Sinking.

Cítim sa nešťastne? Necítim.

Cítim sa šťastne? Necítim.

Necítim sa nijako. To tým náhlym zjesenením, tmou, čo sa zakráda čoraz skôr, zimou vo vnútri, ktorú nerieši paplón. Zohrievam sa horúcou vodou, čo tečie na taniere. Ocino povedal:

"Umri riad."

Už som dlho nepísala. Nemám čas uvedomovať si malé radôstky. Mala som prvú tohtoročnú mandarínku. Končí september. Skoro bezslivkový, málo kôstok zabalených v sladkej jesennej modrosti, málo modrých nálad. Samozrejme, vždy sú tu tety v autobuse, ktoré voňajú lineckým cestom a dažďom, aby zachránili deň. Ale nenosia so sebou modrosť, tú musím nosiť sama. Veľa ju zabúdam doma. A keď mi volali, položila som a rozkotúľali sa mi po lícach krokodílie slzy. 

Počúvam Soley, aj z toho je vonku oranžová zima. Vnútri je zelená zima. Všade je zima  v prestojení a ja som dnes nespala a je mi tak jesenne smutno. Rozmýšľavo a smutno. Zabudla som, ako sa vytvára to správne štádium pokoja, akosi sa mi to nedarí a nevyspatému človeku sa všetko javí ako problém a tak iba sedím, píšem a bezdôvodne plačem. Zo smútku za letom, slivkami a sedením na zemi. Z premárnených príležitostí a smutných rozhonutí. Nieže by som to nečakala, ale nádej mi pokašľala ešte aj to sklamanie.

Vnáram sa do pocitov čiernej hniloby, tam sa rozkladajú všetky veci, čo sa pominuli. Zahádzané zložitým učivom zo školy, smiechom na hlúpych vtipoch, len aby sa nepovadalo. Trasú sa mi ruky.

Nevládzem.

Už asi nie som modré dievča. Už som asi len dievča. Posuň sa.

Nananananananana

Svet je tak veľmi fajn miesto. No, teda ten môj.

Dosť dobre sa mám v škole na to, ako som si myslela, že ma nebaví väčšina predmetov. Pozerala som sa dnes na Mišíka, s akou láskou rozpráva o tom svojom dejepise, ako ho to strašne baví, ako stále nasáva informácie a musela som byť z toho šťastná. Tento človek učí to, čo má rád a je taký oduševnený a šťastný, že sa takmer nadchnem pre dejepis. Píšem takmer, lebo viem, že by som tomu aj tak nevenovala nejaké značné množstvo voľného času.

Nie je to zvláštne, ako málo stačí na to, aby sa ostnaté drôty premenili na vlákna cukrovej vaty?

Je. Je to zvláštne.

A svet je tak veľmi fajn miesto. No, teda ten môj.

Juchú.

Vieš čo je fajn?

Že sa viem dosť dobre tešiť.

Lebo naozaj, keď ma ľudia pochvália, mám veľkú radosť a motiváciu naďalej niečo robiť a mať sa super a všetko. No dobre. Je to pravda, že som asi miliónkrát umeleckejšia, keď som smutná. Temné metafory sa vždy robia ľahšie ako tie šťastné, nuž... V tme má všetko iný tvar. Tie také spráchnivené veci, pavučiny a strach, to je niečo, čo sa dá dopodrobna opísať,aby to nebol gýč. Ale ťažšie popíšeš tú svätožiaru okolo každého klasu, to teplo, čo stúpa zo zeme, ten pocit, keď je všetko v poriadku. 

Možno je to tým, že keď je všetko  v poriadku, tak je všetko v poriadku a nič netreba riešiť. Keď je všetko zle, tak je všetko zle a treba to vyriešiť, aby to bolo zas dobre. Teraz to je dobre, takže sa ani veľmi nezamýšľam nad tým, ako to dobre prišlo.

Neverila by som, že tento rok vypustím túto vetu, ale teším sa do školy. Livka mi cez veľkú prestávku posielala hlasové správy, do ktorých všetci kričali, že ma pozdravujú a nech už prídem a že sa zmenia na psa (to len Zdenka, nie všetci).

