Dnes bolo letovaté leto. Také pravé, bezsilónkové. Usmievala som sa cestou na zastávku, cestou autobusom, cestou z autobusu a vôbec. Usmievala som sa stále. Už bude len lepšie. A letnejšie.
Šla som sa vysmrkať, je úplne ako zima. Zimný večer v júni. To preto, lebo vonku je oranžovo a vo vnútri Soleyovo. Cez cestu knísavo prešiel niekto pod čiernou kapucňou. Pod lampou zmizol, lebo je tam najväčšia tma. Bolo to také pôsobivé, že som si povedala, že o tom treba napísať, tak o tom píšem. Ešte ma aj bolí hlava a je mi presne ako v ten jeden večer. Mala som teplotu, vonku bolo oranžovo, vnútri... vnútri tiež, ale viac tmy. Bola som očarená, nemala som slov. Doteraz nemám. Ako keby som niekde onemela a rozsypali sa mi všetky slová, keď som ich zbierala, skúmala som ich pozornejšie, nabrali nový význam, celý svet mal nový rozmer. Hrala mi Soley, bol december, oranžovo von aj dnu a teplo. Tak veľmi, veľmi teplo. Končil sa rok. Mala som nové pyžamo a vosk na viečkach. Nemohla som zaspať, Moonrise Kingdom som pozerala prvý raz.
Potom som zrazu vyzdravela. Stačilo obliecť si trojo pančúch a nadkolienky a mohla som ísť, kde sa mi len zachcelo.
Už bude len letnejšie. A lepšie. Stále som sa usmievala. Cestou z autobusu, cestou autobusom, cestou na zastávku. Nemala som silónky. Je leto. Pravé letovaté leto. Dnes.
(to bol stý príspevok.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára