Prirodzenec.

Neboj, nebo nič iné nerobí, len sa smeje. A to je strúhaný kokos, čo poletuje okolo pouličnej lampy. Môžeš roztiahnuť dáždnik. Ten nemáš, musia ti postačiť kútiky úst. Otvor oči, čiapku si stiahni nižššie na uši. A zaviaž si šnúrku na pravej topánke, potom môžeš ukryť ruky hlboko v útrobách vreciek kabáta, obopnúť prstami balíček vreckoviek a kľúče. Je ti zima. Zježili sa ti pod šálom chĺpky na krku, zachveli sa ti plecia. Už to nie je ďaleko.

Konáre stromov sú čierne pukliny v tmavom oblačnom mramore. Možno práve táto lieska zhodila svoj pozlátený odev mimoriadne eroticky. Posielala chodníku v parku stovky zaľúbených listov, no ten nikdy nenapísal späť, poprieť gravitáciu bol preň príliš tvrdý oriešok. Potom prišli zametači a zhrnuli rozmočené listy a nevylúsknuté oriešky na kopu. Lieska ostala nahá na zimu a na ocot. Mrazí ťa na lícach, chladnú ti členky, zrýchli. Krok, tep a frekvenciu vydychovania bielych obláčikov, ktoré ti rýchlo zmiznú z dohľadu a rozpustia sa na zahmlené spomienky.

Naplánuj si, čo spravíš,keď prídeš domov. Umyješ si ruky, prezlečieš sa, zababušíš sa do deky, urobíš si čaj a budeš kresliť. Nakreslíš dvadsaťdva vtáčikov sediacich na jednom drôte. Napíšeš príbeh o lieske a chodníku. A mohla by si dokončiť všetky tie práce, čo sa kopia na tvojom stole a zakaždým, keď prejdeš okolo, zachvejú sa túžbou po dokončení, plné nádeje, že konečne nastal ich čas a už na ne nenecháš padať prach. No ty si k nim chladná a ľahostajná. Ozaj, nechceš o nich napísať?

Pozri sa na túto vianočnú reklamu. Spravila by si ju lepšie. Taká príležitosť na hru so slovami a oni ju nechali odplávať. Nebol to dobrý nápad, dávať si len jedny pančuchy, cíť, ako sa chlad prebíja cez každé očko. Prikáž im, aby sa zažmúrili. Asi ťa nepočúvnu, ale za pokus to stojí. Aha, aha, všimni si tohto pána. Stojí uprostred chodníka a k ústam si ako v spomalenom zábere dvíha zapálenú cigaretu. Fúka silný vietor a on sa nikde neponáhľa. Ktovie, čo robil včera o takomto čase. Možno presne to isté. Kam sa pozerá? Sleduje tú pani v modrej vetrovke, čo ide po schodoch a nesie v každej ruke igelitku? Možno ju tu chodí sledovať každý deň, ale ešte nenazbieral dosť odvahy, aby sa jej prihovoril. Čo keby si ho použila v najbližšom príbehu, čo?

Tvoje lýtka už naozaj nie sú šťastné, keď sa teperíš hore kopcom po obrubníku. Nestúpaj na čiary. Nechceš predsa pupienok ako Colin. Obrubník kľučkuje okolo smutnej betónovej lavičky. Kedysi, keď boli ešte malé betónové prášky, chodili spolu do školy. Prášok, z ktorého bol obrubník bol na základke strašný hulvát. Každý vedel, že z neho nič lepšie ako obrubník nevzíjde. Lavičkový prášok bol výborná žiačka. Obrubníky ju šikanovali. Učitelia si ju nevedeli vynachváliť a tvrdili, že z nej bude prinajmenšom základ domu, alebo pilier mosta. Nešťastne sa zaľúbila do obrubníka. Pokazila si priemer, učitelia si prestali byť takí istí jej jasnou budúcnosťou a obrubníky ju šikanovali ešte viac. Nakoniec z nej postavili túto smutnú lavičku na mieste, kde sa už navždy musela pozerať na jej milovaný obrubník, ako sa jej vyhýba a posielať mu vzdušné bozky s jednosmernou letenkou. Zadýchaj sa.

Pri základke si traja malí chlapci merajú sily.
"Vieš toto?"
"To vie každý. Ale vieš to takto?"
"Počkaj. Takto?"
"Nie. Ty si krepý."
"Ale ty zas nevieš toto!"
"Viem, aha!"
Stratí rovnováhu pri šplhaní na kovový stĺp a dopadne na dlaždice.
"Kto je tu teraz krepý?"
"Ale drž zobák."

Choď ponad kanál. Silno stisni kľúče vo vrecku pre prípad, že by sa rozhodli, že ich život už nemá zmysel a chcú ho ukončiť rýchlou šípkou do kanála. Možno ich tým udusíš, ale radšej mŕtve kľúče ako žiadne kľúče. Už si ich celkom zohriala. Blíži sa ich čas. Vytiahneš ich z vrecka, aby si si odomkla, vyšmyknú sa ti a spadnú na zem. Možno si polámali kľúčne kosti. Ale na odomknutie stačia.

Výborne. Si doma. Môžeš využiť všetko, čo sa ti stalo. Tak poď, pretav svoj život do umeleckej činnosti. Haló. No dobre. Ale aspoň sa prezleč. Čo to zas robíš? Postav sa z tej postele a choď tvoriť!  Nehnevaj ma. Pozri na to všetko, čo si začala a nedokončila. Ani ťa nenútim to dokončiť, ak chceš, začni nové, ale pre kristove rany prestaň scrollovať ten instagram! Počúvaj. Aspoň malý príbežíček. O tom ujovi s cigaretou. Ach jaj.

No jasné. Kto som ja, aby som ti rozkazovala. Len malá nevypočutá múza.

(Nechce mi povoliť dať srdiečko ako nadpis.)

Mám sa modro, ako už dlho nie. Mám náladu na pekné veci a ony akosi len tak existujú v okolí. Cítim sa šťastne. Začala som na večeru jedávať mrkvu a na raňajky chipsy a kyslú vextu. Skoro som nespala, ale vôbec nie som unavená. cítim sa šťastne a spokojne. Počúvam dobrú hudbu, ktorú mi podsúva Spotify. Neprekáža mi tma a proti zime na nohy som sa vyzbrojila mikulášskymi ponožkami. cítim sa ako naozajstný človek. Taký, aký by som chcela byť. Mám vystretý chrbát a do klávesnice ťukám ako do klávesov na klavíri, len trochu rýchlejšie, lebo písmenká viem čítať a noty nie. A som šťastnejšia každým nádychom a cítim sa tak vyrovnane a život je sám o sebe skvelý.

Chcela by som napísať veľa veľa o tom, ako sa mám dobre, ale neviem, aké na to existujú slová. v tejto chvíli na to existujú asi len pocity.

Je krásne zobudiť sa vedľa Filipa. Spolu vstať a ísť si uvariť čaj a iba tak sa mať radi a v studenej a ošarpanej budove jeden do druhého prelievať horúcu a krásnu lásku z veľkej zelenej šálky. A tešiť sa z Harryho Pottera, aj keď sme tri a pol filmu prespali. Ani jednému z nás to nechýba, sme Potterovsky skúsení. A rozostrapatí.

Polovodič.

Malé mole vyžrali dierky do tmavomodrého zamatu, ktorý bol rozprestretý vysoko nad cestou. Na ceste bola čiara, do ktorej asi tiež niekto vyžral diery. A ešte na nej bol autobus, ale ten už nemal diery, iba vodiča. Vodil autobus a možno aj elektrický prúd, ale to už nikto nezisťoval. V každom prípade určite nikoho nevodil za nos.

Okrem toho, že z ničoho nič dostal chuť na mrkvu, padlo naňho uvedomenie, že zabudol zastaviť pri vlakovej stanici, lebo tam nik nevystupoval a hneď mu aj ošediveli dva vlasy. Teraz má teda náskok a cestujúci nestihnú svoj jediný spoj za príbuzenstvom. Na najbližšej zastávke nik nestál, no napriek tomu šofér zastal a ostal stáť dobré dve minúty, aby odčinil svoj náskok. 

Na sedačke v zadnej časti autobusu sa zamrvilo dievčatko s ružovými lícami v ružovej kombinéze s ružovou čiapkou, šálom a rukavičkami a zakričalo z plného hrdla: "Veď poď uuus!"

Cestujúcich sa zmocnili rôzne pocity, niektorí sa začali smiať, iní pokrútili hlavami a vrhli na dievčatko karhavé pohľady, ďalší predstierali, že nič nepočuli a niektorí dokonca naozaj nič nepočuli, lebo boli zaneprázdnení skúmaním hviezd.

Šofér sa s kamennou veľmi pomaly vyklonil spoza svojej šoférskej stoličky, v autobuse náhle nebolo  počuť nič okrem vrčiaceho motoru, cestujúci sedeli ako zarezaní (ak teda zarezaní vedia sedieť) a pozerali sa jeden na druhého s kolkovanou žiadosťou o porozumenie v očiach. Pozrel sa na ružové dievčatko a hlbokým hlasom sa opýtal: "A kam sa tak ponáhľaš?"

Ružové dievčatko zbledlo a schovalo sa pod sedačku. Mamka sa usmiala na vodiča a povedala, že dievčatku je teplo a že už chce byť domka. Vodič sa usmial na mamku a povedal dievčatku, nech vylezie. Dievčatko zaliezlo ešte hlbšie.

"Tak čo povieš, už mám ísť?"

Dievčatko zaryto mlčalo, obzerajúc si všetky krásne žuvačky, čo kedy kto zaspodu nalepil na sedadlo. 

"Bez tvojho povolenia sa ani nepohnem." šofér poreboval vytrhnutie z každodennej rutiny.

ružové dievčatko začalo počítať žuvačky, ale vedelo len do šesť, takže mu to vôbec nestačilo. Mamka povedala šoférovi, nech už ide, ale ten trval na svojom.

Cestujúci sa začali potiť. Nastala tichá panika, ľudia klepkali nohami a šúchali si čelá prstami. Šofér si uvedomil, že o tomto čase už mal byť dávno na ďalšej zastávke a ošediveli mu ďalšie tri vlasy, ale bol to hrdý muž, ktorý si stál za svojím slovom, a tak nemohol odísť, hoci musel. Po krku sa mu skotúľala kvapka potu a znovu sa opýtal dievčatka, čo má robiť. Dievčatko sa hanbilo čoraz viac. Mamka mu prikázala vyliezť spod sedačky, ospravedlniť sa a povedať, aby šli, no dievčatko sa rozplakalo a odmietlo sa pohnúť.

Cestujúci si začali uvedomovať, že takto nestihnú svoje prestupy a nedostanú sa domov ani k príbuzenstvu, budú musieť ostať celú noc na prestupnej zastávke a to sa žiadnemu z nich nepáčilo.  Len tí, čo si obzerali hviezdy sa o nič nestrachovali. Staršia dáma v klobúčiku sa postavila zo sedadla a začala dievčatko ťahať do uličky, ale nakoniec jej len zvliekla ružovú rukavičku s princeznovským motívom a hodila ju do tváre ružovej mame kričiac, aby si vychovala svojho spratka. Ružová mama sa teda pokúsila vychovať svojho spratka, ale márne na ružové dievčaťko kričala, pretože to sa rozplakalo ešte viac, sopeľ jej tiekol na kombinézu a robil fľaky na tvári princeznej Elsy. Slzy z pravého a ľavého oka sa dievčatku stretávali na brade a nechávali za sebou mokré cestičky. 

"Proste povedz, nech už ideme, Rapunzelka a bude dobre!"

Ľudia sa začali otáčať  a chichotali sa na matke, ktorá pomenovala svoje dieťa Rapunzel. To samozrejme boli tí, ktorí nemeškali ne prestup, pretože tí boli zaneprázdnení hľadením na hodinky každých pár sekúnd a hryzením do pier, alebo hľadenímna hviezdy. Ružová Rapunzelka spustila veľmi hlasné rumázganie a celý autobus už bol veľmi nervózny, najmä šofér, ktorý už mal medzitým naozaj veľkú chuť na mrkvu a ošedivelo mu ďalších päť vlasov.

Na zastávku prišiel iný autobus. V tomto autobse to vyvolalo veľký zmätok, ktorý vyústil do nadšeného hulákania a cestujúci sa dožadovali otvorenia dverí. Vodič ich teda pustil von, všetkých, vrátane Ružovej mamy, Rapunzelky aj nahnevanej panej v klobúku, dokonca aj obdivovači hviezd prestali obdivovať hviezdy a prestúpili na druhý autobus, ktorý už o chvíľku plne naložený vyštartoval zo zastávky, čím spravil z vodiča prvého autobusu jediného človeka v okolí. Ten sa pohodlne oprel a začal rozmýšľať, čo so životom. Po dôkladnom premyslení vycúval zo zastávky a namieril si to domov.

Len čo prišiel, vytiahol z chladničky hovädziu polievku a vylovil z nej kus sladkej mrkvy. Potom šiel do spálne, vyzliekol sa do slipov a ľahol si k manželke.
"Ako bolo v práci?" spýtala sa rozospato.
"Veď to poznáš, suchý obed." odvetil a zaspal.

Vločka.

Prišiel biely kôň. O mesiac neskôr za ním dobehol aj Martin, ale to už bolo všade nasnežené. Všetci boli nahnevaní, cestári, šoféri, babičky a deduškovia, aj farár a predavačka. Len deti lepili nošteky na studené okná izieb a obzerali si tú nádheru, zapackali malými prstami sklo a mamky ich za to pokarhali. Domy boli ako opačné snežítka, niekto nimi zatriasol, no snežiť začalo vonku. Bolo ticho, ako keď biela mačka prešliapne z labky na labku.

Maruška patrila k tým deťom, ktoré sa lepili k oknám, no jej mamka si zatiaľ nič nevšimla, a tak pokojne opierala čelo o vyleštené sklo a s otvorenými ústami sledovala chuchvalce vločiek, ako sa krútia a šantia. Ako keby bol vzduch plný mladúch na svojich svadbách a žiadni ženísi. Keď vonku hrmelo, tatko vravel, že sa čerti ženia, ale Maruška nevedela za koho, lebo nevesty padali teraz, keď bolo ticho. Videla ich čoraz horšie, vlastný dych jej zastieral výhľad. Odtiahla sa od okna a nakreslila do hmlového obláčika kostrbatú snehovú vločku. A už sa rozhodla. Keď bude veľká, bude snehová vločka alebo nevesta. Alebo ešte možno smetiar, aby sa mohla voziť po stojačky na smetiarskom aute.

Napokon sa stala tou vločkou. Dlho sa učila, ako správne padať, aby to až tak nebolelo a ako sa pohybovať s ľahkosťou a tancovať na špičkách a udržať sa vo vzduchu. Ako byť krásna a chladná, vytvárať jedinečné kryštály a byť bledšia ako list zošitu z geometrie. Samozrejme, stálo to veľa úsilia a sĺz, ale dokázala to. Na tento deň sa pripravovala celý život, toto bola jej premiéra. S ostatnými kolegyňami vločkami sa nervózne chichotali v nebeskej šatni, navzájom si zapínali zipsy na bielych šatách, zakladali si závoje a dookola preskúšavali piruety. Maruška nikdy nebola taká nervózna. Pozerala na seba do zrkadla, bola biela ako stena, ešte belšia ako zvyčajne. Teraz odtancuje svoju životnú úlohu. Ale čo potom? Založila si nohu za hlavu, aby sa rozcvičila. Postrapatila si tým vlasy a skoro sa rozplakala, ale iná vločka jej prišla na pomoc a upravila jej účes.
"Nádhera!" zvolala hlavná vločka. Nikto ju nikdy nepočul prísť, tak nenápadne a potichu sa pohybovala. "Dievčatá, dnes to roztočíte! Nezabudnite na choreografiu, celé roky tréningu by vyšli nazmar!"
Už aj tak nervózne vločky znervózneli ešte viac, začali si hrýzť nechty a kmitať nohami, niektoré sa triasli a plakali.
"Plač je prirodzený, to je klasická predpádová úzkosť, moja," naklonila sa hlavná vločka k plačúcej vločke v kúte, "Teraz máš pocit, že sa ti to neoplatilo, ale keď budeš tam vonku, všetko bude inak."
"Ako viete?" opýtala sa iná vločka roztraseným hlasom. "Sama ste predsa nikdy nespadli."
"Pravda. Ale teóriu mám v malíčku. Tak šup-šup dievčatá, Upraviť závoje, vyrovnať chrbtice, tak, tak, moja, len trochu zdvihni bradu, na špičky, to platí aj pre teba, moja, áno, teba myslím a zaujmite prvú pozíciu. Krása. Iba ty, moja, počúvaj, ruka musí byť v štyridsaťpäť stupňovom uhle, to ti to nestalčilo povedať tých osemstopäťdesiatkrát? No vidíš. A teraz na veľké javisko, dievčatá. Pamätajte, buďte ako labute, krásne, chladné a majestátne."
Hneď ako hlavná vločka opustila šatňu, v miestnosti zmizla podlaha. Maruška zalapala po dychu, takto si to nepredstavovala. No po pár sekundách pádu si to začala užívať. Dokonale naledovala choreografiu, bolo to nádherné, videla ostatné vločky, ako sa trblietajú na svetle a bola taká šťastná, ako nikdy pred tým.

Po niekoľkých minútach však choreografia skončila a medzi padajúcimi vločkami nastal zmätok, začali pobiehať hore-dole, chytali sa za ruky a objímali sa, zem bola čoraz bližšie a s ňou aj dopad. "Čo teraz? Čo teraz?" šepkali medzi sebou vyľakané vločky a ronili slzy strachu. Maruške vstali vlasy dupkom. Cez slzy nič nevidela, nuž zavrela oči a pritisla si kolená k hrudi. Horúce slzy jej tiekli po tvári, až celkom spriesvitnela. Dopadla na komín, kde z nej ostala miniatúrna mláčka.

Obláčik pary z okna zmizol, ale slabý obrys vločky ostal na mieste. Maruška zoskočila z parapety, potiahla nosom a išla popýtať mamku, aby jej uvarila krupicovú kašu.

Novembrové dni.

Kráčam do školy a zisťujem, že kým som sa nepozerala na stromy, celé sa ošklbali. Je veľa tmy a málo svetla a na plotoch mrznú pavučiny. Pred základkou sa deti hádajú o správnej definícii kickboxu a mne je trochu zima a trochu teplo. Celý deň som akási uštipnutá, správam sa najlepšie ako môžem a dvaja učitelia ma nazvú arogantnou. Trochu ma to mrzí. Trochu tancujem. A spievam, až si necítim hlasivky. Trasie sa mi hlas a kolená a už nevládzem, a tak utečiem a počítam absolútne lomené príklady a absolútne ma to láme. A cestou domov si vravím, že už predsa len musím niečo napísať, lebo všetko zabudnem. A plánujem si, čo všetko spravím, keď prídem domov. Vyzlečiem si kabát, zapnem si hudbu a upečiem koláč, kým bude v rúre, naučím sa chémiu, trochu sa budem tešiť, že máme s Filipom výročie a potom si vyžehlím veci a nalakujem nechty. Prídem domov a vyzlečiem si kabát. Sedím na posteli a pozerám do zeme. Pustím si hudbu. Nemáme čokoládu, nemôžem piecť. Umyjem riady. Ocino príde domov, vyžalujem sa mu na učiteľov, čo mi povedali, že som arogantná a drzá, aj keď som vôbec nebola a strašne sa pri tom rozčúlim. Potom doumývam ten riad. Otvorím si zošit z chémie a po prečítaní kovovej väzby zistím, že toto nepôjde. Tak pridám na instagram peknú fotku, ako dávam Filipovi pusu na líce. Ale chémia sa vôbec nespamätala a ostala nezrozumiteľnou. Tak idem kúpiť čokoládu. Medzitým som celkom smutná, že Trump vyhral voľby. V obchode stretnem suseda. Povie mi, že načo čokoládu. Že najlepšia sladkosť je aj tak šunka. Pečiem koláč. Dám doňho jahodovú detskú výživu, ktorá vôbec nechutí ako jahody. To sa v koláči stratí. Jedno z troch vajíčok má dve žĺtka, tak je to, ako keby som tam dala štyri vajíčka. Filip tvrdí, že jednovaječné dvojičky sú mutanti. Koláč vyšiel z rúry celkom divnej farby, ešteže som mala tú čokoládu. A neviem, čo so sebou. Chémiu sa neučím, tak chcem byť aspoň trochu produktívna. Nakreslím obrázok rozvodovej skrine. Na štvrťroka mi vychádza trojka. Pod sprchou rozmýšľam, čo by sa dialo, keby som skončila so sólovou dvojkou z chémie, nie som si istá, ale mám pocit, že som posledná v triede, kto ešte nikdy nemal dvojku na vysedčení. A je mi smutno. Mám svetabôle. Starnem. Mám zlé známky. Teda jednu. Mám jednu zlú známku. Ale to stačí. A je mi trochu do plaču. Ľudia sa so mnou až tak nerozprávajú a keď áno, tak mi vravia, že som arogantná.


...Ale aspoň som dnes videla dvojžĺtkové vajíčko. Bolo veľmi oválne. A vajíčkové.

Kto je fiktívny teraz, há?

Razdvatriosem.

Vzduchom poletovalo páperie a po dopade na zem sa menilo na šmykné mláčky. Bol štvrtok. Nohy mi kráčali už len tak samy od seba, šál bol príliš úzky, ostrý vietor mi tlačil k hrdlu mrazivý nôž, až mi naskočila husia koža. Zas mi plakalo pravé oko. Cítila som, ako mi studená slza značí čierny chodníček od oka k uchu. Vreckovka jej presušila cestu. Spomenula som si, že je štvrtok, keď som vychádzala spoza rohu na námestie a očakávala som uja, čo predáva knihy. Bol tam. Pristavilo sa pri ňom dievča. Povedalo, že by chcelo knihu, ale nevzalo si okuliare, lebo ide na rande. Ujo sa zasmial, odporučil jej už nikdy nenechávať okuliare doma. A že čo ak bude chalan škaredý a ona si nevšimne.

Vtedy som si povedala, že si pripadám ako v poviedke. Život napodobňoval umenie. Predstavila som si spisovateľa v kockovaných papučiach a s hustým obočím, ako sedí za písacím stolom a píše o ujovi s knihami poviedku, v ktorej iba prejdem po námestí a usmejem sa. To by sa mi páčilo, mať takýto zmysel života. Pre nič iné som neexistovala, len aby som prešla okolo a usmiala sa.

Pouličný kníhkupec potom prežil ešte niekoľko zaujímavých príbehov, kým sa zotmelo a on si pozbieral knihy do kartónovej škatule a naložil do auta, aby šiel domov prečítať svojim deťom rozprávku. A na druhý deň šiel predávať knihy do iného mesta na iné námestie.

A ja som medzi tým prišla domov a stále som sa usmievala, aký mal môj život pekný zmysel a už mi ani tak nevadilo že sneží takto skoro a  že už sa stmieva, aj keď som len prišla zo školy a uvarila som si čaj.

Lenže potom mi napadlo, že čo ak nie je žiadny spisovateľ s huňatým obočím za písacím stolom? Kto využije zmysel môjho života? Tak som vzala pero do vlastných rúk. a napísla som o tom, aká mi bola zima, ako mi tiekli slzy a aká som bola šťastná. A tak sa pre istotu umenie inšpirovalo životom.

Také.

Je jeseň a je zima
a pĺznu stromy a vlasy
a zubné kefky.

A prší a sneží,
ulice zívajú ústami
a prázdnotou.

A som šťastná ako pes,
čo ho v tomto počasí
ani von nevyhnal.

Lebo lepšie byť
šťastná na ulici na jeseň
ako smutná v lese v lete.