Dosť ma baví kresliť. Elektronické pero dnes predstieralo predčasnú smrť a dosť ma tým vyplašilo, našťastie si to potom rozmyslelo a tak bolo všetko v poriadku a mohla som pokojne kresliť namiesto prepisovania poznámok do školy (z ktorých 80% som odignorovala tak či tak). See?

 No aha ho, nie len Facebook znižuje kvalitu kvalitne, už to robí aj Blogger. To nič.

Prišla mi knižka. Konečne! Niektoré rodiny sedia okolo stola a čítajú si nahlas Bibliu. Nie však Brozovci. Brozovci sedia okolo stola a čítajú si nahlas Dawkinsa.

A aj všetko ostatné predsa musí byť nejaké a je to také, aké to má byť. Alebo nie je? Ťažko povedať.

Hej. A Lucka dnes odvolala to s tou pubertou. Takže stále neviem. Ale prekáža mi to? Not at the momment. Now I'm too busy being happy about stuff that I won't remember maybe month from now (if I won't read this of course). 

Už môžem písať po anglicky, lebo som sa naučila apostrof na slovenskej klávesnici. Yay! To je tiež jedna z tých vecí.

(Nepovezte mamine, že ma bolí hrdlo, prosím.)

Posledná záchrana.

Život je príliš krátky na hľadanie rovnakých ponožiek, preto som si obula dve rôzne, ľahla si do postele a pozerala na strop.

Sama v miestnosti obklopená hlučnými sivými slizkými myšlienkami. Príliš veľa prívlastkov. Mohla som to rozvrstviť. Každopádne, ležím na posteli a rozmýšľam, že malý plač by možno spasil moje zamurované nosné dierky. Prehrávam si v mysli Someone with a slow heartbeat (to zaberá skoro vždy). Nohy v rôznych ponožkách mám na zemi, ruky nad hlavou a nehýbem sa, paralyzovaná ostnatými drôtmi, ktoré mi prúdia z hlavy, omotávajú sa mi okolo zápästí a nútia ma myslieť na veci, ktoré nie sú pekné.

Na všetky tie previnenia, za ktoré som sa nikdy neospravedlnila.

Na to, ako sa veľmi nenápadne začala vytrácať modrosť, až som na ňu takmer zabudla.

Na to, že neviem, či má tento život ešte tendenciu stúpať, alebo už bude len klesať.

Na to, ako veci dokážu vyprchnúť. Lacná ružičková voňavka.

Plakať sa mi nedarí a zo svetlosivej prechádzajú vety, ktoré na seba potichu kričím na tmavosivú a čiernu. Či má vôbec zmysel dúfať, ach ten môj prekliaty optimizmus, nebolo by to bez neho lepšie?

Chhhh. Tu som taká priesvitná. Okamžite zo súvetí zapácha literatúra, v ktorej ponáram nos, som ohraničená vlastnou čitateľskou obmedzenosťou, ovplyvniteľná vonkajšími činiteľmi, nedokážem si udržať vlastný štýl.

Podvedome delím strop na menšie a menšie obdĺžniky, skladám si z nich vlastný svet paralelne s temnotou v hlave, ostnatý drôt sa okolo mňa ovíja čoraz pevnejšie a ja ledva dýcham. Už sa prestávam načisto hýbať. Mám teplé čelo. Predstavujem si, ako z čerstvo zabitého a rozpáraného polárneho zvieraťa stúpa surová para. Moje viečka sú zvnútra červené a žlté. Zápästia mám prekryté a naozaj na nich začínam cítiť tlak, nevšímam si vyhrnuté tričko, všímam si chuť krvi z vnútornej strany popraskaných pier, sucho v hrdle a zbíjačky v hlave. Prídem na spasiteľský nápad, keď to napíšem, bude mi lepšie.

Vymaním sa z ostatných drôtov silným šklbnutím (to si nevymýšľam, predstavy majú silu). Napíšem článok do blogu. Začne ma neskutočne bolieť sval nad ľavou lopatkou a ostatné pocity nepomíňajú.

Ach ale som si pomohla. Čo ty? Myslíš si, že to má perspektívu?

Cítim sa bútľavo. Niekedy ukrývam viac tajomstiev, než sama vlastním. Som tu pre vás (pre dospelých, pre deti). Pre mňa je tu tento blog, lebo ho stále píšem, ako by to po mne nemal nikto čítať. Ach dobre. Nepíšem ho, ako by ho po mne nikto nemal čítať. Nevyjadrujem sa konkrétne. Na všetko mám analógie. Ale v tom je pekný. Akosi sa z toho neviem vypísať. A to je údajne písanie tá vec, v ktorej som najlepšia.

Vivat literatúra a jej chápadlá, ktorými modeluje môj štýl, ohýba moje slová a formuje moje vety. Vivat ohraničenia, ktoré si sama vytváram. Ploty, ktoré si staviam /nielen/ v kockovaných zošitoch. Hurá.

No i tak.

Vlastne vôbec neviem, prečo som včera nepísala, bol to dosť zaujímavý deň. Lebo ono, štyri hodiny v autobuse nepresedíš každý deň a videla som toľko ľudí... Určite vidím toľko ľudí každý deň? No áno, možno áno, ale iba teraz som si ich všímala a všetci boli svoji a žili svoje životy a jednoducho existovali a to bolo fascinujúce.

Naozaj horím. Sedím na autobusovej zastávke v Tvrdošíne a praží na mňa slnko. Čítam knihu. Prisadne si ku mne cudzinka a pýta sa, či Námestova. Odpovedám, že áno.

Šofér autobusu celou cestou ani raz nestratí nervy, keď sa ho najmenej päťdesiati ľudia pýtajú. kadiaľ ide a kde stojí, a či im nezastane tam a tam. Objednaná som na 10:45, autobus príde do Ružomberka 10:39. Stojím na prechode (je červená) a klepkám nohou. Aj tak sa usmievam. Svieti slnko a všetci ľudia sú akýsi šťastní. Oproti mne ide na prechode ujo, ktorý mi oznámi, že som fialôčka.

Prídem do ambulancie nadoraz, aj tak ešte stihnem prečítať pár strán, kým ma vezmú. Na stoličke oproti mne sedí chlapec v tričku Iron Maiden a úkosom na mňa pozerá. Potom ho zavolajú dnu a ostanem v čakárni sama so Stepným vlkom. Kým ma zavolajú, vstúpi rodinka; tatko, mamka a dcéra, chcú sa zaradiť do liečby.

Zubár sa ma ako vždy spýta, ako sa mám a ja mu odpoviem, že vynikajúco. Potom sa pýta, koľkatačka to už som, vravím, že kvinta, že to je prvák. On žartuje, že sa tento rok konečne naučím písať. Haha. "A čo, zuby a chlapci počúvajú?". Usmejem sa naňho, zuby mu ukazujem a verím, že sa dovtípi, že s chlapcami sa mi darí rovnako.

"Otvoríme pusinku."
otvorím pusinku.
"Vonku je zas pekne, h? Už zas môžeme nosiť krátke rukávy."
"Mhm."
"Včera som si kúpil Slovakryl."
Tu mi dôjde, že sa asi rozpráva so sestričkou a nie so mnou. Už tretí krát je nadšený, aké to mám krásne napravené, už tretí krát sľubuje skrátenie liečby. Veď fajn.

V kníhkupectve prvý raz nič nenájdem (asi som už všetko vykúpila, ach jo), na druhej strane, idem  do galantérie a kúpim som si čiernu stužku do vlasov. Mám moc byť šťastná a využívam ju, cítim sa spokojná so svojim životom a hádam už sa nikdy nebudem cítiť zle. Robotník s tmavou pleťou a nebeskými očami kope kúsky škridle pod plot a pýta sa ma ako sa mám. Mám sa výborne. Nesiem v ruke knižku a bagetu.

Bus má toho istého šoféra, oddýchnutého a pripraveného odpovedať na sedemdesiat ďalších otázok.

Otvorím knihu a bagetu. Nejaké dievča sedí na vedľajšej dvojsedačke  a pozoruje ma. Z bagety sa mi trúsi a neviem si pomôcť, nejako sa mi nedarí jesť tak hygienicky, ako by som chcela. Nakoniec už nájdem posledné východisko v zhodení omrvín na zem. Tvárim sa previnilo a ospravedlňujúco sa pozriem na blondínu, ktorá na mňa karhavo pozerá cez okuliare. Cítim sa ako zločinec a pomaly zo mňa opadáva všetko to sebavedomie a šťastie, ktoré som si nahromadila. Začínam byť dosť smädná.

V Kubíne si ku mne prisadne chlapec v modrej bunde. Čudujem sa, že nezhorí, lebo ja horím v tričku s krátkym rukávom. Rozmýšľam, či je reálne možné, aby nejaký chlapec voňal ako cukríky, prídem na to, že môže byť, ak práve nejaký cmúľa. Ale žiaden cukrík nevydrží od Kubína do Tvrdošína cez Príslop. Odpútava ma to od čítania skoro tak účinne ako neskutočný smäd.

Kráčam domov v ľahkej kruhovej sukni a vietor je odtrhnutý z reťaze. Mám plné ruky, sukňu mi dvíha až niekam do oblakov a je mi horúco. A som smädná. Zastavím sa v obchode a kúpim si chladenú bublinkovú minerálku. A zájdem na poštu. Už štvrtý krát za posledný týždeň. Balíček tam stále nie je. Teraz, keď držím v ruke ešte aj fľašu s vodou, fúka ešte silnejšie. Prídem domov zmorená a zisťujem, že mám na pančuchách dieru na zadku a celý čas ju bolo vidno, keď mi vyfúklo sukňu. Ach.

A potom som sa mala zle a dobre a zle. A mala som teplotu. A teraz tu smrkám do fancy voňavého toaletného papiera a nejako si splácam ten dlh dobrej nálady, čo som včera prečerpala.

Vrátka.

Mám sa modro. Fakt čisto modro a keď vravím modro, myslím modro.

Tak, že mi od pohodlia zlenivela krv v žilách, cítim svoj pomalý dych a mám v duši pokoj bez prímesí. Som vyrovnaná. Dokonca aj chrbtom, hlavou vrážam do postele, ale mám sa tak tak dobre. Mám sa fantasticky (fantalepkavo).

Snažím sa prísť na to, ako napísať správnu poviedku o veľrybe, akú som si vysnívala včera večer. V nedeľu v noci mám vždy najlepšie nápady a nanešťastie v tom momente tak nezrealizovateľné. Keď som sa minulý týždeň do druhej prehadzovala a prišla na poviedku o Alici a žltých žiarovkách, čo rástli na jej strome, ráno som sa zobudila a potrebovala som to dať von, ale na seminári ekonómie si Alica zbalila žltý kufrík a odmietla so mnou naďalej spolupracovať. Šla napadnúť niekomu inému, kým mne napadal len sivý prach na myšlienky, takže poviedka ostala nejasná a nedokončená v slovníčku na chobotiny. Taká malá, úbohá a nevyslyšaná.

Včera sa Alica vrátila so slzami na krajíčku, nik ju nevedel napísať tak, aby sa jej príbeh o starej mame páčil. Nik nevedel správne vystihnúť štruktúru rúk starého otca a ona sa ku mne vrátila, nech jej s tým pomôžem. Ale kedy inokedy, keď nie v noci z nedele na pondelok?

Držala za plutvu veľrybu a obe si stáli za tým, že ich musím napísať. Veľryba držala v druhej ruke zmrzlinu a horlivo prikyvovala.

Medzitým mi prišlo povedať K zo slova babka, že asi miluje B.

A ja tak veľmi ľúbim svoje postavy, čo sa prídu ku mne porozprávať, aj keď si vyberajú najhorší možný čas. Jediný problém je v tom, že neviem začať. Ako začať príbeh o Alici tak, aby sa jej páčil, aby to so mnou nevzdala? A ako odhrnúť záves k veľrybe?

Oh, keby som tak mohla zavrieť poviedku do škatuľky. S dierkami. Tak by to bolo ľahké.

Alica na mňa upiera smutné zelené oči, že to už dlho takto nevydrží, že nechce celý život presedieť pod hruškou a ja som jej viac sveta ešte nevymyslela. Veľryba dokonca chodí po súši, lebo som jej ešte nevymyslela, kde má bývať. Dokonca nemá ani meno. Vratko. Veľryba sa volá Vratko a od radosti vystrekla gejzír, až jej spadol z kornútka kopček zmrzliny.

Porebujem vymyslieť Alici zajtrajšky a Vratkovi včerajšky. Kým sa mám tak dobre. Zatiaľ sa majte dobre aj vy.

Byl jednou Číňanek.

Myslím, že tieto úpravy pomohli, aby sa to čítalo lepšie, hm?

Až na bolesť brucha (kto by to bol povedal, z kradnutých sliviek)  sa mám úžasne. Som korenistá vo vrúbkovaných šatách, ako povedala Livka. Mám ofinu a oči.

U starkých sme sedeli vonku. Celé horúce leto bývame v obývačke, ale keď začne byť zima, sme vo dvore. Hojdali sme sa s Adamom a Nelou na hojdačke (nečakané, človek by čakal, že sme sa hojdali na vypínači), spievali sme pesničku o Číňankovi a hrali sa bon čiki bon. Bola som rada, že sa majú vďaka mne tak dobre.

Sakra, v posledných dňoch sa mi ťažko píše. Nechápem, čo sa to so mnou deje, písanie bolo predsa vždy to, čo môžem robiť, aj keď nemôžem robiť nič iné.

Ocino ma posielala kradnúť slivky z farskej záhrady. Chcela som ich ukradnúť sedem, symbolicky, ale mám na to príliš malé ruky, tak som vzala len päť.

Volala Lucka. Že to tričko je úplne úžasné a je šťastná. Ako napokon vždy.

Belasosť.

Ofina je súčasť mojej osobnosti.

Som šťastná. Povedala by som, že som šťastná tak, ako dávno nie, ale viem, že som už dlho šťastná veľmi, takže sa mám tak dobre, ako už dlho áno.

Recept zaručeného šťastia je ísť domov po hviezdičkách. Hviezdy sú také synonymum hladkých gombíkov na perine. Spíš pod holou perinou zapnutou na hviezdy.

Všetko je dobré a no a čo. Mám sa modro. Vonku je chlad a večer vyzerá na zimu. No a to ešte nebola rovnodennosť. Ulicami pláva hmla, ale dym ešte nevonia. Tráva je večer sivočierna a na chodníku pri hlavnej ceste sú rozsypané maličké ringloty. V skutočnosti sú žlté, ale tma ich prefarbuje na tmavooranžovo. Je čas na šál a pitie čaju a pozeranie z okna. Je čas na tmavomodré noci a svetre. Vonku potichu šumí ako v starom rádiu a soundtrack môjho života je pohodová muzika.

Včera som mala normálny písací absťák a cítila som sa kvôli tomu celkom mimo. Dosť si to dnes vynahrádzam a veľa rozprávam. Som šťastná z ofiny, Terezka mi povedala, že si nikdy nevšimla aké sme si s Jess podobné a ja som mala z toho radosť. Mám radosť z toho, že som zas ja. Aj v škole mi to povedali a aj sa tak cítim. Ofina je súčasťou mojej osobnosti, aj keď je teraz odstrihnutá krivo, ale čert to ber! Som šťastná a cítim sa pekne a fajn.

Chce sa mi spať, ale ešte nechcem ísť spať. Môj život je ťažký. Asi ako čajová lyžička.

Blú.

Nemám čas dnes písať o žiarovkách na strome, topánkach v chladničke a pocite modrosti (to tu už dávno nebolo). Tak snáď nabudúce.

Ach, a mňa to aj tak.

Zajac vypadol z kvetináča.

Môj život je dobrý, keď mi práve nepadá kabelka z pleca.

Sedíme na rohožke pred dverami a pozeráme stíšený seriál, vždy, keď prejde okolo výťah, poviem "mm" a smejem sa. Nikdy to nie sú naši. Až potom, raz, keď poviem, že to zas nebudú oni a vzápätí počujem maminin hlas, vtedy sú to oni a vedú Evku a mamina sa hanbí, že sedíme na rohožke a klame, že sme asi nemali kľúče (aj keď som odchádzala z domu posledná)... či čo... Dospeláci sú nadmieru zvláštne stvorenia. Niečo zakazujú svojim deťom a potom sa hanbia pred inými svojho druhu, že ich deti počúvajú.

Potom sedíme s bublifukom na vreci a on sa mi snaží vysvetliť stromy. Ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme, keď to v tej chvíli necíti  tak ako ja. Ale ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu.

Myslím na to, ako som sedela na kredenci a nebolo mi do spevu a tak som radšej nič nepovedala. Mala som na tvári vysušené slané cestičky. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme.

Možno sa potrebujem vracať domov. Možno potrebujem dlhé cesty po hviezdičkách, aby som sa odhalila, aby som prišla na svoje princeznovstvo a stratila črievičku a aby som sa nenechala brať. Predsa je všetko v poriadku.

šla som si po pyžamo, ale zajac vypadol z kvetináča a to bola sakra dobrá veta na začatie rozprávania a tak som medzitým šla ešte vyliať ako sa mám. Bublifuk. A ja sa mám dobre. Len sa viem mať aj lepšie.

Črevo plus črievička rovná sa veľké srdce.

Potrebovala som súrne súrne písať, lebo som prešla z hlbokého mínusu do vysokého plusu a stúpam.

Šla som domov (hore kopcom, stúpala som) a pridávala čoraz viac do kroku. Zistila som, že potrebujem písať o nasledovnom:

- Vyobliekaní dôležití ľudia na mestskej večeri sú strašní pajáci a nedá sa na nich pozerať bez rozosmiatia. (Prepáč Monika)

- Ja si to všetko vymýšľam, s tým, že sa mám zle, veď ja sa mám sakra dobre. Len si to nepripúšťam.

- Pretože, stáva sa mi občas, že mám zlý deň, ale mať zlý celý týždeň vkuse, to sa mi nepodarilo azda už aj dva roky. Bola som demotivovaná najviac na svete a stále mám obrovskú chuť odhlásiť sa z náboženstva. Škola je fakt dosť ťažká v tomto období (a hlavne nudná, všetci učitelia, ktorí boli zaujímaví sú snáď niekde v kaprove, okrem Plávky Slávkovej, samo).

- Takže som bola uväznená v temnotách vlastnej mysle (ech, tá genitívna metafora musela byť), kým sa nerozpútala rozprávka a nedoklusal princ na bielom koni, ktorého vidím prvý raz v živote, ale jeho bozkom sa mi zázračne zmení život, takže sa zaňho vydám a žijem happily ever after... To sa vybralo iným smerom ako som chcela! (Ale aj nad tým som cestou rozmýšľala a povedala som si, že možno nie som tá princezná ani nie som, lebo mi na to sedela len časť popisu). Chcela som poukázať skôr na tom, čo je pred bozkom.

Princezka má krušné časy, buď umiera, alebo je už mŕtva, alebo musí triediť kadejaké hrachy a maky, alebo je uväznená/nešťastná/týraná... Nuž, alebo sa jej začal školský rok a má zlý rozvrh. No a jednoducho je v hlbokých depresiách (ak je vôbec pri vedomí, ovšem) a z čista jasna sa objaví princ, ktorý magickým trikom zbaví krehké žieňa všetkých patálií, lebo nechce mať ženu s vráskami na čele a držať doma zdeptaného človeka 24/7, to tiež nie je nič moc. Takže princ oslobodí princeznú od všetkého trápenia, čo ju kedy postihlo, aj čo ju kedy obišlo (for istota, veď vieš) jediným bozkom. Sa mu páči, on jej tiež, tak čo?

Takto som rozmýšľala v čase 22:28 zároveň s myšlienkou, že som sa sľúbila byť o pol jedenástej doma. Od samej roztopaše som sa smiala od ucha k tomu istému uchu (takže okolo hlavy), ale tiež som ako zodpovedná dcéra bežala svojou maximálnou rýchlosťou po schodoch a...







Vyzula sa mi topánka
Vyzula sa mi črievička







A ja som o tom musela napísať. Musela. O tom, že som šťastná. Že som šťastná, že som v klube Obnažienok, čo chodia plakávať k stene telocvične, že je Livi ochotná počúvať moje kraviny, čo si za pár hodín rozmyslím, že som sa narodila do fajn rodiny, že som princezka a mám Filipa. Na srdci a na jazyku.

Túžim po pavúčom lanku.

Ah, ale keď mňa bolí hlava.

Už som dnes zas začala byť tak trochu ja. Taká študentka, čo si strúha ceruzky a je celá hŕ do učenia, odpovedá na všetky otázky učiteľov je ochotná a zachraňuje mláďatká, ale akosi ma to prešlo, keď som videla nový rozvrh. Prečo nemať sedem hodín každý deň?

