Prázdno.

Cítim sa ako prázdna fľaša. Tak nejako nič nerobím, na nič nemyslím, len tak ležím snažiac sa pokryť celý povrch svojho tela sivou dekou, čo je ako mačičková srsť. Bolí ma hlava, oko mám opuchnuté, zas ma niečo uštiplo, Chce sa mi spať, ale na to by som musela nazbieať dosť odvahy. Nechcem ani spať ani jesť ani nič podobné, niečo iné mi chýba. Niečo. Niečo šo sa dá do prázdnej fľaše, ktorá nechce byť len prázdnou fľašou. Lúčne kvety, alebo správu. A možno len štupeľ. Alebo soľ do kúpeľa, ktorá na poličke zapadne prachom a o dvadsať rokov ju celú zvlhnutú a lepkavú vysypeš do koša. Lebo fuj. Aj sa tak mám, že fuj. Aj počasie sa má, že fuj, aj sa tak tvári aj tak na mňa prehovára. Hej, hej,ty tam dolu, čo kreslíš plagát na stenu,no jasné, presne ty. Len jedno ti chcem povedať. Fuj. Nie tebe, ale.. Ehm... Plagáte. Plagátu, chcem povedať. Ja mu na to poviem,nech čuší, že počasie nemá čo rozprávať a dokreslím čiernu klietku. Je sivá. Potom sa schovám pod deku, čo je ako mačička a nepoužívam enter, lebo nemám roztriedené myšlienky a nebudem ich triediť ani nikomu, kto si to prečíta, nie som žiadna charita. A možno som. Taká nejaká prázdna fľaša od borovičky, čo včera večer ožratí ôsmaci hodili do modrého kontajnera pre anjelov a potom ovracali obrubník. Píšem v jednom odstavci a krúti sa mi z toho hlava, krútila sa mi aj pred tým, ale kým sa kŕuti a nie kráti, je to v poriadku, nechcem byť o hlavu kratšia. Aj keď asi som, keď som fľaša, tá sa tiež končí hrdlom. Mám proste túžbu zśkať niečo do mojej prázdnoty a nemám to od koho vyžadovať. Správu. A potom plávať, kým ma nezje veľryba, aby som ju nikdy nedoručila. Ach. Pochytila ma akási bolestivá beznádej v ľavom očnom viečku. Ja, narozdiel od fľaše mám viečka dve. A nad posteľou plagát s posolstvom o nádeji a v posteli agát bez. Rí - bez -ľa. Všetci prinášajú posolstvo. Niekto ho musí aj odnášať. To povedal ocino na obhajobu divadla. A prečo je tma práve čierna, prečo nie sivá, alebo modrá? Ako si sa to vo mne mieša. Jedna prázdnota s druhou, koniec koncov, prečo by sa nemiešalo, stačí mnou zatriasť.

A teda nech do mňa radšej niekto napľuje. Veď ani nemám právo správať sa tak neohľaduplne bezútešne.