúfajúc, že som si to nepomýlila, lebo to by bol trapas.

Keby bola Brokolica brokolica a nie plyšová hračka, už by z nej bolo brokolicové pyré. Alebo džús. Veľa ju stískam. Aj vankúš niekedy stískam, ale kto by pil vankúšovú šťavu? A potom ešte niekedy sedím na stole a stískam vreckovku. Len tak. Nech si nemyslí, že už ju nepotrebujem, teraz, keď mám modré obdobie. Z toho dôvodu stískam aj Olovenú. Aj z mnohých ďalších, ale tento mi teraz napadol prvý.

Cítiť zo mňa ocot a bylinkový čaj. A trochu mňa.

Nikdy nestrácajme nádej a nožnice.

Lalala

Som späť! Už som tu veľmi dlho nepísala, lebo raz nebola modrá nálada, potom nebol čas a tento týždeň som ani ešte nemala zapnutý počítač (vlastne, až tak dlho to nie je, dnes je len utorok... Ale pri počítači som nebola od piatku).
Teraz nie, že by som sa mala nejako modro, je pol ôsmej, bolí ma hrdlo, sedím pod dekou a čuším, nech nezobudím Lucku vo vedľajšej izbe, ale napriek tomu som pociťovala túžbu niečo tu zavesiť. Keď mám modrú náladu a vypnutý počítač, skoro vždy sedím na okne a píšem/čítam/kreslím/niečo vyrábam. A tak som si už minula nápady modrou fixkou do krúžkovaného vytrhávacieho bloku.

Dnes som si zas šla dať rifle. Asi sú začarované, vždy keď si ich chcem dať, ochoriem a ostanem doma. A pritom sú modré. Teda zvonka. nie je veľa vecí ktoré sú modré obojstranne. Čakanky, blog... dobre, to je všetko.

Chcela som, aby to bolo krajšie a poetickejšie, hlavne, keď som mala toľko pekných obrazov v hlave, s tekvicovými štvorčekmi v tme a platonicky zaľúbenými gaštanmi, lenže... To už som raz napísala. Tak z toho nič nebude. Toto bolo len tak, že už by sa zišlo niečo napísať.

Nevládzem.

Prší. Ak by na nebi aj bola nejaká modrosť, zastieral by mi ju dáždnik. Stmieva sa o šiestej a po uliciach sa plazí sivý dym. Prší. Po okne stekajú priesvitné kvapky a stále ma oziabajú chodidlá. Skončil čas béžových topánočiek. Niekomu som v klubovni ukradla papuče. Prší. Dáždnik prská a ani si po tme nevidím pod nohy, či náhodou nestúpim do mláky. Prší. Je tma a prší.

Hrali sme Alias. Agáta je odpoveď na každú otázku. Každú. Jedli sme vianočné čokoládky a cítili sa ako vtedy dávno, keď sme sedeli na zemi v Cool clube, pili čaj s kofolových pohárov a navliekali malé motýliky na šnúrku. Rozprávali sme sa cez okienko s Mustangami a lepili si lyžičky na nos. Mamina sa teší, že som konečne bola vonku, lebo vraj už nikam nechodím, a iba som smutná v izbe. A že si mám obuť gumáky. Neobula som si ich. Ľutovala som to. Nechápem, ako môže vždy mať pravdu. Skoro vždy. Modrá slivková jeseň už odišla. Teraz je oranžová jeseň so zimnou náladou a vianočnými reklamami. Z okna vidno iba neidentifikovateľnú hmlu, oranžovo sfarbenú od pouličných lámp. Jarná únava tento rok vydržala až do októbra a stále ma neopúšťa. Vôbec sa mi to takto nepáči. Už vôbec nevládzem. Zistila som, že už nemám energiu ani na dokonč

Zázračná lieska a figové zákusky

mám sa modro tak veľmi, že až. Erika má nanešťastie narodeniny len raz za rok. Vonku je tma a teplo ako v strede augusta... Ba čo, teplejšie! Dnes sme zažili naozajstnú rozprávku.

Bola neskorá jeseň, keď sa štyri kamarátky rozhodli ísť do sveta na skusy (alebo do Tesca na čokoládu, môžte si vybrať), padalo lístie, na Orave rybárčili holohlaví ujovia v maskáčoch, dievčatá rozhŕňali nohami lístie a hľadali gaštany, keď tu zrazu spoza kríčka vyšiel zvláštny deduško.

"Dievčatá, viete čo je toto za strom?"
"Lieska," odpovedali dievčatá. Bol to strom, pod ktorým raz jedli šľahačku a rozprávali sa o skautingu, ktorý ešte zvnútra nepoznali. Inokedy pod ním jedna z nich našla štvorlístok. Bola to zázračná lieska, okolo ktorej sa šlo do školy, z ktorej vždy na hlavu spadli spomienky na sunarové sušienky.
Deduško ich pochválil, že sú šikovné a zdvihol zo zeme niekoľko lieskových orieškov.
"Chytajte, mládež!"
Čarovný deduško hodil dievčatám lieskovce a už ho nebolo. Dievčatá hneď pochopili, že sa nejedná len tak o hocijakého uja, ale o uja, ktorý utiekol z rozprávky. Oriešky si dobre skryli, pre prípad, že by sa odhalila ich záhadná čarovná moc.

Do večera debatovali o tom, ako by malo byť čarovných deduškov viac, lebo nebolo nič modrejšie ako keď rozprávka prišla navštíviť skutočný svet.

Táto rozprávka, samozrejme, ešte nemá žiadny koniec, pretože oriešky ešte neodhalili, či sú zázračné. A možno ani neboli zázračné ako rozprávka, možno boli iba zázračné ako oriešky z rozprávky s modrým čarom. To predsa stačí.

Potom sa mali veselo. Tancovali hriešny tanec a makarenu. Jedli karamelové koláče s figami (chutia lepšie ako znejú), smiali sa po ležiačky, lebo ležiaci smiech je oveľa lepší ako všetky ostatné. Bolo modrejšie než modro, mesiac bol oranžový a všetko bolo tak, ako malo byť. Všetky veci boli na správnom mieste. Okrem bodkovaných kraťasov.

Lenže... Čo ak?

Je pekne. Šla som domov a uvedomila som si, že už je piatok. Je piatok a vonku je pekne. Sedím pod posteľou. Olovovo Modrá (áno, to je význam jej mena, to nemôže byť náhoda!) mi zasadila do hlavy červeného červíka. Nahlodáva každú prichádzajúcu modrosť. Čo ak?

Voľná hodina v telocvični, ozvena slov, vysvetlenia... Ach ako rada vediem dôležité uzmierovacie vysvetľovacie rozhovory, po ktorých sa všetko vyrieši. Sú také mod... Čo ak?

Slnko, odtlačky žalúzií na periodickej sústave prvkov, krieda vo vzduchu, o chvíľu pôjdem domov. Mo... Čo ak?

Obrubníky, tiene, šušťanie lístia pod topánkami. Mo... Čo ak?

Nohy na stole, dobrá hudba. Mod... Čo ak?

Aj ona tomu skôr neverí ako verí, lebo sa na to odvždy pozerala z môjho pohľadu. Tiež sa rozhodla ignorovať predsudky. A predsa len... Čo ak? Čo ak sú to lži v modrom kostýme?

Okrem toho som prišla na to, že všetky veci, z ktorých mám strach sa začínajú na V.

-ysávače
-ýšky
-čely
-ečnosť

Mám príliš studený nos na sťahovanie. Radšej nikam nepôjdem. Krehnú mi prsty. Čo ak sa roztrieštia, keď budem pokračovať v písaní? Čo ak?

Keď kráčam okolo oploteného slnka v čejsi záhrade na Starom Medvedzí, bliká ako starý film. Brešú tam psy. Z kríka vyletel kŕdeľ vrabcov a krásne zašušťal krídlami. Zvuky krídel sú jeden z najmodrejších zvukov na svete.

Včera v noci ma navštívil hustý lepkavý čierny smútok. Bolo ho až po strop. Naplnil mi pľúca. Na druhej strane, tento vankúš už mám skoro pol roka a nikdy pred tým som doňho nevypustila slzu.

Na malíčku pravej nohy mi rastie cencúľ. Je mi zima, svieti na mňa slnko a nebyť Čo ak, mala by som modrú náladu. Takto mám zvláštny pocit v žalúdku a snehové vločky na končekoch prstov.

(Tento odstavec ma popýtal, aby som ho vymazala, lebo vlastne nedáva zmysel, ale ja som nemala to srdce, predsa ponožky sa dajú prirovnávať k toľkým veciam!

Ponožky s modrými a sivými srdiečkami vôbec nevyriešili moju situáciu. Kto by dal na ponožky sivé srdiečka? To je obyčajné zasievanie beznádeje! Čo ak? Čo ak čo? Čo ak sú aj tie modré len prezlečené sivé, aby mi robili radosť? Na chvíľu. Robia mi radosť, čo je pekné. Vlastne je to v tejto chvíli hlavná časť, takže čo? Som rada, že mám na ponožke modré srdiečka. Lenže... Čo ak?)

Margaret mi prišla povedať, že nejaká jej spolužiačka videla moje fotky a myslí si, že sa brutálne podobám na Zooey Deschannel. To je od nej veľmi pekné a modré, keďže si myslím, že Zooey je jedna z najkrajších žien na svete (o čom nejaká spolužiačka z Bystrice nemôže ani tušiť). Jess je jediná hlavná postava z New Girl, ktorá má modré oči. A spieva, aj keď to nevie. Nosí roztomilé šaty a ofinu.

Ale... Čo ak má Olovová z tridsiatich piatich percent pravdu?

Ja už nechcem.

Dnes cestou do školy bolo najkrajšie jesenné ráno tohto roku. Teplé, slnečné a voňavé. Slnko sa opieralo o brezy a vešalo na ne lacnú bižutériu. Povedala, by som že zlato, ale to je klišé a navyše, keby sto bolo zlato, určite by ho tak ľahkovážne zo seba nezhadzovali. Raz som stratila zlatú náušnicu v tráve. Bolo to hotové nešťastie. Brezy teda zhadzovali trblietavú bižutériu, lavička bola pásikavá od tieňov zábradlia. Pavučiny sa leskli. Myslela som, že idem neskoro, ale cestou som videla Martina kupovať si časopis v stánku. Obrubník bol žltý. Vyzeralo to, že tento deň bude jeden z najpríjemnejších vôbec.

Vyzeralo.

Vy ste kravy, tak jej to povedzte...

Nič to nebolo. Ani pravda. Aspoň sa oddelili ľudia, ktorí ma majú radi naozaj od tých, ktorí to len vravia. Teraz už viem, komu sa nezveriť.

Agáta, hneváš sa?

Bolo pekne. Keď som šla domov. Stále je. Brezy medzi tým pozhadzovali ďalšie lacné šperky a zem v parku sa trblietala. Biely psík brechal na moje mačičkové pančuchy.

Nie, nehnevám. Len som smutná.

Válek je trochu modrý básnik.

Mala by som sa práve teraz učiť do školy. Mala. Ale miesto toho si čítam Válka, prežívam vnútri malé trojzvuky, cítim sa zvláštne, ako v zaváraninovom pohári. Ako vo fľaši od uhoriek, všetky moje otázky sa odrážajú od okrúhleho skla a vracajú sa hlasnejšie, ako odišli. Odkedy to vlastne robievam? Že keď sa mi niečo príliš zapáči, okamžite sa to začnem učiť naspamäť. Víri mi v hlave Myší sonet. Je smutná vŕba, je lavička, je kríž... 

Zistila som, že moje textilné farbičky sú 7 rokov po záruke. Stále im nič nie je. Ich výrobca má v nich dozaista nízku dôveru. A potom mi dopísala čierna textilná fixka, čo je veľké nešťastie, lebo sa dá kúpiť len v balíčku s ostatnými farbami, ktoré ešte takmer nepoužité ležia na dne škatule so stužkami.

Už neviem žiadne vzorce. Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.

Neviem, čo je Na2CO3, tak radšej čítam všetkých Válkov, ktorí kedy vyšli a píšem blog. Nech sa nevyspím, veď načo aj. V tejto chvíli sú Purpurové vtáky dôležitejšie. Kto ma zachráni?

Také malé nič

Dnes mi svet praje. Písala som príspevok. Bol dosť dlhý, keď som ho omylom zmazala. Aj tak, Asi je to dobre, zamýšala som sa v ňom, že keď nemám modrú náladu, nemala by som uverejňovať svoje zmätené myšlienky. A teraz to už ani nemám šancu spraviť. Keď budem veľká, budem oblak. Oblaky sa majú dobre.

O modrosti šťastia a šťastí z modrosti

Nie je pekne. Môjmu ružovému dáždniku to neprekáža. Ani mne vlastne. Keď som šla okolo škôlky, Nela ma videla z okna, klopala na mňa a kývali sme si, až kým som neodišla z dohľadu. Na obede mi Golboň povedal, že pred piatimi minútami bol u mňa doma. Smiala som sa, lebo on si rád vymýšľa. Povedal, že Brozové sa všetky podobajú a že mu vždy trvá hodnú chvíľu, kým ma identifikuje.

Prišla som domov. Mamina povedala, že u nás bol Golboň. A som veľmi ospanlivá. To som povedala, preto, lebo sa mi páči to slovo a preto, lebo je modré. A ešte preto, lebo je to pravda. Ležím medzi Puf, Fretkou A budúcou Táborovou gázou. Mám sa modro. Počúvam hudbu. Modrú. Daždivú. Ospanlivú. Prší na mňa únava z pomalých zamračených tónov. Antónov. A antén. Tie sú tiež niekedy modré, ale iba len keď sa na ne pozeráš za modrého dňa s úmyslom hľadať modré veci. Vtedy sa javia modré aj sýkorky na chodníku. Aj chodník. Keď veľmi chceš, všetko je modré, len sa musíš dobre sústrediť. Anténa musí byť stará, hrdzavá a z tvojho uhlu pohľadu čierna oproti nebu. Rozkrajovať ho na modré kúsky. Na uspávacie tóny daždivého stmievania. Skartovaného žalúziami. Prichádza po pásikoch. Deti s mokrými bundami a škrabancami na rukách hádžu skaly a palice do korún gaštanov. Pri veľkom šťastí sa každému ujde jeden-dva. O rok ho nájdu zošúverený vo vrecku kabáta.

Modré pásiky tmy mi po jednom zaplňujú izbu a tlačia mi viečka cez oči. Cez modré oči. Len pri modrohľadajúcej nálade sú modré aj zelené oči, aj sivé, aj hnedé. Ale len niektoré. Moje sú aj bez toho, kým sa do toho nezačnú montovať odborníci na sivé odtiene. Niekedy má sivé oči aj tatkova nezábudka. A tá má modré oči aj na čiernobielej fotke. A Brozové sú rovnaké, takže Medenkina dcéra má také isté. Také ako modrý zaprášený Galileo na knižnici.

Ako dokáže jeden časopis zdvihnúť náladu žeriavom.

Lalala. Dnes som šla domov s nechuťou do života, zlou náladou a ťažkým tmavosivým smútkom na pleciach. Nos som mala studený. Aj prsty. Všetko bolo zle. Stmievalo sa, pršalo, bola zima a znenazdajky prišiel október. Na to som prišla len preto, že už máme nové lístky na obed. Ešte k tomu mi zmokli špičky topánok a vôbec sa mi nepáči nový kolektív. Necítim sa dobre medzi ľuďmi, ktorí ma nemajú radi. Mám alergiu na dievčatá, ktoré prídu, sadnú si k zrkadlu, hádžu vlasmi a upozorňujú na seba hlasným krikom a smiechom. A to tam ani nemáme žiadnych chlapcov, takže naozaj neviem, o čo im ide. Vôbec som nemala chuť na stredu. Prečo som sa dnes nemohla zobudiť do nejakej slnečnej nedele? Aspoň takej peknej ako bola tá minulá. Bola som zavretá v bubline svojej nespokojnosti.

Prikotúľala som sa domov a tam ma čakal nový Skaut. S mojim prvým článkom. Puk! Hneď bola streda príjemná, október znesiteľný, stmievanie pomalšie a vzduch dýchateľnejší. Všetko nadobudlo zmysel. Október skončí a v novembri mám narodeniny. Nedeľa je už o štyri dni a zajtra má byť pekne. A bude.