H ako Hodina. (150 príspevkov, yay)

Tak ja už viem, prečo si z normálnych dní nič nepamätám a potom nepíšem.

1. Nie som sama.
2. Nepripínam si do hlavy momenty špendlíkom, tak spadnú na dno podvedomia.

Potom prídem domov a nechce sa mi písať. Niežeby hodinové vytešovanie z nového baliaceho papiera nebolo zdraviuprospešné (je naozaj krásny), ale písanie je písanie. Aj kreslím a tak, ale vieš. Písanie je písanie.

Mamina zavelila vypnúť telku, to bolo veľmi veľmi múdre a teraz môžem púšťať hudbu, preto mám dobrú náladu a môžem písať, aj keď zdanlivo sa mi dnes nič nestalo. Ale vieš čo? Stalo.

Odpusť mi, že sa budem dlhočizne vypisovať. Trochu som zarástla machom, trochu som zaprášená a strnulá, keď už sa oprášiť, očistiť a povystierať, tak poriadne. Idem do podrobností a do momentov.

Ráno, celkom ráno, keď je v izbe tma, podlaha je studená a nohy bosé, skáčem z postele a šúcham si oči. Obliekam si pančuchy. Od oboch palcov na nohách sa ťahá stádo rýchlikov. To nič, potiahnem pančuchy a rýchliky sú vykoľajené. Oblečená putujem do kúpeľne, cestou prerážam šero a rannú únavu, ktorej je plný byť, zakotvím pred zrkadlom v kúpeľmi a štyri a pol roka si kreslím linku. Pravú. A potom ľavú, sedem rokov.

Bolia ma zuby, zahryznem do gumeného chleba s nutelou. Nutelu mám na líci - to je zvyk - pod stolom zabáram nohy do chlpatého koberca, rýchliky sa medzitým zas nakoľajili, ach jaj, koľko mám času? Hodiny v kuchyni idú zle. To je najhoršia vec, čo môže byť. Mamina ich tak nastavuje, lebo sa potom môže upokojovať, že ešte nie je toľko hodín, ako si myslela. Ale ja si najprv myslím, že je už toľko hodín, poviem: "To je už toľko hodín?" a začnem panikáriť, mamina odpovie, že nie, že ešte nie je toľko hodín, lebo hodinky v kuchyni idú popredu. Tak som rada, že ešte teda nie je toľko hodín a upokojím sa. Gumový chlieb je gumový, tak ho patrične dlho prežúvam boľavými zubami. Potom povedia v rádiu, že je toľko a toľko hodín a je to veľa, je to menej ako to, čo hovoria kuchynské hodiny, ale je to veľa. To je preto, lebo neviem, o koľko idú hodiny v prekliatej kuchyni dopredu, takže panika nastupuje zas. Umývam si zuby len tak ledabolo, nahádžem pakšamenty do tašky a zamávam krídlami.

Cesta do školy pomalým krokom trvá 25 minút. rýchlym 18 až 20 a Turboextrašpeciálagátomeškajúcorýchlym sa to dá za 15. Agáta kladie nohu pred nohu ako o život. Vyzerá srandovne, lebo je oblečená ako dáma, kabátik, pančuchy, šálik, baretka. Na zemi je snehoľad. Ako tak Agáta polobeží, začne jej byť tak teplo, až je to smiešne, ale ešte nerobí prudké zmeny, len si odopne pár gombíkov a povolí šál. Potom stretne Aďkinu mamku (Aďkina mamka sa volá Zuzka a vždy Aďke vraví: "Odkáž tej Agátke, nech nosí čiapku, zas bola oblečená ako v strede leta!"). Keď Aďkina mamka bezpečne prejde,  Agáta si konečne zloží čiapku, rozopne kabát úplne a šál nechá len tak visieť, to je sloboda, pomyslí si, ale aj tak cíti na chrbte plamene.

Zadychčaná dobieha na hodinu finančnej gramotnosti, sláva, stihla to pred zvonením.

Áno. Zas som si pobalila iný zošit, ako bolo treba. Vyplňujem tlačivo na trvalý príkaz a veľmi veľmi veľmi ma to zaujíma. Aspoň, že mám jednotku z písomky.

áno. Aj mňa písanie o škole unudilo, preto som prepla kartu a zabudla, že píšem blog. Ale tú prvý hodinu od zobudenia do príchodu do školy som rozpísala celkom obšírne, nie? Možno to s tým mojim písaním nebude až také zlé, h?

Žltá.

