piatok 12. júna 2015

El Ká. To ako Literárny Kežmarok

A je to. Zistila som, že to, čo píšem tri hodiny a vznikne z toho poviedka s vymyslenou zápletkou nemá takú umeleckú hodnotu, ako to, čo každý večer len tak vypľujem na papier. Nie že by mi to vadilo, je o dosť ľahšie písať tak. Len tak. Len tak tak všelijak. Tak. Tak je veru tak. tik tak.

Bolo jedenásť hodín, ťahalo mi na kolená. Niekomu ťahá na kolená, niekomu na päťdesiatku, tak som rada, že mne zatiaľ len na kolená. Prikryla som ich vankúšom, hrdlo sa mi začalo zosaharievať, ale tak veľmi som nechcela rušiť.

Potom Nicol len tak odveci povedala:

"Vedela si o tom, že biliardové gule sa musia ukladať podľa dúhy?"

To sa mi páčilo. Niekto vie náhodne začať rozprávať o biliardových guliach aj a si neviem ani popýtať pohár. Tak som sa pochlapila. Teda nie. Pochlapiť, to je také... Príliš sexistické. Tak som sa vzmužila... Ach do kelu! Tá naša slovenčina je mimoriadne diskriminujúci jazyk. Tak som sa odvážila (55 kíl) a povedala som, že umieram od smädu, či mi podá pohár. A že stále rozmýšľam, ako jej prídu na rozum biliardové gule.

S ocinom sme nešli na večerný program, čo sa ukázalo ako najlepší nápad. Na striedačku sme nahlas jeden druhému čítali Majstra a Margarétu, chichotali sme sa, ocino trošku viac ako ja, keď sme už zaspávali, šli sme sa radšej najesť. Chodila mi po hlave pesnička. Celý večer. Úplne ma rozstrapatila.

"Budete šťastní, aj keby som vás mala zabiť!"

Budúci rok to už budem mať ťažšie. Počula som.

Ach, a tá pani, čo sa pýtala na Tomáša!

"Tomáš? To je môj najlepší kamarát, my sme boli na strednej taká nerozlučná trojka!"

Potom sme šli domov cez Poľsko a ja som chcela spať, ale stále sa ma pýtal, kedy má odbočiť. O šestnásť kilometrov, oci, v pohode. A tu mám odbočiť? Nie, až o tri kilometre, v pohode.

A ptom sme prišli na divadlo. ľahla som si na koberec pri zrkadle a zaspala som. Pred zrkadlom som zaspala sprava doľava a za zrkadlom zľava doprava. Zľava. Úľava. Doprava. Poprava. Aaach. Vraj mám vstať, ideme domov. V aute som sa roztiekla a vpila do sedačky.

Ale keď... Ja som si v Kežmarku zabudla topánky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára