Fragmenty papiera.

Najdrahší Modrý blog. Bolo mi povedané, že na teba kašlem, ale neber si to tak. Skoro vôbec nie som doma. A ak som, tak len jem a spím.

Po okne stekali unavené kvapky. Ani klopkať sa im už nechcelo, prišli bosé, bez opätkov. Nachádzam v nosení pätnástich kíl na pleciach so svalovicou akýsi divný pôžitok spojený s prekonávaním vlastnej únavy, s návratom domov. Pozerám sa pod nohy obuté v kanadách (ďalšie kilo). Nenašla som. Aj tak by som sa prevrhla, keby som sa zohla po štvorlístok.

Veci, ktorými sa zíva:
- ústa
- prázdnota

Neustály pocit plného žalúdka, taký, aký sa nedá zažiť nikde mimo skautskej akcie. A vonku pršalo a pršalo. Ale nebol to plač neba, bola to len akási hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá. Rozpíjali sa čísla, rozpíjali sa otázky, spolu s otázkami sa rozpíjali odpovede vo vnútri našich myslí, Rozpustený papier. Spustený papier. Spustnutý papier. Papierko. Pa, Piérre. Papier. Veľa papier, to je ako veľa pakobyliek. Sú to len také papery. Unavený papier. Taký veľmi unavený papier, že jeho majiteľka sa rozpíja, zíva, lebo jej je sympatický. Rozpíja sa v papieri tak rýchlo a ľahko ako tá slza, čo jej kvapla do denníka pred pár stranami a ešte aj viac než týždeň po tom zanecháva modrú škvrnu. Tiež to nebol plač oka, tiež to bola len taká hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá a nie sivomodrá.

Naposledy vám hovorím, že mám modré oči. Sivé má Lolita.

Tak rada sa usmievam.
Niekedy stačí mať vo vlasoch ponožku, A niekedy netreba ani to. Niekedy sa len stačí pozireť správnym smerom. A niekedy ani to. Niekedy sa jednoducho usmeješ len tak. Ani sa nemusíš mať práve najlepšie, ani nemusíš robiť niečo veselé, ani nemusíš zbadať niekoho, na koho sa oplatí usmiať. Iba tak. Lebo máš chuť zdvihnúť kútiky, lebo na stromoch rastú listy, oblaky existujú, spolu s ovocím s kôstkou, ktoré je pecka. Alebo si spomenieš na to, ako tiekla voda. Alebo zbadáš v klubovni fotku z najradostnejšieho momentu tábora. Zacítiš peknú vôňu, započuješ vtáčika. A máš to. To stačí.

Tak rada plačem.
Niekedy stačí počuť tóny piesne, niekedy sa stačí dojať nad vlastným šťastím, niekedy treba plakať len tak. Z clivoty.  Alebo z toho, že svet je úžasné miesto. Alebo z toho, že svet je strašné miesto. Alebo z toho, že píšem odstavček o dôvodoch na plač a mám slzy na krajíčku. Slzy, choďte na krajíček, zrazí vás auto.

Tak rada hovorím a tak rada mlčím.
Oplatí sa žiť pre ľudí, s ktorými sa môžeš rozprávať a s ktorými môžeš aj mlčať bez toho, aby to bolo trápne ticho. Ľudí, s ktorými rozhovory znejú ako mlčanie vnútri tvojej hlavy a s ktorými mlčanie je vlastne zhováraním sa, lebo nemusia ani vysloviť na čo myslia a ty to už zachytíš. Oplatí sa žiť aj pre ľudí, s ktorými sa môžem náhodne rozprávať o sprostostiach a rozplakať sa od smiechu bez nejakého hlbokého vnútorného porozumenia. Sú jednoducho ľudia, s ktorými sa môžem smiať. Cennejší sú ľudia, s ktorými môžem plakať. Teda, mohla by som, keby ma nechali.

Papier. Pár pier.  Ešte mám o sebe napísať článok do novín, keď už som taká skvelá spisovateľka. Ech. Pá-pá, pier.