Fuj!

A čo ja mám z toho, že sa mám dobre, keď sa všetci majú zle? Veď ja viem, že veci sa strašne ľahko a rýchlo riešia, že už  tri mesiace si na nič z toho, čo sa deje nespomenieme, ale prečo všetko naraz?

Navyše sa o ničom s nikým nesmiem rozprávať a potom som na prášky, pričom ja som tu tá čo sa má najlepšie. Ach, potrebujem sa zo seba vysomáriť.

Už zajtra. Už zajtra bude po všetkom, začnú prázdniny, vlastne začne to, po čom už túžim neskutočne dlho. Dievčatá si vyberajú topánky, aby im ladili s vysvedčením, triedny priemer deviatej triedy 1,19 je celkom fajn, povedala by som.

A nakoniec všetko je fajn z mojej perspektívy. Tak ja neviem. Asi by som mala ísť radšej spať, veď tieto posledné príspevky niesú ani trochu modré a ani trochu umelecké.

Uršum uršum.

Jem popučené paradajky z misky. Nevedela som, ako sa mám, aj nálada bola taká nijaká. To býva niekedy vždy, keď sú len naši doma a ja. Ale potom prišla Margaret a vravela o uršume a o tom, že zajačik je ovocie.

A okrem toho neviem. Veď som zvonku celkom v dobrej nálade, ale ma tá fľaškovitosť neopustila, tak vôbec neviem ani ako sa mám v skutočnosti. A to je sprostosť, lebo samozrejme, že sa mám dobre. To sú také tri vrstvy:

Taká najvšeobecnejšia o mojom celkovom rozpoložení v obsiahlejšom časovom rozmedzí.

Taká stredná, čo je nejaká nálada na pár dní, alebo na týždeň.

Taká maličká, úplne najmomentálnejšia.

Tak ako sa mám asi tak cítiť, keď je každá z tých nálad iná? Kriste pane, ja som asi pubertiečka. To snáď nie. Takéto chmúrne myšlienky už sú dnes na mňa príliš. A vôbec, nechce sa mi už revať, stačilo. Fuj, kde sa to berie vôbec?

Ach, čo som to ja za človeka?

Asiby som sa mala stať niekým iným. Už o sedem rokov nebudem mať ani jednu zo všetkých buniek, čo mám teraz. To preto je to so zrkadlom. Každá bunka, čo bola v tvojom tele, keď si rozbil(a) zrkadlo sa porezala.

Som toja ale filozof. Dnes som vôbec nemala písať.

Prázdno.

Cítim sa ako prázdna fľaša. Tak nejako nič nerobím, na nič nemyslím, len tak ležím snažiac sa pokryť celý povrch svojho tela sivou dekou, čo je ako mačičková srsť. Bolí ma hlava, oko mám opuchnuté, zas ma niečo uštiplo, Chce sa mi spať, ale na to by som musela nazbieať dosť odvahy. Nechcem ani spať ani jesť ani nič podobné, niečo iné mi chýba. Niečo. Niečo šo sa dá do prázdnej fľaše, ktorá nechce byť len prázdnou fľašou. Lúčne kvety, alebo správu. A možno len štupeľ. Alebo soľ do kúpeľa, ktorá na poličke zapadne prachom a o dvadsať rokov ju celú zvlhnutú a lepkavú vysypeš do koša. Lebo fuj. Aj sa tak mám, že fuj. Aj počasie sa má, že fuj, aj sa tak tvári aj tak na mňa prehovára. Hej, hej,ty tam dolu, čo kreslíš plagát na stenu,no jasné, presne ty. Len jedno ti chcem povedať. Fuj. Nie tebe, ale.. Ehm... Plagáte. Plagátu, chcem povedať. Ja mu na to poviem,nech čuší, že počasie nemá čo rozprávať a dokreslím čiernu klietku. Je sivá. Potom sa schovám pod deku, čo je ako mačička a nepoužívam enter, lebo nemám roztriedené myšlienky a nebudem ich triediť ani nikomu, kto si to prečíta, nie som žiadna charita. A možno som. Taká nejaká prázdna fľaša od borovičky, čo včera večer ožratí ôsmaci hodili do modrého kontajnera pre anjelov a potom ovracali obrubník. Píšem v jednom odstavci a krúti sa mi z toho hlava, krútila sa mi aj pred tým, ale kým sa kŕuti a nie kráti, je to v poriadku, nechcem byť o hlavu kratšia. Aj keď asi som, keď som fľaša, tá sa tiež končí hrdlom. Mám proste túžbu zśkať niečo do mojej prázdnoty a nemám to od koho vyžadovať. Správu. A potom plávať, kým ma nezje veľryba, aby som ju nikdy nedoručila. Ach. Pochytila ma akási bolestivá beznádej v ľavom očnom viečku. Ja, narozdiel od fľaše mám viečka dve. A nad posteľou plagát s posolstvom o nádeji a v posteli agát bez. Rí - bez -ľa. Všetci prinášajú posolstvo. Niekto ho musí aj odnášať. To povedal ocino na obhajobu divadla. A prečo je tma práve čierna, prečo nie sivá, alebo modrá? Ako si sa to vo mne mieša. Jedna prázdnota s druhou, koniec koncov, prečo by sa nemiešalo, stačí mnou zatriasť.

A teda nech do mňa radšej niekto napľuje. Veď ani nemám právo správať sa tak neohľaduplne bezútešne.

Budem v novinách. Ách!

na základe našej predošlej telefonickej komunikácie si Vás dovoľujem osloviť ohľadom príspevku o Vašej dcére, ktorá vyhrala Literárny Kežmarok. Preto by som chcela poprosiť, aby odpovedala na nasledovné otázky. Vzhľadom na to, že máme už po uzávierke a radi by sme to dali do tohto čísla, aby to bolo aktuálne, prosím o odpoveď čo najskôr - v priebehu pondelka. Ďakujem.

- Ako súťaž prebiehala?
LK je jednou z najprestížnejších Slovenských literárnych súťaží už s 50-ročnou tradíciou. Každý rok stovky mladých autorov odošlú svoje literárne práce, či už epické, alebo lyrické. Tie hodnotí odborná porota a nakoniec vyberie tých najlepších, ktorí sú pozvaní na dva dni do Kežmarku, kde je pre nich pripravený bohatý program, v rámci ktorého im porota na rozborovom seminári povie, čím zaujali, čo sa im páčilo a naopak, čo by bolo dobré zlepšiť. Okrem toho si tamojší literárno-dramatický odbor pripravil pásmo vytvorené z víťazných prác. Ach, ten skvelý pocit, že sa ma niekto naučil naspamäť a recituje ma, je naozaj nenahraditeľný.


- Čím ste porotu zaujali?
Tento krát (už štvrtý, čo ma pozvali) porotu nadchol najmä môj posun smerom, ktorý mi minulý rok odporučili, a to skúsiť niečo iné, než písanie absurdnej literatúry, ktorú ma okrem písania veľmi baví aj čítať (medzi mojich obľúbencov patrí napríklad Daniil Charms). Pokúsila som sa teda odoslať do súťaže niečo, čo som v skutočnosti nikdy neplánovala uverejniť. Okrem toho porotu zaujal štýl, s akým sa pred tým, ako povedali, ešte nestretli, slovná zásoba (rada si vymýšľam vlastné slovesá) a pri poézii ich upútal rytmus a spôsob, akým pracujem s textom (vraj vidno, že recitujem, hahaha).

- Kde ste hľadali námet/inšpiráciu?
 Obe ukážky, próza, ako aj poézia boli v podstate istou formou denníka, ktorý si vediem už tretí rok. Snažím sa v ňom nezvyčajným štýlom opísať všedné udalosti. Próza bola opisom dňa, s pokusom vtipne priblížiť čitateľovi všetky nálady, ktoré sa vystriedajú u 15-ročného dievčaťa. Poéziu, priznám sa, som písala chorá, s horúčkou a to práve sa na nej prejavilo ako zaujímavý prvok. 