Únava, únava, úúúúnava.

Bolí ma hlava a nechcem sa učiť chemické názvoslovie odznova a zakladať si nové zošity a knihy, ach tie knihy!

Zmizli mi všetky knihy. Každá jedna učebnica z každého jedného prekliateho predmetu. Každá. Jedna.

Vonku je škaredo, mraky sa už-už stretnú so zemou a popučia všetko, čo im príde do cesty. Vládne prítmie a beznádej. Čakanie v rade na obed a tá neskutočná únava. Únava.

Potrebujem napísať niečo neskutočné, aby som sa cítila skutočnejšie. Potrebujem poviedku, alebo román a potrebujem tému. Potrebujem prestať márniť čas a začať rozmýšľať. Ale keď čas sa najlepšie márni počas takejto únavy... Ách!

Potrebujem hlavnú postavu, ktorá nebude zdieľať moje vlastnosti a život a krompáč. Nebudem sa s nikým deliť o svoj krompáč, a to hlavne preto, že žiadny nemám. Ach do pekla! Potrebujem tabuľku desať krát desať, nech môžem byť dobrá. A ešte potrebujem dobrý nápad na dobrú fikciu, od ktorej už som odnaučená.

Ale ja to zvládnem, aj to všetko zvládnem, lebo ja som ja... A aby som ja dačo nezvládla? Ale choďte!

Demotivakácia.

Zas potrebujem písať, aby som zistila ako sa naozaj mám.

Tak. škola už existuje, ale stále je dosť nereálna. Aj som dnes bola pekná, ale čo z toho, keď je škaredo a budem musieť skoro vstávať and winter is coming.

Také sa mi nestáva, že mám slepé miesto. Teda, skôr nemé. Sedím a rozmýšľam, čo napísať. Mám pred sebou bielu plochu. Nepomaľované plátno. Ticho. A tak trochu strach. Každou bodkou utínam myšlienku a priepasť pred ďalšou vetou sa prehlbuje. Ako keď mizne ozvena v jaskyni. Mám nemý moment.

Ššššš. Keby som stláčala enter za každou odmlkou,

tento text by vyzeral úplne inak.

Šušľajúce dieťa v telke vraví ťažké vety, už som dlho nepísala v obývačke. Je tu iné svetlo. Oranžové. A iné zvuky. Zvyky. V obývačke sa nesedáva na podlahe, v izbe nikde inde, stoličky neslúžia účelu stoličiek, je to pre ne akosi potupné. V našom byte vládne sloboda. Ani stoličku nemôžeš nútiť, aby robila to, čo nechce.

Ach. Mám kostým pážaťa. Chcela som princeznú, alebo aspoň nejakú dedinskú dievku. som páža. Páža v modrej baretke s ukrytými vlasmi, s ukrytou skutočnosťou, že som dievča, s ukrytou láskou k šatám. A s bielymi pančuchami, čo sú mi pod pazuchy a široké ako... Ako niečo veľmi široké. Vezmem si svoje (pančuchy).

Mám v zube salámu a asi sa rozplačem, lebo sa nedá vytiahnuť.

Asi by som si mala zaobstarať nejakú uzdu. Alebo aspoň vodítko. Alebo aspoň kus motúzu, aby som trochu držala tie svoje emócie, prebiehajú z jedného kraja cesty na druhý, nenechajú sa ustrážiť, ani nasadiť náhubok.

Údajná saláma je von. Nebola to saláma, ale ani neviem s presnosťou určiť, čo to bolo. Niečo neurčitého tvaru a štruktúry.

Obávam sa, že mám teraz aj viac odmĺk za sebou.





Niečo.

Stratila som sa. A to sa ani nemám zle. Môžem nosiť svetre. Cena útechy jesene.

Zimu neznášam. Jeseň ujde. Leto uletí. Jar prespím v jarnej únave.




Vitaj v živote stredoškoláka, Agátka. nik ťa nebude sprevádzať, ty si šikovná, ty sa pretlčieš sama.

Nechcem byť šikovná. Nechcem byť v škole. Nechcem. That's it.

Ono ma to prejde. Možno.