Alfabety

Sivozelená tráva sa z posledných síl plazila po zemi na cintoríne, kým po nej modliaci sa ľud nemilosrdne šliapal zapaľujúc sviečky. Cez husté oblaky sa občas predral lúč a vyzeralo to ako zo svätého obrázku, no to si nik nevšímal.
Pán v čiernom kabáte zašepkal druhému pánovi včiernom kabáte:
"Vieš, čo vidí optimista na cintoríne?"
A druhý pán v čiernom kabáte nadvihol obočie:
"Čo?"
"Samý plus."
Obaja páni sa zachichotali, až im čierne kabáty poskakovali na pleciach.
Dievčatko o dve hrobové uličky ďalej to zbadalo, potiahlo mamku za čierny kabát a ukázalo na pánov prstom.
"Prečo sa smejú, veď cintorín je smutný."
"Cintorín môže byť smutný. Ale oni sú veselí. Neruš a pomodli sa za prapraprababičku, aby šla do neba."
"Už som sa. A ak tam ona ešte nie je, to jej už nepomôžem. Je mi zima na nohy."
"Veď to ešte vydrž."
"Nech sa prapraprababička pomodlí za mňa, aby som neochorela radšej."
"Alžbeta!" pohoršene zvýšila hlas mamka, zatiaľ čo v ich okolí sa otočili dve staršie panie a jedna slečna.
Alžbeta prvá si prvá uvedomila, že reč nebola o nej, poškrabkala sa za uchom nadvihujúc baretku a pokračovala v škrtaní zápalkou.
Alžbeta druhá, pozorujúc Alžbetu prvú, tiež si všimla, že reč nie je o nej, prehrabla si vlasy prstami a vystrela chrbát.
Alžbeta tretia sa cítila urazená, že na ňu kričí akási cudzia sopľaňa, "Čo si to dovoľujete," vraví, "Toto ja nebudem tolerovať!", na čo sa Betkina mamka ohradila slovami: "To sa vás netýka, to táto malá drzaňa." a štuchla do dcéry, ktorá sa dôsledkom štuchnutia potkla o náhrobný kameň prapraprababičky a vypadol jej rozkývaný zub.
Ale Alžbete tretej už celkom nefungoval sluch, preto sa z tejto vety dovtípila, že drzaňou bola nazvaná ona a malá Betka pola postrčená, aby ju fyzicky napadla. Nazúrene preto schytila pohrebný veniec a hodila ho po Betkinej mamke, ktorej sa prevliekol cez hlavu a vyzeral ako kvietkovaný náhrdelník. Tá bola krásna. A rozčúlená. Zvliekla si ho z hlavy a hodila ho naspäť na Alžbetu tretiu, nech sa spamätá. Alžbeta tretia sa však nespamätala ani trochu, pretože medzitým ku nej po štvornožky začalo liezť dieťa s krvavými ústami. Prežehnala sa a rýchlo sa schovala za najbližší kríž. Betka vypľula krv na hrob manžela Alžbety tretej, ktorá od rozčúlenia a strachu nevedela, čo so sebou, tak sa pre istotu pomodlila k Panne Márii. Betkina mamka zdvihla Betku zo zeme, oprášila jej kolená a za ruku ju odvliekla k hrobu prastrýka starej mamy.
Keď druhému ujovi v čiernom kabáte zmizli z dohľadu, naklonil sa k prvému ujovi v čiernom kabáte a zašepkal: "Tak ako alfasamec v revíri, na cintoríne môže byť iba jedna alfabeta."
Prvý sa uškrnul a odvetil:  "Ako som povedal, cintorín je samý plus."
A Alžbeta tretia sa odvtedy každé ráno pokropí svätenou vodou.
A Betke doniesla zúbková víla dve eurá.

Pekné.

Čakáreň praskala vo švíkoch. Mama ukazovala dieťatku slniečko na nástenke. Dvaja malí chlapci si dali súťaž v kašľaní a za neprestajného okrikovania mamkami kašľali čoraz hlasnejšie a veľmi sa na tom zabávali. Setrička ma zavolala do ambulancie a hneď aj poznamenala, že som si slabo tlačila na vatičku a budem mať z odberu modrinu. A po vyšetrení a ďalšom odbere mi napísala ospravedlnenku an celý deň. A ja som šla do školy. Za odmenu, že som neplakala, keď ma pichali, som si kúpila čokoládovú buchtu. Všade bolo tak ticho. Niekedy mám rada toto mesto.

Videla som prilietať labute. Prvý krát v živote. Boli obrovské a biele a nádherné. A boli tak blízko, že som ich počula šuchotať krídlami. Bolo to čarovné a svietilo slnko. Rada chodím od lekárov, všetko je vtedy celkom iné. Iný sklon lúčov a krajší život. Všetci sú v škole a ja nie. A potom som v škole aj ja. Ale aj tak som šťastná.

A cestou domov som stretla troch zametačov. Sedeli na novoosadenej lavičke a rozprávali sa s okoloidúcou tetou, že čo to majú za prácu. Teraz zametú a zajtra tam je zas všetko lístie. A teta s nimi súhlasila. 

Ujo na námestí predával knihy. Fúzatý ozembuch zo syrového stánku na mňa zapískal. stretla som učiteľku zo základky, z diaľky sa na mňa usmievala. Svietilo slnko a všetko bolo v poriadku (okrem toho hvizdu, ale s tým sa viem vyrovnať).

Deň.

Pekný deň:
Cez najmenšiu očnú štrbinku mi preniká do hlavy bolesť tupá ako vyšívacia ihla. Ani sa nepokúšam teperiť sa z postele, všetko je čoraz horšie a tmie sa mi pred očami. Pondelok. A potom sa prečo nie, ozvú kŕče z brucha, že čau. A odvtedy sú hlava a brucho spojené nádoby naplnené bolesťou, ktorá ma pripravuje o vzdelanie a socializáciu a paralyzovaná prelievajúcou sa bolesťou, prikovaná tiažou vlastného tela o posteľ, pozerám seriál. Chce sa mi spať, tak ho vypnem, ale v tichu počuť bolesť aj jej ozvenu a druhú ozvenu a tretiu. Každý výlet na záchod a späť prináša niekoľko minút hlbokých nádychov a výdychov a skučania a tisnutia si jednej dlane na čelo a druhej na brucho. Do plastovej krabičky napustím horúcu vodu, aby som si ju mohla prikladať na kritické časti tela, ale zistím, že preteká a potom preteká aj druhá a keď začnem pretekať aj ja, vzdám to. Ja to asi celkom vzdávam.
Taký mám deň.

Povery, proroctvá a Ariadny.

Ariadnini rodičia mali veľkú vieru v symboly. Ariadna naopak nemala vieru v nič. Drkotala zubami a mračila sa na sneh, ktorý jej vypaľoval oči jednoducho svojou existenciou. Cítila ako sa jej ježia chĺpky na krku, nohy sa jej zabárali do snehu, prsty si už skoro necítila a nazúrene preklínala všetky pokolenia jej poverčivej rodiny. Veštby, prekliatia, kraviny... To všetko viedlo k tomu, aby sa z nej teraz pomaly ale isto stávala ľadová socha bez štipky nádeje. Vraj vyvolená. S tým nech si utrú prach z poličky. Ona bola predsa úplne normálne dievča. Pravda, kto by raz za čas nezatúžil byť hrdinkou, tou vyvolenou, ako postavy z bájí, čo si ľsťou poradili s mohutnými príšerami? Ale Ariadna bola skôr teoretická hrdinka. Predstavovať si, ako skolí draka a naozaj ho skoliť, medzi tým je menší rozdiel. Hlavne ten, že predstavovať si to môže aj doma, v teplúčku pri peci rozvoniavajúcej koláčmi. V realite ani netuší, kde by drak mohol byťa či vôbec nejaký drak existuje a už sa niekoľko dní brodí snehom. Prekliate proroctvo. Ona sa na toto fakt nehodí.

Obzrela sa na svoje stopy. Skoro ich nebolo vidno, kvôli vetru, ktorý ich zasypával. Paráda. Takto ani netrafí naspäť domov. Prečo si dopekla nevzala klbko vlny? Na druhej strane, keď ona nevidí svoje stopy, kto áno? Hmm. A celkom zmenila smer.

S úsmevom na tie dni spomínala, keď sa vo svojej pekárni o niekoľko rokov skláňala nad šišky, ktoré boli u dedinčanov veľmi obľúbené. Občas venovala pár myšlienok aj výsmechu proroctvu. Bola podľa seba celkom šikovná, že dokázala zobrať osud do vlastných rúk, rovnako ako krehké pečivo starostlivo posypané cukrom namiesto nepríjemného snehu, kladúc ho na podnos, odkiaľ si ho s obľubou chodili kupovať zástupy fanúšiškov.

Augustín, jeden z fanúšiškov, mal doma repliku dračieho vajca. Nikdy mu nevenoval veľa pozornosti. Bol to dar od jeho poverčivej pratety, ktorá neskôr stretla čiernu mačku a tak sa zľakla, že spadla do jazera a utopila sa. Zdedil po nej všetky časti Eragona, ktoré nikdy neprečítal. Smutný to príbeh. Mal vajce pod písacím stolom a občas ho používal ako ťažítko. Augustín býval v tom istom dome ako Ariadna, ktorá si ho až tak nevšímala napriek jeho záľube v jej nadýchaných šiškách. Avšak jej pečenie sa priamo dotýkalo Augustínovho života, pretože vždy teplučký a voňavý vzduch z pekárne neustále stúpal a Augustín postupne nosil čoraz menej odevu a čoraz viac sa usmieval. Začal písať Ariadne zamilované listy, ale nikdy nemal odvahu jej ich odovzdať, tak ich len dával na kopu pod písacím stolom, kde mu onedlho začalo zavadzať dračie vajce. Ťažko povzdychol, vytiahol ho spod stola a postavil ho do rohu izby. Zhodou okolností to bol práve ten roh, ktorým prechádzal komín.

Augustín každý deň kupoval šišky, aby na chvíľu videl svoju vysnívanú, ale potom sa príliš hanbil, aby sa jej pozrel do očí čokoládových ako plnka v buchtách. A riadne Ariadne liezol na nervy. Začala mu venovať viac pozornosti, jednak preto, lebo keď ostatní mali na sebe kožuchy, on sa pohyboval v okolí pekárne len v košeli a jednak preto, lebo jej vŕtalo v hlave, či je taká škaredá, že sa na ňu ani nepozrie.

Jedného rána Augustín rozlepil oči mimoriadne skoro a čo neuvidel? Normálny malý drak. A v rohu miestnosti len hrubé škrupiny. No to je výborné. Jediný dar, čo kedy od niekoho dostal a on mu do izby vletí drak a rozbije ho, hulvát. Otočil sa na druhý bok. Jaj, počkať. Má tam draka. Pre všetky božstvá sveta, on tam má draka! Skríkol niečo ako "pomoc", ale veľmi potichu, lebo sa bál, že by ho počula Ariadna a považovala by ho za blázna. Ako každý zamilovaný človek, prvé, čo spravil bolo, že pomenoval draka Ariadna. Potom mu nalial do misky pre psa, ktorú dovtedy používal ako nádobu na klince, mlieko, lebo netušil, čo by draci mohli jesť. Pozametal škrupiny, kým sa drak uložil v jeho posteli a mierumilovne mu podpálil perinu. Augustín si zachoval chladnú hlavu a hodil horiacu perinu z okna. Potom si uvedomil, že to nebola chladná hlava,ale hladné brucho a skočil z okna za perinou. Celkom pohodlne na nej pristál a opľul plamene. Našťastie boli Ariadninymi prvými, takže nestáli za veľa. Odniesol si dymiacu perinu naspäť do postele a Ariadne riadne dohovoril.

Ariadna medzi tým sladko spala. Po zobudení zamiesila na šišky a rozmýšľala nad Augustínom. Čo si to dovoľuje.

Ariadna rástla ako z vody. Vlastne bola celkom poslušný drak. Urobila čokoľvek, ak za to dostala Ariadninu šišku. Augustín bol obhorený a švorc, ale inak celkom spokojný. Občas venoval Ariadne krátky pohľad, kým si Ariadna cez diery s čiernym okrajom od Ariadny v košeli obzerala jeho telo. Mal ho také... Červené.

Ariadna prestala rásť do výšky, ale jej brucho sa stále zväčšovalo, pretože jediné, čo bola ochotná zjesť, boli pocukrované čokoládové šišky od Ariadny, no Augustín jej ich nemohol odopierať, lebo Ariadna sa medzitým celkom zlepšila v šľahaní vajíčok (takže šišky boli neodolateľné) a Ariadna sa zlepšila v šľahaní plameňov (tekže teraz by horiacu perinu pár pľuvancov nezachránilo). Augustín si stále stíhal vyhradiť čas na písanie listov, ktoré sa mu už nezmestili ani pod stôl, ani na stôl, tak ich začal klásť na okennú dosku. Čo čert nechcel, vietor uchytil pár listov a zavial ich do šopy na dvore, kam nik nechodil . Augustín si vydýchol, že takto sa k nim aspoň nedostane Ariadna. Ale aj vzdychol, lebo Ariadna nemala zdravý pohyb a už vôbec nie zdravú stravu.

A Ariadna ako keby nič iné nerobila, len peknela. Augustín sa na ňu nemohol vynadívať. Hlavne preto, lebo sa na ňu stále nedokázal pozerať dlhšie,než pár sekúnd.

Po mesiacoch trápenia Ariadnu skolili srdcovo cievne choroby a po niekoľkých hodinách plaču Augustín vyhodnotil situáciu ako neriešiteľnú slzami a išiel vykopať Ariadne hrob. V šope našiel hrdzavú lopatu a vrhol sa na hlinu. Čo čert chcel, vietor zobral listy zo šopy a poďho rovno Ariadne do postele.

Augustín akurát hodil na hrob poslednú lopatu hliny a zotrel z líca poslednú slzu, keď mu Ariadna poklopala po pleci a dala mu do ruky šišku.

"Pozornosť podniku."
"Vezmi si ma."
"Dobre."

A niekoľko mesiacov potom ležali obaja pod ohorenou perinou.
"Poverčivosť prináša nešťastie. Moja prateta, nech je jej zem ľahká, je toho mŕtvym dôkazom."
"Och, keby si vedel."
"Vedel čo?"
"Bola som predurčená zabiť draka."
"Prečo mlčíš?"
"Ešte niečo o tebe vravelo proroctvo?"
"Mala som nabodnúť muža, čo by ma miloval na ostrý predmet. Prečo?"
"Ale... Len tak." odvetil Augustín ukrývajúc psiu misku plnú klincov do skrine.

Plakanka trúbovitá.

Zabudla som, aké to bolo, mať sa zle. A o dobrých veciach nemám potrebu písať, lebo tie sú všetci ochotní počúvať naživo.

Raz za čas mám sériu slabších dní, ktoré sa ale vždy niečím vyvážia a všetko je len o trochu menej fajn ako zvyčajne. Ale teraz sa fajn necítim. tečie mi po pere studený sopeľ a cítim sa ako idiot. Od rána ma neustále naťahuje a vôbec ma to nebaví.

A je mi zima. Je mi vždy zima, keďsom smutná.

Nepáči sa mi hudba ani žiadne iné zvuky a nechutí mi jedlo a nebaví ma ani písať a všetko je naruby. Necítim sa ako doma. Keby sa domov otočil naruby, toby znamenalo, že teraz som vonku. A že preto mi je zima, že som vonku. A keby sa objatie otočilo naruby, znamenalo by bytie v niečom náručí to, že som vlastne úplne všade inde, len nie v tom objatí. Ale zároveň by to aj znamenalo, že keď ma práve nikto neobjíma, mala by som sa cítiť ako keby ma objímali všetci. A vonku by som sa mala cítiť dobre. A tam padá moja teória.

Možno som len znáročnela a zlenivela a možno naozaj pekné veci vyprchajú ako osviežovač vzduchu do záchoda a ľudia sú povrchní ako ochranný lak na nechty a spánok nedobíja energiu, ale len vypĺňa prázdne miesto medzi riadkami ako purpena a možno je život taký prozaický ako táto veta a ja len prichádzam o svoju žuvačkovú bublinu, lebo už ju mám príliš dlho a stráca chuť a žuvateľnosť.

A ľudia čo mi chcú ublížiť mi olamujú komáre a tí, čo mi ublížiť nechcú do mňa omylom párkrát zatnu sekeru a mne je zima a nebaví ma to. A napríklad by som chcela mať dlhšie vlasy, ale tie sa vždy rozštiepia a polámu, Alebo by som chcela krajšie kresliť a menej vážiť a vedieť po anglicky a cítiť nehranú lásku a zohriať sa a neplakať a nenechať sa olámať a polámať. To by ma bavilo.

Ale ja sa hrbím a studenými prstami vtláčam svoju bolesť do necitlivej klávesnice a cez slzy nevidím na písmenká a mám pocit, že to tu už o chvíľu všetko ovraciam, Ale aj tak sa ako hlúpa tvárim, že je všetko v pohode, aby som niekoho neochladila a neolámala, pretože jeden smutný človek je dostatočne veľa.

A bolia ma všetky trubice v tele.
Ale najviac ma bolím ja, lebo som najväčšia trúba.
A trúbim do vreckovky.
Som plakanka.
Plakanka s kŕčmi.
Plakanka z krčmy.

Pompelínový nálev.

Baltazár strčil chápadlo do zaváraninovej fľaše a vylovil z nej mokrú šmykľavú guľatú neurčitosť oranžovej farby.
"Čo je toto?" spýtavo sa pozrel na Kolmína ukazujúc druhým chápadlom sprava na guľatú neurčitosť modrej farby, ktorú bolo vidno cez priesvitnú podlahu vesmírnej lode. Kolmín otrávene zdvihol všetkých osem očí od rozčítanej detektívky, aby Baltazárovi povedal, že nemá poňatia a nech mu dá pokoj. A jednu pompelínu. Zavrel oči a spod hlavy sa mu vysunula malá zásuvka. Baltazár mu neochotne hodil do zásuvky oranžovú neurčitosť, ktorú držal v chápadle a už mu z nej stihlo nakvapkať na priesvitnú podlahu a nahlas zaškvrčať. Kolmín chytil pompelínu do svojej zásuvky a čvachtajúc sa vrátil k detektívke.
"Nudím sa. Myslíš, že ja tá modrá vec obývaná?" opýtal sa Baltazár zotierajúc syčiacu kvapalinu z podlahy.
"Hm. M-m." Kolmín mu vo všeobecnosti nevenoval veľa pozornosti.
"A čo ak hej?" ponoril tretie chápadlo sprava do zaváraninovej fľaše a napchal si do zásuvky tri pompelíny naraz.
"No tak potom tam bývajú nejakí debili." Navlhčil si chápadlo o oko a obrátil stránku.
"Kolmín." Baltazár otvoril chladničku a strčil do nej fľašu s pompelínami.
"Hm?"
"To by bolo vzrušujúce. Vieš ako dlho som už nenapadol žiadnu planétu?"
"Rovnako ako ja."
"Dvadsaťtisíc obehov Latriusa okolo Blábočníka."
"Ty to ale dramatizuješ. Stačilo povedať dva grmbíny. To je vek mojej malej netere."
"Ty máš neter?"
"Ale daj mi pokoj, už piaty krát čítam rovnakú vetu."
Baltazár sa zasníval, až mu z tykadla vytiekla modrá tekutina. To boli časy, keď napádali planéty každých pár nádychov koprazombra. Naposledy, keď sa z chuti navládol nad inou civilizáciou... Všetkých na planéte donútili, aby uzavreli medzi sebou mier a prestali znečisťovať ovzdušie. Naozaj už tam mali veľmi malý percentuálny podiel etánu a hrozilo im vymretie. Utrel modrú tekutinu zadným chápadlom. To boli časy.
"Kolmín."
"Baltazár, ja ťa poviažem. Normálne ti z chápadiel urobím náramok priateľstva! A tým priateľstvom myslím nepriateľstvo, lebo ťa neznášam!"
"Dobre, dobre. Upokoj sa. Ja som len strašne chcel napadnúť planétu, len tak, pre sentiment."
"Zavri šuflík, lebo ti nalejem pompelínový nálev do oka!"
Baltazár zavrel tri oči a zvyšné si zakryl chápadlami. Modrá tekutina z jeho tykadla tiekla prúdom. On si tak veľmi chcel trochu absolutisticky zavládnuť.
Kolmín otočil ďalšiu stranu detektívky, kým dolu na modrej planéte 154 zadĺžených bussinessmanov odmietlo dať drobák 154 žobrákom.

Dym.

Razdvatri.

Bol október, dve hodiny poobede. Svietilo slnko. Niekde ďaleko štekal pes. Niekde blízko boli ihličnaté stromy a veľa stredoškolákov z priemyslovky kráčajúcich na autobus. Smiali sa, až im cigaretový dym vylietal z nosných dierok, prebodnutý niekoľkými žltými lúčmi. Všetci niesli v rukách svetre, saká a kabáty, v ktorých im ráno bola zima a teraz túžobne mysleli na plavky. Tašky plné pokrčených učebníc im priliepali tričká o chrbty potom. Bol ich plný chodník a všetky ich slová sa odrážali od okolitých budov. Už chceli piatok. Kráčali v širokých skupinkách.

Tým istým davom sa práve snažila pretisnúť Ema, ona šla z inej školy a jediná na tomto chodníku nebola súčasťou žiadnej skupinky. Trochu ju mrzelo, že je tu taká osamelá, ale na druhej strane ani nechcela patriť medzi ľudí, ktorí odhadzujú ohorky do trávy. Z jej triedy v tejto časti mesta nik nebýval. Hlboko sa nadýchla a obišla po tráve päťčlenný rad chlapcov obklopený dymom. S niektorými z nich chodila do škôlky. Zhadzovali jej vežičky z kociek. Že to ona radšej neobišla inou ulicou.

V protismere školákov tlačila Maťa kočík. V hlave preklínala dymiacich školákov, mysliac na svoju spiacu Esmeraldu. Prehodila jej cez kočiar plienku, aby sa k nej dostalo čo najmenej toho svinstva a upokojovala svoju túžbu hodiť po tých sopliakoch dlažobnú kocku. Alebo ich aspoň pár nabúrať kočiarom, keby to neznamenalo, že sa Esmeralda zobudí a bude mrzutá.

Emu vážne nebavilo byť stredoškoláčkou. Všetky tie predmety, čo ju nebavili a hlúposti, čo sa musela učiť a učitelia, čo jej liezli na nervy. Vlastne len čakala, kedy zmaturuje, nájde si chlapa s dobrým vkusom a zmyslom pre humor a už do smrti mu bude len rodiť deti a variť obedy. Nemohla sa toho dočkať, zatiaľ zabíjala čas čítaním časopisov a udržiavania si akých-takých známok v škole a plánovaním, že bude mať 10 detí, každé s trojročným odstupom a strávi 30 rokov na materskej dovolenke. Zadržala dych a obišla ďalšiu početnú skupinu priemyslovákov. Ani tieto cestydo školy jej nerobili radosť.

Maťa spomínala na svoje stredoškolské roky a bolo jej smutno. Bola tri roky zaľúbená do spolužiaka, mal dva metre a dve orieškové oči a dve lícne kosti. Maťa nepremýšľala dvakrát, či by sa ním nechala odviesť na pustý ostrov, zatiaľ čo on nepotreboval rozmýšľať ani raz, aby ju pustil k vode. Tiež to bol takýto fagan, pomyslela si. Nosil za uchom cigaretu a stále žul žuvačky. Povedal jej, že skončí sama. A aha, ako sa mýlil, teraz má Esmeraldu, jej všetko. Hlupák.

Ema si okrem čítania časopisov a plánovania materskej dovolenky krátila čas ešte jedným spôsobom. Nazerala do kočíkov. Všetkým matkám na ulici tvrdila, že ich bábätká sú najkrajšie, aké kedy videla, aj keď niektoré z nich vôbec neboli také pekné. Ale všetky mali malilinké prstíčky a to Emu vedelo potešiť najviac na svete.

Oproti Mati spomedzi hlučného davu vyštartovalo nejaké dievčisko, dobrýdeňteta, možemsapozrieť? A Maťa ani nestihla protestovať, že jej do kočíka vôjde dym.

Hneď ako zbadala kočiar, nič iné ju nezaujímalo. Ani nevnímala, či je odpoveď najej otázku kladná a hneď sponad bábätka strhla visiacu plienku.

Esmeralda sa zľakla, prestala priasť, nahlas zaprskala a zaťala pazúriky do perinky.