Celou cestou v autobuse, tam aj späť, myslela som na to, ako prídem domov a budem písať. Vlastne som na to myslela aj v časoch medzitým. Všetky myšlienky som ukladala do učesaných viet, také aké mal Colin vlasy, ako keď veselý roľník spraví do marhuľového džemu hriadky vidličkou.

Zdvihla som hlavu od knihy a musela som sa usmievať. Za oknom bolo krásne. Stromová nahota sa mi páči viac ako ľudská. A ten slnečný filter; z vetiev stromov kvapkal med, bol na steblách trávy a pritom, pritom nič nebolo ako v slnečné dni. Oproti šiel kamión, niečo sa za ním rozsypalo, myslela som, že vezie kriedu, alebo niečo a to mu spadol z vrchu sneh.

Pekné veci:

-Môj sveter

-Moje pančuchy

-Hompáľavá náušnica v uchu, darček k Vianociam

-Hompáľavá náušnica v druhom uchu, tiež darček. Prekvapivo, k Vianociam.

-Svet

Všetko žlté. v jednej z nich bola diera, ale v ktorej, to neprezradím. Odkedy bývajú chumeliace dni žlté?

Cez cestu preletela straka. Bola vlastne nad cestou. Vlastne bola dosť vysoko nad cestou, ledva na jej pohyblivých krídlach bolo vidno, že majú biele končeky, ale straky poznám. straky sa nezaprú. Kradnú blýskavé veci a obliekajú si na to biele rukavičky, aby nezanechali odtlačky krídel. Za jednou strakou letela druhá, trochu šikmejšie. vošli sme do mesta, neviem akého, boli v ňom domy, domy mali strechy a po strechách stekal slnečný med.

Trochu ma omína ucho. Omínavé ucho je tiež dôvod na úsmev, lebo tie Vianoce boli nezvyčajné. Jednu z náušníc som dostala od svojho vlastného, keď ešte nabol môj vlastný. Dal mi svoj vlastnoručne vyžrebovaný dar, vlastne ho daroval ďalej a ďalej som dostala druhú, čo bola grátis k tej prvej. Jedna patrila k druhej. Obe boli svoje, len ja som bola nesvoja, prečo práve ja dostávam náušnice. A ešte k tomu žlté. A ešte k tomu od svojho vlastného, čo ešte nebol môj vlastný, dokonca ešte ani môj nevlastný. Vlasy som mala za uchom. Svoje. Ale svoji ešte len budeme. Náušnica ma teda omína a vôbec mi to neprekáža, lebo je moja svoja.

Po vystúpení z autobusu, mi ujo niečo povie. Mám zaľahnuté uši a ústa plné agátového medu, poďakujem (bol to kompliment, tým som si jediným istá). Zdalo sa mi, alebo mi povedal: "Kočka, máš pekné sálónky."?

Semafory sú srandovné. Len tie osobné nemajú žltú časť. Tie autové majú, vyzerajú ako moje ušné omínače. vtedy som si ich dala na Štedrý večer do uší a bola som rada, že sú moje vlastné, na druhý deň bola na stole len jedna. Bolo isté, že som ich kládla na stôl v páre, no možno sa v noci pohádali. to som bola trochu smutná, že už nie sú svoje vlastné, že už sú si také nevlastné a moja je vlastne len tá jedna, čo sa neodsťahovala. Mala som na stole jedno slniečko. A kopu harabúrd, tak to už s tými umelcami býva, nevedia si pomôcť ani cez sviatky.

Prišla som skôr, chcela som sa prechádzať, ale fúkalo, tak som si šla sadnúť do čakárne na trištvrtehodinu. Otvorila som knihu, zuby si pôjdem umyť o pol hodiny, dovtedy možno aj prečítam Kalendár, keď tu z čista jasna ma sestrička zavolá do ambulancie. Pozerám na strop. Zisťujem, že sa lišty krížia nepravidelne a rozčuľuje ma to, vravím si, dnes naozaj musím konečne napísať niečo o svojom živote, pretože tieto lišty sa kryjú nepravidelne a vonku tečie med, aj keď v noci snežilo. Kým sa ambulancia dohaduje, čo idú obedovať a prečo je ryža lepšia ako zemiaková kaša, vlasy mi visia skoro k podlahe a uvažujem o rozsahu a povahe tohto textu.

Možno dva mesiace potom som našla tú druhú náušnicu v kvetináči s kávovníkom. Bolo to veľmi veselé, lebo už som mala dve slniečka. Možno som ich mohla mať aj dvadsať, keby som ju v tom kvetináči nechala, možno by zapustila korene a vyrástol by mi náušnicovník, prírodný automat na slniečka. Potom by som ich v upršané dni vešala do rohu izby a mala sa žlto v sivom počasí. To vôbec nie je ľahké.

Držím v ruke modré zrkadielko. V ľavej. Počuješ, v ľavej, nech aj pán doktor vidí. Zahanbene prekladám zrkadielko, zas som zabudla, ktorá strana je ktorá. Vidíš tento hrbolček? Tak ten zbrúsime. Zbrúsia mi hrbolček a zuby sú zbrusunové.

 Zasadená náušnica napriek svojim zásadám privolila, zbalila si malý modrý kufrík a vrátila sa k svojej. Svojej vlastnej a už viac neboli nevlastné. Mne mali byť vlastné, ale boli mi nevlastné, lebo som sa s nimi cítila nesvoja. to sa predsa nepatrí, aby mi nejakí chlapci dávali na Vianoce šperky a ja som tie šperky na dôvažok nosila. Ešte by si ľudia pomysleli, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci páčia.

V kníhkupectve sa ani za svet neviem rozhodnúť, ktorú knihu si mám kúpiť. Autorka je rovnaká, cena je rovnaká, lákavé sú rovnako. rozhodnem sa, že si vyberiem podľa prvého a posledného slova na dvadsiatej druhej strane. Jedna má dvadsiatu druhú stranu prázdnu a druhej slová sú "Prvá" a "milované". Prvá a milované je lepšie ako nič, vravím si, kupujúc tú druhú. Potom som trochu smutná, lebo viem, že keď mi zložia strojček, už tu nebudem chodiť a už nikdy si nekúpim knihu a potom nebudem mať o čom písať, keď mi ujo nepovie, že mám pekné salónky, lebo také sa stáva len v Ružomberku, v Tvrdošíne nie.

Začala som si slniečka pchať do uší až vtedy, keď som prestala byť nesvoja a začala byť svoja a okrem svojej som už začala byť jeho, tak si už každý mohol myslieť, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci, čo mi dávajú k vianociam len tak nič po nič náušnice páčia.

Cestou domov ma boleli zuby a prečítala som tú knihu skoro do konca. Tak to býva skoro vždy.

Upadá to moje spisovanie.

Málo píšem denník, preto som prišla vypísať sa sem. Nevieme si totiž na seba zvyknúť. Je veľmi pekný, kvietkovaný s dúhovanými nálepkami z chladničky, ale moja brokolica je moja brokolica.

Napísala som to ráno a teraz už je večer a ja vôbec nepíšem. Keď nemám prístup k písaniu, víria mi hlavou také rozvité vety, že až. A keď už som tu, mám šancu a právo, nič.

Studená voda.

Ako keby sme sa trochu pootočili v čase, ako keby sme sa zastavili a iba žili dobrou náladou a bolesťou krížov, z toľkého nosenia tašiek v rukách. Bolo nám teplo a najedeno. To bolo včera.

Dnes som sa zobudila s priesvitným smútkom za nechtami a za uchom. Obliekala som sa dvadsať rokov dlhé tri minúty. Nastokla som si do uší ajfelovky. Hompáľali sa, videla som to v okne, bolo šero, hmla a dobre sa odrážalo, jedla som uschnutý kúsok koláča. Nešiel mi dolu hrdlom, už zas som mala to čudné zúfalstvo. Potom sa z rádia ozval neľudský človek s neľudskou vetou o utopených sýrskych ďeťoch a tom, ako sa nesmú šíriť ich fotografie, lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať. Lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať a treba uzavrieť hranice. Lebo treba zavrieť hranice a ľudia nesmú chcieť pomáhať.

Odložila som koláč a odovzdala som sa stoličke. Plakávam. Posledné tri dni veľa plakávam. Nieže by sa pred tým nič zlé nedialo, ale toto tomu nasadilo korunku. Myslia si, že bojujú za dobro a pravdu. Jediné, čo chcú, je mier, preto sa o tom do krvi hádajú s priateľmi na facebooku. A ignorujú tú červenú stopu irónie každého jedného písmenka. Ona povie, že nenávidí utečencov, oni jej povedia, že nenávidia ju a ona povie, že nenávidí aj ich. Každý nenávidí tých, ktorí chcú dosiahnuť lásku iným spôsobom než oni. No tak. No tak... No tak!

A tak chodím po škole ako mŕtvola. Všetci sa ma snažia rozveseliť, ale nejde im to a ja mám nakoniec výčitky, že mi je smutno, lebo odo mňa nie je pekné, že sa neusmievam, keď ma rozosmievajú. Celý deň mi niekto slabým prúdom púšťa na hlavu ľadovú vodu. Je mi zima a smutno. Prídem domov, už sa stmieva, je tu zima, schúlim sa pod perinu a je to tu zas. Prečo je život taký nespravodlivý? Kto rozhodol, že ja sa budem mať takto úžasne a niekto bude v noci mrznúť pod holým nebom a dúfať, že sa dožije zajtrajška, že mu neumrzne dieťa, alebo že ten kamoš, ktorý bol na výlete v Paríži má len pokazený mobil a preto nedvíha. Kúri sa a mne je pod perinou teplo na koži a zima na duši. Vytiahnem blok a chcem trochu kresliť, ale všetky moje postavičky sa usmievajú smutne, majú krivé ruky, alebo sú celkom zle.

No potom napíšem to, čo ma ťaží najviac a pošlem to do sveta na vandrovku.

Vtedy sa mi uľaví. Studený prúd vody prestane, duša sa mi trochu usuší, skučeravie a už mi je zima len na ruky. A trochu ma bolí oko, ale to už partí k životu.

...

Ani nemám to slovo, čo chcem zakričať. No, chcela som začať blog tým, že napíšem niečo capslockom a dám za to desať výkričníkov, ale vieš čo? ja sakra nemám ani to slovo.

Čo je so mnou? Som mimo prevádzky, dnes som vyšla z domu a spočítala som všetky hviezdy na oblohe. Bolo ich nula. Všetky hviezdy prestali existovať.

Necítim sa dokonca ani prázdno, necítim sa nijako, nemám žiadnu škálu emócií, mám sa ako vata, ako tá vata, ktorú písala Margaret o svojom budúcom diele a na konci mi povedala, "To je dosť dobrá vata, eh?". Vtedy som si skladala pančuchy.

A potom zrazu cestujem autobusom. A môj svet je zastavený. Niekto jednoducho stlačil stop, ja som zaseknutá, ale všetko ide ďalej, nič nie je v poriadku a nikomu na tom nezáleží. Veď ani mne. A sedíme vedľa seba v aute. A ja sa pozerám z okna, či nezačali existovať hviezdy. Nezačali. A hovorím rozprávku o húsenici, pomaly a prerušovanie, o húsenici, čo bola v paradajkovej polievke so syrom, takej akú nemám rada, ale mamina si myslí, že hej, hovorím rozprávku a nič pri tom necítim. A potom už nehovorím rozprávku. Filip sa snaží opraviť ma, pobozká ma, ale vieš čo? Ja nič necítim. Potom mi povie, nech neplačem. Ja ani neplačem. Nikdy v živote som sa pred ním nerozplakala.

Trochu rozmýšľam nad tým, že som veľa plakávala a nik o tom nevedel, ach, koľko času som sa ja preplakala, ale to aspoň malo dôvod, aspoň som mala pocit, že je niečo zle (ktovie, či vôbec bolo), ale nikdy som sa necítila takto.

A potom prídeme na to, že je desať hodín, že film skončil pred hodinou, a teda, mohla by som už byť doma a tak idem domov a rozplačem sa už vo výťahu. Vyzerám v zrkadle ako keby som bola smutná. Ktovie prečo.

Možno je to tým, že po včerajšku vôbec nemám pocit, že svet je dobré miesto, možno som šialená, nie je to tak dávno, čo sa diali hrozné veci, ktoré sa ma týkali a nebolo to so mnou na nevydržanie. Ako môžem nevedieť vydržať sama so sebou? Haló?

Vlastnosť ktorá mi na sebe najviac ubližuje, je to moje prekliate mlčanie. Nieže by som sa nevedela vyjadriť. Mám vetu napísanú v hlave, dokonalú štylizovanú vetu, so všetkým, čo veta potrebuje, Presne takú, ktorá nesie všetky slová, ktorá úplne opisuje moje pocity, ale ja nedokážem stlačiť enter...

No tak, môže to byť Parížom?

V skratke.

Je mi smutno, že nepíšem. Tak zhrniem trochu, ako sa mám v posledné dni.

10.11.
Na nardoeniny mám vysnený program. Sedím v izbe. Sama. Počúvam hudbu. A kreslím. mám sa úžasne, som šťastná zo sveta a mám pocit, že už azda nikdy nebudem nešťastná.

11.11.
Som nešťastná. Pozerám sa z okna autobusu do tmavých ulíc a obrysov stromov. Okrem toho, že je tma, je aj hnusne. Mám pocit, že som zlý človek a rozmýšľam nad všetkými previneniami v mojom živote. Prídem domov neskoro, napíšem Filipovi, že mi je smutno, on mi pošle pesničku a ja som rozcitlivená a dojatá, tak sa rozrevem a zaspím.

12.11.
Zliezam po strmých schodoch, stúpam Dominike po sukni a kŕčovito sa usmievam. Toto musím zvládnuť. Sedím na schodíku, spievam o dušu spasenú a užívam si to. A veď čo. Víťazíme, tešíme sa, skackáme a so všetkými sa fotíme. A ešte sme super, to som zabudla dodať.

Povedala som, že v skratke? Nepovedala? Tak vravím.

Deviaty november, ladies and gentlemen.

Som šťastná. Naozaj veľmi šťastná. To je hádam všetko, čo je na dnes dôležité.

Que?

Mne je to ľúto, že nepíšem tak frekventovane ako zvyknem, ale stále zabúdam.

Dnes som si pri kontajneri s papierom uvedomila zásadnú vec. Som v takej tej bubline, čo sa zdá, že je mydlová, ale pritom je úplne pevná, matná a zahmlená. Pri krčení plastovej fľaše mi svitlo, už viem, kedy som sa tak mala naposledy. Že som unavená a zmätená, ale v konečnom dôsledku spokojná so svojimi rozhodnutiami.

U starkých som zaspala. Sediac. Tak sme šli domov, nech spím. No a vidíš, ako spím.

Je zvláštne, že sa mi zle vyjadrujú pocity, keď sa mám dobre, lebo úrovní matia sa dobre sú milióny milióny milióny alych ros. Neviem ktorá je ktorá. V tomto momente vlastne ani neviem, či sa mám dobre.

Bolí ma hlava, chce sa mi spať, zajtra píšeme (vraj) z bioly a ocino je zo mňa sklamaný, lebo mu nechcem postrihať video. Au moja hlava.

Veľmi nálada.

Ja mám veľmi náladu. Veľmi veľmi náladu! Len vôbec ne sú vhodné podmienky na to, aby som mala veľmi náladu, lebo sa musím učiť. Musím sa veľmi učiť chémiu, ale neučím sa, lebo mám veľmi náladu, celé je to veľmi posplietané.

Opierala som sa o zárubňu a robila dramatické pohyby ako z baletu a otvárala som ústa na "crispy crispy Benjamin Franklin". Mamina sa smiala a dávala kvetináč do drezu. Nedočiahla som si vytiahnuť hrianku, Potom som si uvedomila, že som predsa dieťa fyziky a pomohla som si gravitáciou. Okrem hrianok som vysypala na kredenc čierne omrviny. Za také čierne omrviny by sa nemusel hanbiť ani Snehulienkin kamoš Kaprálik.

Okrem toho, že mám veľmi náladu, veľmi chcem všetkých objímať. Lenže nemám veľmi koho.

V piatok k nám príde nejaký chlapík z Belgicka, lebo zavolal Evke. Oni sa stretli v Medžugorií. Raz. Ona mu povedala,že príď dakedy na Slovensko. No a on jej zavolal dnes, že on teda ide na to Slovensko a že o hodinu je u nej. Tak ho chce zobrať k nám, nech vidí, ako vyzerá Slovenská rodina. Neviem, či sme klasická Slovenská rodina, ale azda sa mu zapáčime. Po anglicky tu viem len ja, tak to bude zábava.

No. Vidíš, ako tá literatúra na mňa vplýva? Je to so mnou čoraz horšie. Ach Sali, Sali, čo si to so mnou porobil.

Dochádzajú mi nápady na názvy príspevkov.

Už som skoro zabudla, že viem písať. A veru viem.

Mamina povedala, že sa musela namaľovať, lebo bola v zrkadle smutná. Vôbec nemysela na to, že je možno v zrkadle smutná preto, lebo je smutná aj pred ním.

Po tmavých nociach, výročí Lilynej a Jamesovej smrti, Halloweenskom večierku, vystrašenom šoférovi autobusu zaspávam ešte oblečená v kostýme a nalíčená v cudzej posteli, trochu sa pozviecham, dám sa do poriadkua  do postele a potom sa mi celú noc snívajú krásne slnečené sny o Filipovi a malých mačiatkach, keď vstanem svet je v poriadku. Žijem slnečný sen, len v tomto nie sú mačiatka. Ani Filip.

V tomto momente sedím v kabáte, šále a čiapke za počítačom a píšem. o minútu máme byť u starkých. To sú celí Brozovci. Dnes sú po dlhom čase pekné dušičky. Nebýva prvý november vždy zamračený, ako taký starý šedivý pán v rannom autobuse? Nie dnes. Dnes bude kapusta a iné jedlo, ktoré budem ľutovať, že som pojedla.

Inak sa mám fajn, mám prvého hejtera.