Koho by napadlo... Komu. Komu by napadlo, že takéto veci sa stávajú. A ešte, že sa stávajú ľuďom. A ešte že sa stávajú tu. A ešte že sa stávajú mne. Celý čas som sa neuštipla len preto, lebo som sa nechcela zobudiť, ak by to náhodou bol naozaj sen.
Bolo to ako vo filme. Alebo aspoň ako v mojej hlave niekedy dávno predtým. Ako z Amélie.
Agáta sedí na preliezkovom oblúku, číta knihu. Kniha je super, usmieva sa na ňu. Fúka, má cez svet hnedé pásiky. Vzduch je plný múch, lastovičiek a peľu. Malo by sa to zaradiť do toho percentuálneho rozpočítavania vžduchu. 21 percent kyslík, pol percenta peľ, tri osminy percenta muchy, jedna osmina lastovičky. La - deväťdesiatšesť -vičky. Po uverejnení som zistila,že toto je môj 96. publikovný príspevok. Sláva! Jedna rodina sa z teplých krajín nevrátila, predĺžili si dovolenku. Viem, lebo si tu nepostavili hniezdo. Viem, lebo poslali pohľadnicu.
Agáta teda sedí na oblúku pred bytovkou, čo Margaréta vždy na jej zlosť vedela preliezť dolu hlavou a ona nie. Číta Melón sa vždy smeje. Aj Agáta sa vždy smeje. Skoro vždy.
Už potiaľto to bolo pekné. Ale teraz sa začne sen. Améliovský. Keď si Amélie predstavovala, ako príde do jej bytu, kým pečie koláč a zabrnká na visiace dvere... Lenže sa to naozaj stalo.
Agáta sedí na oblúku, číta knihu Melón sa vždy smeje a vždy sa smeje a predstavuje si, ako prichádza (dokonalý? najlepší? najkrajší? očakávaný? no proste on, ten človek, čo ho vyčkáva, čo ho vidí najradšej na svete, označme si ho krycím menom Filip. No a čo, že to nie je krycie meno, tak sa mi bude lepšie písať). A čo sa stane? Onedlho príde Filip (teraz už to akože zahŕňa všetky spomínané vlastnosti, áno? Vždy to zahŕňa všetky tie vlastnosti, pravdupovediac), vylezie na oblúk a prisadne si k nej. A čo ešte? Donesie dve kokosové tyčinky, čo je najlepšia sladkosť na svete (asi, lebo všetky som nejedla). A potom sedíme na oblúku a svieti nám do očí slnko a rozprávame sa o hlúpostiach (akosi plynule som prešla do prvej osoby, nuž čo, nechám to tak). Filip vonia ako aviváž, karamel a broskyne. Potom sa vyberieme za dobrodružstvom (rozumej na Skalku) ale Skalka je práve také dobré dobrodružstvo, aké treba. Máš tam adrenalín (elektrický drôt), máš tam zoologiu (kravy), máš tam horolezectvo (skala), aj duchovno (kaplnka), geografiu (výhľad), botaniku (toto je čo? budúca margarétka), no a turistiku, samozrejme.
Ja neviem. Niekto sníva o stopäťdesiatich ružiach, niekto o osemdesiatich sviečkach, ale ja som vždy chcela iba slnko. Stáli sme na skale (muž múdry postavil dom svoj na skale *tlesk*). Filip, čiže chlapec zo sna, ma pobozká, preleje zo seba trochu slnka do mňa a ja som šťastná a obaja sme. Teda dúfam. A vonia ako broskyne. Ako broskyne, karamel a aviváž. A zlezieme zo skaly a potom už len kráčame a celé je to ako zo sna. Možno len čiernobiely krátkometrážny, ale celý slnečný.
Potom sedíme znova na oblúku. Naozaj? Stále som sa nezobudila? Má v ruke triesky. Som správna skautka, mám so sebou všetko, aj ihlu, len pinzetu nie, ale to nič, ihla stačí. Aj tak to neviem dobre vybrať, nechcem mu ublížiť. Ale mala som ihlu so sebou, to bolo dôležité. A ešte stále to bol slnečný sen. A dokonca to bol sen aj potom, keď sme sa rozlúčili a už som aj bola doma.
Keď ja sa tak veľmi bojím, že sa zobudím a bude august 2013 a ja budem v tom smutnom, smutnom, osamelom Chorvátsku a rozplačem sa (lebo v auguste 2013 v Chorvátsku stále plačem). Alebo že žijem iba vo vlastných predstavách,lebo...Môže byť toto vôbec naozaj?
PS: Chemická reakcia nikdy nebeží na 100%, rovnako, ako sa nikdy nemôže rovnať príkon a výkon. Tak isto sú všetky texty len zriedeným koncentrátom skutočného zážitku. Je mi to ľúto, ale toľko slnka, koľko tam bolo, sa do dvadé textu nevojde. Nevadí. Aspoň sa zachováva čaro zážitku nad čarom literatúry.
PPS: Skutočný stopercentný zápis ako z denníka, žiadna cenzúra. Fakt. Sama by som to lepšie nenapísala. Ehehe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára