Prvý víkend:
Pred začiatkom sa trochu teším, trochu stresujem, noví ľudia a a tak, bojím sa, od samých nervov nastúpim na autobus o dve hodiny skôr. Našťastie nie som jediná, kto si pomýlil spoje a tak hodinu a pol sedím na zastávke vo Vitanovej s Koláčikom a Muchou a zisťujem, že moje obavy boli zbytočné. so skautami je vždy spoločná reč. Nepoznám nikoho meno, ale skoro všetci poznajú moje (asi som dominantná). všetko ide hladko, počasie je nádherné, všetci sú zlatí a aj keď mám občas zlú chvíľku, vždy sa nájde niekto, kto si ma všimne a začne ma rozveseľovať. Prídem domov nevyspatá,a le šťastná z toho, že ešte existujú na svete dobrí ľudia. A vravia si skauti. Otvorím dvere na byte s tým, ako idem všetkým povedať, že svat je úžasný, ale v polke vety zaspím. Vtedy pršalo.
Zápis z toho času:
Tma. Slepota, so zaviazanými očami cítim viac vôní. Dym, karamel a aviváž. Studená tráva, mäkké blato, teplé ruky, nádychy, výdychy, beh. Mimoriadna atmosféra, takmer hmotná spolupatričnosť. Vôbec nie je ľahké písať slepo. Obrazy sa ťažko vytvárajú bez obrazu. Čistá tma. Jednoducho teplá tma studenej noci. Zvuky topánok na štrku, ako cestu do škôlky. A potom sme tam dobehli a kričali zaklínadlá, hádzali iskry a stáli pod žiarivým krížom. Bola mi trochu zima a trochu radosť. Vtedy je život fajn.
Druhý víkend:
Skoro som dovtedy zabudla, aký bol prvý víkend fajn. Ne tento som sa ale aj tak tešila trochu viac. Už som nejakých ľudí poznala a s tímom sme sa dohadovali, čo uvaríme (co takhle dát si špenát?). Dobre sme sa bavili, zapamätala som si nejaké mená (konečne!) úplne najviac mi utkvela v pamäti tá hra s papierikmi s otázkami. O tej som tuším aj písala...
Po okne stekali unavené kvapky. Ani klopkať sa im už nechcelo, prišli bosé, bez opätkov. Nachádzam v nosení pätnástich kíl na pleciach so svalovicou akýsi divný pôžitok spojený s prekonávaním vlastnej únavy, s návratom domov. Pozerám sa pod nohy obuté v kanadách (ďalšie kilo). Nenašla som. Aj tak by som sa prevrhla, keby som sa zohla po štvorlístok.
Veci, ktorými sa zíva:
- ústa
- prázdnota
Neustály pocit plného žalúdka, taký, aký sa nedá zažiť nikde mimo skautskej akcie. A vonku pršalo a pršalo. Ale nebol to plač neba, bola to len akási hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá. Rozpíjali sa čísla, rozpíjali sa otázky, spolu s otázkami sa rozpíjali odpovede vo vnútri našich myslí, Rozpustený papier.
Tretí víkend:
No, tak ten mám v pamäti čerstvejšie, predvíkendové stresy trošku väčšie ako pri prvom, týždeň zameškaného učenia do školy a zopár nie výborných známok, ale na ľudí som sa tešila, aj na program. A oprávnene, ako sa ukázalo. Trochu som sa bála skúšok, ale s výsledkom som bola spokojná, pripravila som sa najlepšie, ako som vedela. O tomto víkende som ešte žiaden dlhší text nenapísala, čo ale vôbec nevadí, aj tak veľmi neverím, že sa niekto poctivo dočíta až sem.
štvrtok 29. októbra 2015
streda 28. októbra 2015
Poraď mi názov.
Prepína mi? Som rada, že som rada, prečo by som nemala? Mám sa modro. Začínajú prázdniny, spravila som si kresliacu párty pre jedného človeka a je mi fajn. Premýšľam nad nebom a hviezdami.
Mamčin tretiačik dnes prehlásil, že už sa naučil násobilku po B.
Cez deň je vonku mliečna tma, v noci chladená kofola a hviezdy, to sú bublinky. Okrúhla kocka ľadu pláva prsia, nestíha dýchať, nachlípe sa ľadovej tmy, kašle mašle. Topí sa, akoby nie, je to kocka ľadu.
Chcela by som písať o vibráciách, čo mnou práve prechádzajú, o zimomriavkach z hudby, ale neviem ich správne zachytiť. Niektoré veci je možno dobré nechať len tak visieť vo vzduchu.
Mamčin tretiačik dnes prehlásil, že už sa naučil násobilku po B.
Cez deň je vonku mliečna tma, v noci chladená kofola a hviezdy, to sú bublinky. Okrúhla kocka ľadu pláva prsia, nestíha dýchať, nachlípe sa ľadovej tmy, kašle mašle. Topí sa, akoby nie, je to kocka ľadu.
Chcela by som písať o vibráciách, čo mnou práve prechádzajú, o zimomriavkach z hudby, ale neviem ich správne zachytiť. Niektoré veci je možno dobré nechať len tak visieť vo vzduchu.
utorok 27. októbra 2015
Nejaké nelogické uzávery.
To už som týždeň nepísala?
Neviem akosi zhrnúť, čo sa deje v mojom živote, som príliš spokojná. Zdenka mi dnes povedala, že už ju nebaví čítať môj blog, vraj som príliš šťastná. A ja som. To vôbec nie je nevýhoda. Možno to je znamenie, že sa mám pustiť do fikcie, keď môj vlastný život je takýto jednotvárny. Možno. A možno by som si mala začať všímať tiene a chvenie závesov. Kriedový prach vo vzduchu. Rozliehajúci sa hlas, ozveny. Malé krátke prerušené myšlienky. Aby som zas mala o čom písať.
Snívajú sa mi čudné veci, každú noc.
Málo spím a sním veľa. Vo dne v noci, stretávam sa sama so sebou v rôznych svetoch. Potom si musím odpisovať poznámky od Livky, lebo som nedávala pozor, myšlienky mi odlietajú do teplých krajín, pierka mi rozfúkava vietor, kým zas dopadnú na zem, trvá to stáročia, tisícročia a v zošite mi chýbajú elektróny. Počas chémie premýšľam, prečo sa elektrické kreslo nevolá elek-trón. Zas nestíham. Volám svoje lastovičky späť, nech si sedia na drôte, ale nech so mnou ostávajú, ako to zas dopadne s mojimi známkami?
Ach, a mám sa tak. Tak nejak. Nemám dôvod nemať sa dobre, tak sa mám. Vlastním sa. Je ťažké písať dookola o šťastnom živote na tomto svete bez opakovania sa. Vo svete s plyšovými brokolicami. Môže byť človek sklamaný z toho, že sa má príliš dobre? Kde sú výkyvy? Nudím sa. Stále sa mi chce spať. Ach, ako ja dúfam, že nikdy nebudem v nebi.
Neviem akosi zhrnúť, čo sa deje v mojom živote, som príliš spokojná. Zdenka mi dnes povedala, že už ju nebaví čítať môj blog, vraj som príliš šťastná. A ja som. To vôbec nie je nevýhoda. Možno to je znamenie, že sa mám pustiť do fikcie, keď môj vlastný život je takýto jednotvárny. Možno. A možno by som si mala začať všímať tiene a chvenie závesov. Kriedový prach vo vzduchu. Rozliehajúci sa hlas, ozveny. Malé krátke prerušené myšlienky. Aby som zas mala o čom písať.
Snívajú sa mi čudné veci, každú noc.
Málo spím a sním veľa. Vo dne v noci, stretávam sa sama so sebou v rôznych svetoch. Potom si musím odpisovať poznámky od Livky, lebo som nedávala pozor, myšlienky mi odlietajú do teplých krajín, pierka mi rozfúkava vietor, kým zas dopadnú na zem, trvá to stáročia, tisícročia a v zošite mi chýbajú elektróny. Počas chémie premýšľam, prečo sa elektrické kreslo nevolá elek-trón. Zas nestíham. Volám svoje lastovičky späť, nech si sedia na drôte, ale nech so mnou ostávajú, ako to zas dopadne s mojimi známkami?
Ach, a mám sa tak. Tak nejak. Nemám dôvod nemať sa dobre, tak sa mám. Vlastním sa. Je ťažké písať dookola o šťastnom živote na tomto svete bez opakovania sa. Vo svete s plyšovými brokolicami. Môže byť človek sklamaný z toho, že sa má príliš dobre? Kde sú výkyvy? Nudím sa. Stále sa mi chce spať. Ach, ako ja dúfam, že nikdy nebudem v nebi.
utorok 20. októbra 2015
Juj juj.
Čo to mám ja dnes za deň?