- Získali ste ocenenie za poéziu aj za prózu. Čo z toho Vám je bližšie?
Ďalšia vec, s ktorou sa musím priznať je, že báseň, ktorú som poslala do súťaže je jediná báseň, ktorú som kedy napísala (a bola ochotná dať niekomu prečítať), takže v takomto ponímaní určite próza. Čo mi jedna z porotkýň povedala bolo, že vkladám veľa poézie aj do poviedok. Myslím, že tieto dve disciplíny sú si veľmi blízke a prepletajú sa, preto nie je celkom jednoduché zodpovedať túto otázku. Tiež ako čitateľ neopovrhnem žiadnou dobrou literatúrou, prózou ani poéziou, dokonca sa občas nechám strhnúť aj brakom, veď aj oddýchnuť si treba.

- Čo pre Vás znamená toto ocenenie?
Som hrdá na to, čo som dosiahla, ale viem, koľko je ešte priestoru na zlepšovanie, preto si nechcem nechať napršať do nosa. Na budúci rok už budem vo vyššej kategórii, kde sú starší a skúsenejší autori, ktorým je naozaj ťažšie konkurovať. Mojou taktikou je písať veľmi veľa a veľmi často, pretože písaním si zlepšujem slovnú zásobu a zručnosti a tiež mám potom väčší výber a teda väčšiu pravdepodobnosť na napísanie hodnotného textu. Aj napriek tomu, že sa zúčastňujem (a umiestňujem) na súťažiach veľmi rôzneho charakteru (od matematiky cez divadlo až po písanie), ocenenia pre mňa nijako neklesajú na hodnote. Blízki sa ma občas pýtajú, čo už budem robiť s toľkými diplomami. Zatiaľ sa zmestia, preto beriem situáciu len s úsmevom. 

Fragmenty papiera.

Najdrahší Modrý blog. Bolo mi povedané, že na teba kašlem, ale neber si to tak. Skoro vôbec nie som doma. A ak som, tak len jem a spím.

Po okne stekali unavené kvapky. Ani klopkať sa im už nechcelo, prišli bosé, bez opätkov. Nachádzam v nosení pätnástich kíl na pleciach so svalovicou akýsi divný pôžitok spojený s prekonávaním vlastnej únavy, s návratom domov. Pozerám sa pod nohy obuté v kanadách (ďalšie kilo). Nenašla som. Aj tak by som sa prevrhla, keby som sa zohla po štvorlístok.

Veci, ktorými sa zíva:
- ústa
- prázdnota

Neustály pocit plného žalúdka, taký, aký sa nedá zažiť nikde mimo skautskej akcie. A vonku pršalo a pršalo. Ale nebol to plač neba, bola to len akási hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá. Rozpíjali sa čísla, rozpíjali sa otázky, spolu s otázkami sa rozpíjali odpovede vo vnútri našich myslí, Rozpustený papier. Spustený papier. Spustnutý papier. Papierko. Pa, Piérre. Papier. Veľa papier, to je ako veľa pakobyliek. Sú to len také papery. Unavený papier. Taký veľmi unavený papier, že jeho majiteľka sa rozpíja, zíva, lebo jej je sympatický. Rozpíja sa v papieri tak rýchlo a ľahko ako tá slza, čo jej kvapla do denníka pred pár stranami a ešte aj viac než týždeň po tom zanecháva modrú škvrnu. Tiež to nebol plač oka, tiež to bola len taká hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá a nie sivomodrá.

Naposledy vám hovorím, že mám modré oči. Sivé má Lolita.

Tak rada sa usmievam.
Niekedy stačí mať vo vlasoch ponožku, A niekedy netreba ani to. Niekedy sa len stačí pozireť správnym smerom. A niekedy ani to. Niekedy sa jednoducho usmeješ len tak. Ani sa nemusíš mať práve najlepšie, ani nemusíš robiť niečo veselé, ani nemusíš zbadať niekoho, na koho sa oplatí usmiať. Iba tak. Lebo máš chuť zdvihnúť kútiky, lebo na stromoch rastú listy, oblaky existujú, spolu s ovocím s kôstkou, ktoré je pecka. Alebo si spomenieš na to, ako tiekla voda. Alebo zbadáš v klubovni fotku z najradostnejšieho momentu tábora. Zacítiš peknú vôňu, započuješ vtáčika. A máš to. To stačí.

Tak rada plačem.
Niekedy stačí počuť tóny piesne, niekedy sa stačí dojať nad vlastným šťastím, niekedy treba plakať len tak. Z clivoty.  Alebo z toho, že svet je úžasné miesto. Alebo z toho, že svet je strašné miesto. Alebo z toho, že píšem odstavček o dôvodoch na plač a mám slzy na krajíčku. Slzy, choďte na krajíček, zrazí vás auto.

Tak rada hovorím a tak rada mlčím.
Oplatí sa žiť pre ľudí, s ktorými sa môžeš rozprávať a s ktorými môžeš aj mlčať bez toho, aby to bolo trápne ticho. Ľudí, s ktorými rozhovory znejú ako mlčanie vnútri tvojej hlavy a s ktorými mlčanie je vlastne zhováraním sa, lebo nemusia ani vysloviť na čo myslia a ty to už zachytíš. Oplatí sa žiť aj pre ľudí, s ktorými sa môžem náhodne rozprávať o sprostostiach a rozplakať sa od smiechu bez nejakého hlbokého vnútorného porozumenia. Sú jednoducho ľudia, s ktorými sa môžem smiať. Cennejší sú ľudia, s ktorými môžem plakať. Teda, mohla by som, keby ma nechali.

Papier. Pár pier.  Ešte mám o sebe napísať článok do novín, keď už som taká skvelá spisovateľka. Ech. Pá-pá, pier.

El Ká. To ako Literárny Kežmarok

A je to. Zistila som, že to, čo píšem tri hodiny a vznikne z toho poviedka s vymyslenou zápletkou nemá takú umeleckú hodnotu, ako to, čo každý večer len tak vypľujem na papier. Nie že by mi to vadilo, je o dosť ľahšie písať tak. Len tak. Len tak tak všelijak. Tak. Tak je veru tak. tik tak.

Bolo jedenásť hodín, ťahalo mi na kolená. Niekomu ťahá na kolená, niekomu na päťdesiatku, tak som rada, že mne zatiaľ len na kolená. Prikryla som ich vankúšom, hrdlo sa mi začalo zosaharievať, ale tak veľmi som nechcela rušiť.

Potom Nicol len tak odveci povedala:

"Vedela si o tom, že biliardové gule sa musia ukladať podľa dúhy?"

To sa mi páčilo. Niekto vie náhodne začať rozprávať o biliardových guliach aj a si neviem ani popýtať pohár. Tak som sa pochlapila. Teda nie. Pochlapiť, to je také... Príliš sexistické. Tak som sa vzmužila... Ach do kelu! Tá naša slovenčina je mimoriadne diskriminujúci jazyk. Tak som sa odvážila (55 kíl) a povedala som, že umieram od smädu, či mi podá pohár. A že stále rozmýšľam, ako jej prídu na rozum biliardové gule.

S ocinom sme nešli na večerný program, čo sa ukázalo ako najlepší nápad. Na striedačku sme nahlas jeden druhému čítali Majstra a Margarétu, chichotali sme sa, ocino trošku viac ako ja, keď sme už zaspávali, šli sme sa radšej najesť. Chodila mi po hlave pesnička. Celý večer. Úplne ma rozstrapatila.

"Budete šťastní, aj keby som vás mala zabiť!"

Budúci rok to už budem mať ťažšie. Počula som.

Ach, a tá pani, čo sa pýtala na Tomáša!

"Tomáš? To je môj najlepší kamarát, my sme boli na strednej taká nerozlučná trojka!"

Potom sme šli domov cez Poľsko a ja som chcela spať, ale stále sa ma pýtal, kedy má odbočiť. O šestnásť kilometrov, oci, v pohode. A tu mám odbočiť? Nie, až o tri kilometre, v pohode.

A ptom sme prišli na divadlo. ľahla som si na koberec pri zrkadle a zaspala som. Pred zrkadlom som zaspala sprava doľava a za zrkadlom zľava doprava. Zľava. Úľava. Doprava. Poprava. Aaach. Vraj mám vstať, ideme domov. V aute som sa roztiekla a vpila do sedačky.

Ale keď... Ja som si v Kežmarku zabudla topánky.

Už! Už sa ozývam!

Už som tu! Keď ja som zabudla, že som. Občas zabúdam, že som a občas zabúdam, že nie som. Tak som si tuho myslela, že nie som, keď som bola, že som sa celkom zabudla ozvať. Už som túto sezónu našla skoro 150. Štvorlístkov.

A stávajú sa mi okrem toho, že zabudnem, že som a že nie som, také, že zabudnem, či sa mám dobre, alebo zle. Alebo sa mám zle, aj keď sa mám dobre. Niečo si vymyslím, potom tomu uverím a potom sa čertím.

Ženy sa čertia a čerti sa ženia.

Včera som sa napríklad tak čertila, že sa mi až vankúš pomokril. A to som dokonca ani nemala to, že neviem, či sa mám dobre, alebo zle. Mám sa dobre. Je leto. Začína sa ovocie s kôstkami, a to sa vie, že ovocie s kôstkami je najlepšie ovocie. Aj melóny sa začínajú. Keďmá kniha v názve melón, nemôže byť zlá. Vôbec nie.

Korytnačka robí kor kor.

A potom je voda a mólo sa rozpadá a praží, jedno slnco praží, druhé slnco, čo by kameňom dohodil, ale kto by po ňom hádzal kameňom, tomu by som ukázala, tiež praží, až sa bojím, že so mňa bude pražená mandľa, ale aj tak je mi dobre. Lebo červené chrobáčiky sú červené a modré dni sú modré. A potom už viem, aj že som, aj že sa mám dobre, a že sa ani zle mať nemôžem. A kto má spať na zamokrenom vankúši, prosím?

A neviem, čo si zajtra oblečiem, ani čo poviem, ale oni ma tam majú radi, oni vedia, že niečo poviem. A bude. A možno aj budem vedieť, že som a ako sa mám.

Tak sa ozývam teraz, keď som sa nie do teraz! Gáta-gáta-gáta! 

Vyplavujú sa

Dnes bolo letovaté leto. Také pravé, bezsilónkové. Usmievala som sa cestou na zastávku, cestou autobusom, cestou z autobusu a vôbec. Usmievala som sa stále. Už bude len lepšie. A letnejšie.

Šla som sa vysmrkať, je úplne ako zima. Zimný večer v júni. To preto, lebo vonku je oranžovo a vo vnútri Soleyovo. Cez cestu knísavo prešiel niekto pod čiernou kapucňou. Pod lampou zmizol, lebo je tam najväčšia tma. Bolo to také pôsobivé, že som si povedala, že o tom treba napísať, tak o tom píšem. Ešte ma aj bolí hlava a je mi presne ako v ten jeden večer. Mala som teplotu, vonku bolo oranžovo, vnútri... vnútri tiež, ale viac tmy. Bola som očarená, nemala som slov. Doteraz nemám. Ako keby som niekde onemela a rozsypali sa mi všetky slová, keď som ich zbierala, skúmala som ich pozornejšie, nabrali nový význam, celý svet mal nový rozmer. Hrala mi Soley, bol december, oranžovo von aj dnu a teplo. Tak veľmi, veľmi teplo. Končil sa rok. Mala som nové pyžamo a vosk na viečkach. Nemohla som zaspať, Moonrise Kingdom som pozerala prvý raz.