Túto noc som mala prvý krát sen, v ktorom som zistila, že je to sen a nezobudila som sa pri tom. Mohla som to využiť hocijako. Mohla som ísť skočiť z balkóna a vyletieť, alebo som si mohla ísť kúpiť jednorožca. Ale čo som spravila? Šla som spať. Spala som, snívalo sa mi, že je leto, som doma a mám veľa práce, potom mi došlo, že sa mi to sníva a že tú prácu robiť nemusím. Tak som šla spať. Šla som spať. Vo sne. Pri absolútnej slobode, vyberám si možnosť spánku.
Dorvala som písomku z finančnej gramotnosti, lebo v čase, keď som sa to mala učiť som strihala video. Dnes za mnou chodili ľudia a vraveli mi, že je to pekné. Kašlem na školu a je to nezvyk. Neviem, či vôbec chcem, aby to bol zvyk. Mala by som sa pohodlnejšie v živote, ale nemala by som samé jednotky. Ach, ťažký život!
Túto noc som mala prvý krát sen, v ktorom som zistila, že je to sen a nezobudila som sa pri tom. Mohla som to využiť hocijako. Mohla som ísť skočiť z balkóna a vyletieť, alebo som si mohla ísť kúpiť jednorožca. Ale čo som spravila? Šla som spať. Spala som, snívalo sa mi, že je leto, som doma a mám veľa práce, potom mi došlo, že sa mi to sníva a že tú prácu robiť nemusím. Tak som šla spať. Šla som spať. Vo sne. Pri absolútnej slobode, vyberám si možnosť spánku.
Dorvala som písomku z finančnej gramotnosti, lebo v čase, keď som sa to mala učiť som strihala video. Dnes za mnou chodili ľudia a vraveli mi, že je to pekné. Kašlem na školu a je to nezvyk. Neviem, či vôbec chcem, aby to bol zvyk. Mala by som sa pohodlnejšie v živote, ale nemala by som samé jednotky. Ach, ťažký život!
piatok 16. októbra 2015
Zelená jeseň.
Klesajú mi viečka pod úroveň mora. Ách.
Niekto nalial do ulíc vychladený hustý tuš. Sám netušil, čo za šarapaty porobí, koľko elektriny sa zas minie na tie oranžové svetielka na paličke, ako sa celá práca kontaminuje tekvicovými svetielkami, ako bude zima.
Zvláštne je, že je už je po polke októbra a stromy sa nie a nie prefarbiť, akosi odmietajú ísť s jesennou módou, tento rok sa brezy nenechávajú podplatiť lacnou bižutériou, neobťažkávajú sa zbytočnými reťazami. Možno sa poučili, že zlato, ktorým ich jeseň zahŕňa je len dočasné, že vyprchá, opadne a ony ostanú nahé.
A možno sú to len nejaké klimatické zmeny. Ktovie.
Na Medvedzie sme šli s Aďkou. V ústach kokosové tyčinky a na tvári slnko. Neskutočné teplo, babie leto sa oneskorilo, meškali mu zlaté hodinky, zobudil ho malý sivý pavúčik, poklepkal mu nožičkou po pleci. Na lavičke sedia dvaja chlapci, čo ich stretávam, vulgárne sa vyjadrujú o mojom odeve a náramne sa zabávajú. Budú dlho žiť, ak sa smejú na takýchto fóroch.
Sedíme na lavičke za škôlkou. Nemôžem uveriť, aká je kovová preliezka maličká. Vtedy bolo najťažšie na ňu vyliezť, teraz mi siaha po plece. Spomíname na mladé časy a roztápajú sa nám vnútornosti. Tráva je popretkávaná trblietavými lankami. Roztržitému rybárovi sa rozutekal silón po lúke, už ho nepozbieral, nemal čas. Čas mu utiekol na ôsmich nožičkách, ozlomkrky bežali za babím letom, meškali mu zlaté hodinky... Možno je babie leto biely králik. A možno, len možno si to všetko vymýšľam. Ale v takýchto zelených jeseniach si človek nemôže byť ničím istý.
Niekto nalial do ulíc vychladený hustý tuš. Sám netušil, čo za šarapaty porobí, koľko elektriny sa zas minie na tie oranžové svetielka na paličke, ako sa celá práca kontaminuje tekvicovými svetielkami, ako bude zima.
Zvláštne je, že je už je po polke októbra a stromy sa nie a nie prefarbiť, akosi odmietajú ísť s jesennou módou, tento rok sa brezy nenechávajú podplatiť lacnou bižutériou, neobťažkávajú sa zbytočnými reťazami. Možno sa poučili, že zlato, ktorým ich jeseň zahŕňa je len dočasné, že vyprchá, opadne a ony ostanú nahé.
A možno sú to len nejaké klimatické zmeny. Ktovie.
Na Medvedzie sme šli s Aďkou. V ústach kokosové tyčinky a na tvári slnko. Neskutočné teplo, babie leto sa oneskorilo, meškali mu zlaté hodinky, zobudil ho malý sivý pavúčik, poklepkal mu nožičkou po pleci. Na lavičke sedia dvaja chlapci, čo ich stretávam, vulgárne sa vyjadrujú o mojom odeve a náramne sa zabávajú. Budú dlho žiť, ak sa smejú na takýchto fóroch.
Sedíme na lavičke za škôlkou. Nemôžem uveriť, aká je kovová preliezka maličká. Vtedy bolo najťažšie na ňu vyliezť, teraz mi siaha po plece. Spomíname na mladé časy a roztápajú sa nám vnútornosti. Tráva je popretkávaná trblietavými lankami. Roztržitému rybárovi sa rozutekal silón po lúke, už ho nepozbieral, nemal čas. Čas mu utiekol na ôsmich nožičkách, ozlomkrky bežali za babím letom, meškali mu zlaté hodinky... Možno je babie leto biely králik. A možno, len možno si to všetko vymýšľam. Ale v takýchto zelených jeseniach si človek nemôže byť ničím istý.
pondelok 12. októbra 2015
Winter is coming.
Prvým snehom neoficiálne odzvonilo štvorlístkovej sezóne. Dvanásty október, sneh, nula stupňov, popraskaná spodná pera a para z úst. Zbierajú sa mi na kabáte vločky, ako idem do školy, asi majú stretnutie po dvadsiatich rokoch zo strednej, alebo tak.
No tak! Je dvanásty október a ono si to chumelí, ako keby sa nechumelilo!
Livka má v očiach hviezdičky, keď sa pozerá z okna; keď je sneh, tak je zima, keď je zima, bude december, keď je december, budú Vianoce a štyri dni po Vianociach už z nej bude pravá šestnásťročná babička. Má na sebe okrovú blúzku s tými takými psami, čo sú také škaredé, až sú pekné, poskakuje po triede a teší sa, že sneží.
Ja sedím na lavici, preklínam zimu, jej studené prsty a chladný pohľad, náladu mi zlepšuje iba vyspievaná čokoláda (To sa len tak nestáva, že ti niekto dá balenie čokolády len za "all my troubles seemed so far away"). Ľutujem sa, lebo sa strašne nechcem učiť na chémiu, ale moje hlúpe jednotkárske svedomie mi nedovolí. Hnevám sa na seba, že som si pokrčila sukňu, ozaj, modrá sukňa, neviem či som písala o jej vzniku, ale na to, že je to moja prvá ušitá vec, je parádna. Na infoši je u nás nejaký návštevník, preto je Klimek výnimočne milý a napíše mi jednotku za spočítanie čísel v šestnástkovej sústave.
Na matike spolužiakom reprodukujeme prednášku o nekonečnách, ktorej rozumie len Košarišťanová a pochváli nás. Niet veľmi za čo, keďže buď sme my neschopné vo vysvetľovaní, alebo kvinta v chápaní abstraktných pojmov. Nuž, keďže kvinta dosahuje neskutočné študijné výsledky, asi to bude skôr nami.
Mrznú mi chodidlá, aj keď kráčam po obrubníku, obzerám poslednú ďatelinu trčiacu zo snehu, štvorlístky tam nie sú. Chýba mi na kabáte vrecko, tak mám rukavice len tak, rovno v kabáte. Myslím na to, ako prídem domov a budem čítať Salingera, potom prídem domov a ani ho nevytiahnem z tašky, sadnem si za stôl a kreslím, čo ma aj tak omrzí, kým dokončím dielo, celá som akási nedokonavá.
Smútim za letom, ležím po tme v posteli a opäť sa ľutujem, že mám výčitky za chémiu, zapadnutú prachom v šanóne, mrznú mi zápästia a je mi šumivo smutno, ako v starom televízore. A takto to bude do apríla, o čo stávka?
Mám chuť na fazuľkové strúčiky, ale keď žiadne nenájdem, spravím rybaciu nátierku. Asi som už ocino, lebo sa nedoje a ostane na stole v obývačke vedľa prehrávača požičaného z mamininej školy (chcela počúvať kazety). Mám mastné prsty. Pijem čaj.
O pol siedmej som sa stále neprinútila otvoriť čo len jednu učebnicu, čo by nebol problém, keby som sa definitívne rozhodla, že idem flákať školu (mamina mi to schválila!), lenže je viem, že zajtra na písomke už budem celkom iného názoru, to je ten môj (tfuj) pubertiacky život. Už nech som stará a nemusím riešiť takéto koniny, ale vážne veci.
Mám chladné ruky, hrám sa na nenávidenú. *Citoslovce roztrieštenia cencúľa (lebo neviem naň prísť)*
No tak! Je dvanásty október a ono si to chumelí, ako keby sa nechumelilo!
Livka má v očiach hviezdičky, keď sa pozerá z okna; keď je sneh, tak je zima, keď je zima, bude december, keď je december, budú Vianoce a štyri dni po Vianociach už z nej bude pravá šestnásťročná babička. Má na sebe okrovú blúzku s tými takými psami, čo sú také škaredé, až sú pekné, poskakuje po triede a teší sa, že sneží.
Ja sedím na lavici, preklínam zimu, jej studené prsty a chladný pohľad, náladu mi zlepšuje iba vyspievaná čokoláda (To sa len tak nestáva, že ti niekto dá balenie čokolády len za "all my troubles seemed so far away"). Ľutujem sa, lebo sa strašne nechcem učiť na chémiu, ale moje hlúpe jednotkárske svedomie mi nedovolí. Hnevám sa na seba, že som si pokrčila sukňu, ozaj, modrá sukňa, neviem či som písala o jej vzniku, ale na to, že je to moja prvá ušitá vec, je parádna. Na infoši je u nás nejaký návštevník, preto je Klimek výnimočne milý a napíše mi jednotku za spočítanie čísel v šestnástkovej sústave.
Na matike spolužiakom reprodukujeme prednášku o nekonečnách, ktorej rozumie len Košarišťanová a pochváli nás. Niet veľmi za čo, keďže buď sme my neschopné vo vysvetľovaní, alebo kvinta v chápaní abstraktných pojmov. Nuž, keďže kvinta dosahuje neskutočné študijné výsledky, asi to bude skôr nami.
Mrznú mi chodidlá, aj keď kráčam po obrubníku, obzerám poslednú ďatelinu trčiacu zo snehu, štvorlístky tam nie sú. Chýba mi na kabáte vrecko, tak mám rukavice len tak, rovno v kabáte. Myslím na to, ako prídem domov a budem čítať Salingera, potom prídem domov a ani ho nevytiahnem z tašky, sadnem si za stôl a kreslím, čo ma aj tak omrzí, kým dokončím dielo, celá som akási nedokonavá.
Smútim za letom, ležím po tme v posteli a opäť sa ľutujem, že mám výčitky za chémiu, zapadnutú prachom v šanóne, mrznú mi zápästia a je mi šumivo smutno, ako v starom televízore. A takto to bude do apríla, o čo stávka?
Mám chuť na fazuľkové strúčiky, ale keď žiadne nenájdem, spravím rybaciu nátierku. Asi som už ocino, lebo sa nedoje a ostane na stole v obývačke vedľa prehrávača požičaného z mamininej školy (chcela počúvať kazety). Mám mastné prsty. Pijem čaj.
O pol siedmej som sa stále neprinútila otvoriť čo len jednu učebnicu, čo by nebol problém, keby som sa definitívne rozhodla, že idem flákať školu (mamina mi to schválila!), lenže je viem, že zajtra na písomke už budem celkom iného názoru, to je ten môj (tfuj) pubertiacky život. Už nech som stará a nemusím riešiť takéto koniny, ale vážne veci.
Mám chladné ruky, hrám sa na nenávidenú. *Citoslovce roztrieštenia cencúľa (lebo neviem naň prísť)*
sobota 10. októbra 2015
Von zo škatuľky plus.
Mali sme tu všetky dzeciska sveta. Všetky rovná sa štrnásť. Robili hluk a hrabali sa mi vo veciach, stále sa niečo pýtali a jedli ako kobylky (mamina piekla 5 druhov rôznych pochutín a neostalo skoro nič). Bola som ospalá a potom už nie a potom zas áno.
Filip vonia ako drevo a dá sa naňho pozerať navždy.
PS: Neviem kresliť vodovkové machule, pokúšala som sa o svoj život
Filip vonia ako drevo a dá sa naňho pozerať navždy.
PS: Neviem kresliť vodovkové machule, pokúšala som sa o svoj život
Von zo škatuľky.
Je toho tak veľa, čo chcem napísať. O všetkých farbách, vôňach a malých kvietkoch, o ľuďoch, čo všetko vedia, aj keď tak nevyzerajú, o ľuďoch, čo všetko nevedia, aj keď tak vyzerajú. o všetkých možných skvele pripravených hrách. O živote. O farebných šmuhách. O zmätenosti a o kobercoch.
Niekedy sú koberce dobrá vec. Niekedy s niekým nespolupracujú. Napríklad vtedy, keď som o jeden zakopla a skoro som neudržala rovnováhu. Alebo keď na ňom počas prednášania sedel Dušan v nohaviciach so suchým zipsom a vždy keď sa presúval robil kchšš-kchšš.
Je ťažké byť trinásťročným dievčaťom. Dvakrát ťažšie je byť trinásťročným dievčaťom, ktoré je spokojné s tým, kto je a ako vystupuje a je stopercentne presvedčené, že keď ju niekto od seba neustále posiela preč, znamená to, že je do nej nevýslovne zamilovaný a raz si po ňu príde na bielom koni. A ešte ťažšie je to s takýmito dievčatami, keď ich aj ich princa máte v jednom tíme. Margaret povedala, že trinásťročné deti by nemali existovať.
Ešte ťažšie je vymotať sa z pavučiny vlastných myšlienok na sústredku, kde zakaždým, keď vytiahneš denník sadne si okolo teba 5 ľudí, ktorí sa s tebou chcú rozprávať. A potom je ťažké nebyť šteklivá aj na cudzích jabĺčkach. Ťažké si neodhryznúť, tak to už s jabĺčkami býva, a tak som si radšej hrýzla do jazyka a usmiato som sa mračila, šla si sadnúť na múrik a pozerala na tú rovinatú krajinu, rozmýšľala o svete a o živote a čudovala sa. Čudovanie je dobrá vec, na veľa vecí prídeš, nad množstvom sa môžeš čudovať ešte viac a niekedy vôbec na nič neprídeš. Tak sa postavíš z toho múrika, rozlúčiš sa s prísediacim kvetináčom, oprášiš si sveter a ideš naspäť do toho sveta iných farieb a iných vôní, celkom odlišných ľudí a zvukov gitary, ktoré sú čudne iné než tie ohnivé, no ani o trochu menej hypnotické.
Už po týždni viem rozoznávať po hlase ľudí, s ktorými sa pravdepodobne už nikdy nestretnem, rozoberám nahlas so Sysľom o pol štvrtej naše teórie o živote a bláznovstvách a normálnosti, kým zároveň odolávame rozosmievajúcim mačičkám.
Na prednáške o nekonečnách na zlomok sekundy pochopím vesmír, keď sa mi zrazu vyšmykne spomedzi prstov, vyletí zatvoreným oknom a potom mi vyplatí jazyk. Keď odletí, chvíľu rozmýšľam nad tým, prečo má vesmír jazyk a vrátim sa späť do nekonečného hotela, izby číslo 43. Vyjdem si to po schodoch, lebo rad na výťah je doslova nekonečný.
Pri iGentovi [ajdžent] chytím loptu. Miro na mňa zakričí, nech mu prihrám a ja mu nahrám tak pekne, že som na seba hrdá, ale len chvíľu, kým mi nedôjde, že Miro je z opačného tímu. Celkovo som športovo nadaná a pri Hutututu za celé sústredenie vyhodím iba jedného človeka. Aj to iba Eriku.
Sedím vo vlaku naspäť a počasie je čoraz horšie. Premýšľam nad tým, či počasie závisí od mojej nálady, alebo moja nálada od počasia. Trochu obe, uzavriem to a potom sa rozprávam s dvadsaťročnými prvákmi, ktorí nás nazývajú mládežou, lebo sú o tretinu nášho života starší. Začnem sa nekontrolovateľne smiať a oni na mňa pozerajú ako teľa na nové vráta. Sú veľmi milí a zhovorčiví (sedíme v kupé pre šesť ľudí deviati a rozprávame sa o číslach).
Postupne zisťujem, že ľudia sú dobrí. A zlí. A dobrí. Potom prídem na to, že dobrota a zlo sú relatívne pojmy a nemám právo o niekom povedať, či je dobrý, alebo nie. Každý je presne taký, aký je, bez ohľadu na to, či sa mi to javí ako dobré, alebo zlé, robia, čo môžu a nerobia, čo sa im nedá.
Svet je zvláštne miesto.
Potom prídem domov, som trochu rada, že už som doma a trochu smutná, že už som doma. Pečiem koláč a som rada, že už som doma, že konečne uvidím Filipa a že sa všetko to prekliate ovocie rozplynie v obláčiku dymu. Alebo ho môžeme postrúhať a dať na koláč. Len nech už nie je. A naozaj, len čo otvorím dvere, uvidím ostrihaného (ostrihaného!) Filipa. Usmejem sa naňho, chýbal mi. A jablko zo skrine sa skotúľalo na zem. Hráme sa 3D piškvorky, prehrávam, ale neprekáža mi to. zrazu je všetko v poriadku, som naspäť doma, v tomto istom svete s farbami a zvukmi, ktoré poznám, vrátila som sa spoza zrkadla a som tu. Svet je estetická machuľa mojich rozmazaných pocitov. Žltých a červených, maľovaných vodovými farbami. Sú tu presvedčivé šmuhy môjho podvedomia, je tu môj strach a moje sny, je tu všetko na jednom mieste, v jednej otvorenej škatuľke. Svet bez skupenstva.
Mám sa fajn.
Niekedy sú koberce dobrá vec. Niekedy s niekým nespolupracujú. Napríklad vtedy, keď som o jeden zakopla a skoro som neudržala rovnováhu. Alebo keď na ňom počas prednášania sedel Dušan v nohaviciach so suchým zipsom a vždy keď sa presúval robil kchšš-kchšš.
Je ťažké byť trinásťročným dievčaťom. Dvakrát ťažšie je byť trinásťročným dievčaťom, ktoré je spokojné s tým, kto je a ako vystupuje a je stopercentne presvedčené, že keď ju niekto od seba neustále posiela preč, znamená to, že je do nej nevýslovne zamilovaný a raz si po ňu príde na bielom koni. A ešte ťažšie je to s takýmito dievčatami, keď ich aj ich princa máte v jednom tíme. Margaret povedala, že trinásťročné deti by nemali existovať.
Ešte ťažšie je vymotať sa z pavučiny vlastných myšlienok na sústredku, kde zakaždým, keď vytiahneš denník sadne si okolo teba 5 ľudí, ktorí sa s tebou chcú rozprávať. A potom je ťažké nebyť šteklivá aj na cudzích jabĺčkach. Ťažké si neodhryznúť, tak to už s jabĺčkami býva, a tak som si radšej hrýzla do jazyka a usmiato som sa mračila, šla si sadnúť na múrik a pozerala na tú rovinatú krajinu, rozmýšľala o svete a o živote a čudovala sa. Čudovanie je dobrá vec, na veľa vecí prídeš, nad množstvom sa môžeš čudovať ešte viac a niekedy vôbec na nič neprídeš. Tak sa postavíš z toho múrika, rozlúčiš sa s prísediacim kvetináčom, oprášiš si sveter a ideš naspäť do toho sveta iných farieb a iných vôní, celkom odlišných ľudí a zvukov gitary, ktoré sú čudne iné než tie ohnivé, no ani o trochu menej hypnotické.
Už po týždni viem rozoznávať po hlase ľudí, s ktorými sa pravdepodobne už nikdy nestretnem, rozoberám nahlas so Sysľom o pol štvrtej naše teórie o živote a bláznovstvách a normálnosti, kým zároveň odolávame rozosmievajúcim mačičkám.
Na prednáške o nekonečnách na zlomok sekundy pochopím vesmír, keď sa mi zrazu vyšmykne spomedzi prstov, vyletí zatvoreným oknom a potom mi vyplatí jazyk. Keď odletí, chvíľu rozmýšľam nad tým, prečo má vesmír jazyk a vrátim sa späť do nekonečného hotela, izby číslo 43. Vyjdem si to po schodoch, lebo rad na výťah je doslova nekonečný.
Pri iGentovi [ajdžent] chytím loptu. Miro na mňa zakričí, nech mu prihrám a ja mu nahrám tak pekne, že som na seba hrdá, ale len chvíľu, kým mi nedôjde, že Miro je z opačného tímu. Celkovo som športovo nadaná a pri Hutututu za celé sústredenie vyhodím iba jedného človeka. Aj to iba Eriku.
Sedím vo vlaku naspäť a počasie je čoraz horšie. Premýšľam nad tým, či počasie závisí od mojej nálady, alebo moja nálada od počasia. Trochu obe, uzavriem to a potom sa rozprávam s dvadsaťročnými prvákmi, ktorí nás nazývajú mládežou, lebo sú o tretinu nášho života starší. Začnem sa nekontrolovateľne smiať a oni na mňa pozerajú ako teľa na nové vráta. Sú veľmi milí a zhovorčiví (sedíme v kupé pre šesť ľudí deviati a rozprávame sa o číslach).
Postupne zisťujem, že ľudia sú dobrí. A zlí. A dobrí. Potom prídem na to, že dobrota a zlo sú relatívne pojmy a nemám právo o niekom povedať, či je dobrý, alebo nie. Každý je presne taký, aký je, bez ohľadu na to, či sa mi to javí ako dobré, alebo zlé, robia, čo môžu a nerobia, čo sa im nedá.
Svet je zvláštne miesto.
Potom prídem domov, som trochu rada, že už som doma a trochu smutná, že už som doma. Pečiem koláč a som rada, že už som doma, že konečne uvidím Filipa a že sa všetko to prekliate ovocie rozplynie v obláčiku dymu. Alebo ho môžeme postrúhať a dať na koláč. Len nech už nie je. A naozaj, len čo otvorím dvere, uvidím ostrihaného (ostrihaného!) Filipa. Usmejem sa naňho, chýbal mi. A jablko zo skrine sa skotúľalo na zem. Hráme sa 3D piškvorky, prehrávam, ale neprekáža mi to. zrazu je všetko v poriadku, som naspäť doma, v tomto istom svete s farbami a zvukmi, ktoré poznám, vrátila som sa spoza zrkadla a som tu. Svet je estetická machuľa mojich rozmazaných pocitov. Žltých a červených, maľovaných vodovými farbami. Sú tu presvedčivé šmuhy môjho podvedomia, je tu môj strach a moje sny, je tu všetko na jednom mieste, v jednej otvorenej škatuľke. Svet bez skupenstva.
Mám sa fajn.
štvrtok 1. októbra 2015
Juchú juchú.
Aaahahahaaahahaa!
Všedolu všehore! Bolo hnusne a zima a smutno a potom svietilo slnko a bolo šťastne. Tlčie mi srdce ako tĺk, zazvonil mi mobil a odpadlo mi ucho z toho
"Agátkaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!"
"Um. Áno, to som ja."
"Ideš na sústredkoooooooooooo!"
(podľa hlasu som to nespoznala, ale keď sa začala smiať, bolo mi jasné že je to Katka, tak sa nesmeje nik iný)
A ja som začala jačať spolu s ňou, pobudili sme netopiere v okolí štyroch kilometrov a popraskali všetko sklo. Som riadny šťastkár. No a dnes som už bola šťastná aj s vedomím, že nikam nejdem. A idem! Idem, idem, idem! Poskakujem po obývačke ako pojašená kengura. Kengurím po pojaši ako poskákaná obývačka! Obývačkujem po poskaku ako kengurová pojaša!
A to som už začala hľadať pozitíva na nejdení. Že nebudem dopisovať 6 písomiek a strávim týždeň čisto s Livkou, že budem v kontakte s Filipom (no hej, to hlavne) a všetko ostatné.
Lenže teraz tam idem a teším sa. Na Jaju, Sama (Ak tam bude..?), Žabu a Katku a Sysľa a všetkých!
Dnes som bola veľmi produktívna. Bola som na Gerkinej Výtvarnej a nakreslila obrázok škaredej jesene:
Všedolu všehore! Bolo hnusne a zima a smutno a potom svietilo slnko a bolo šťastne. Tlčie mi srdce ako tĺk, zazvonil mi mobil a odpadlo mi ucho z toho
"Agátkaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!"
"Um. Áno, to som ja."
"Ideš na sústredkoooooooooooo!"
(podľa hlasu som to nespoznala, ale keď sa začala smiať, bolo mi jasné že je to Katka, tak sa nesmeje nik iný)
A ja som začala jačať spolu s ňou, pobudili sme netopiere v okolí štyroch kilometrov a popraskali všetko sklo. Som riadny šťastkár. No a dnes som už bola šťastná aj s vedomím, že nikam nejdem. A idem! Idem, idem, idem! Poskakujem po obývačke ako pojašená kengura. Kengurím po pojaši ako poskákaná obývačka! Obývačkujem po poskaku ako kengurová pojaša!
A to som už začala hľadať pozitíva na nejdení. Že nebudem dopisovať 6 písomiek a strávim týždeň čisto s Livkou, že budem v kontakte s Filipom (no hej, to hlavne) a všetko ostatné.
Lenže teraz tam idem a teším sa. Na Jaju, Sama (Ak tam bude..?), Žabu a Katku a Sysľa a všetkých!
Dnes som bola veľmi produktívna. Bola som na Gerkinej Výtvarnej a nakreslila obrázok škaredej jesene:
Škaredá jeseň
a točili sme reklamu a hocijaké iné krásne veci a ešte aj bolo pekne a ja som dočítala knižku a stihla autobus a všetko ostatné. Mám sa dobre. Naozaj dobre.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)