Potom som zrazu vyzdravela. Stačilo obliecť si trojo pančúch a nadkolienky a mohla som ísť, kde sa mi len zachcelo.

Už bude len letnejšie. A lepšie. Stále som sa usmievala. Cestou z autobusu, cestou autobusom, cestou na zastávku. Nemala som silónky. Je leto. Pravé letovaté leto. Dnes.




(to bol stý príspevok.)

MDD - Máme sa Dobre Dobre

Neviem, čím začať, tak veľa sa stalo. Myslím, že preskočím Bydžov,tak ako to spravilmôj denník. A občas sa k tomu možno vrátim.

Všetko to začalo tým, že sa mi potil chrbát. To znamenalo, že som si musela zložiť tašku. Jediná dobrá zámienka na zloženie tašky je nájdenie veľkého štvorlístkového raja, čo sa mi podarilo, lebo som mala spotený chrbát. Vzduch bol nasiaknutý slnkom a chlorofylom, čo sa páči najmä flórofilom a ten som si povedala, že budem, keď už som to vymyslela. A preto mi cesta domov tak dlho trvala. 

Rodičia volali, nech ideme na kofolu, že je deň detí a tak. Mali pravdu. Bol. Žanety. Tráva bola vysoká, aj teplo bolo aj všetko bolo ako malo byť, len kofolu nemali, tak som pila džús. A potom pivo, mamina bola zhrozená a ocino šťastný, povedal, že som jeho,lebo mi plzeň chutila viac ako to druhé. Romanovi sa na tričko vyprázdnil nejaký vták. začal to utierať inou časťou tričke,Renkapovedala, že to je hlúpe, že to takto rozširuje. Povedal jej na to niečo, čo sa mi páčilo. 

"To nie je mor, Renka, to je len hovno."

Margaret pristál na ruke chrobáčik. Povedala mu: "Ahoj, chrobák, ako sa máš?" a on jej pochodil po chrbte. Po chrbte ruky, Mal zlaté chĺpky. Na chrbte. Na chrbte chrobáka. Margaret tvrdí, že chrobáky nemajú chĺpky, ale tento mal, tak musia. A tráva sa knísala a chrobák chodil a chodil, až potom spadol, keď sa Renka pozerala, aký má Margaret pekný prsteň, starká jej dala, zlatý, už od desiatich sa nás všetkých pýta, či nechceme prsteň a my sme nikdy nechceli. To len ona je taká slečinka už, že si aj nechty lakuje,aj prstene nosí.

Poslali nás kúpiť si nanuk, aký chceme,od výmyslu sveta. Mamina dala Margaréte peniaze, ona vymyslela plán. Kúpime si fľašu a utiekneme do lesa. Tak sme spravili kompromis, kúpili sme si nanuky, pivo a šli na kopec. Cestou sme stretli kravy. Kravy sú veľké a krásne. Ocino našiel štvorlístkovisko a potom našiel zordarú dieru na menčestrákoch. Povedal: 

"Aha, vypadávajú mi menčestre."

Sedeli sme na Skalke. Skale menom Skalka. Ceľmi sme si tam chceli objednať pizzu, ale nikto nedováža v pondelky. šlo sme domov smutní. Margaret si urobila cestou zo skaly dieru na nohe a potom ňou stúpila do lajna. Utiekli sme rodičom, lebo sme veľké huncútky. Išli sme inou cestičkou. Vraj to nebol súkromný pozemok, ale kravičkový. Potom sme sa našli až pred bytovkou a mamina sa pýtala, či to bola skratka, alebo zdĺžka. Rovnajka.