Ach. Dnes som sa cítila ako malé dievčatko, čo na to, aby išlo von nepotrebuje absolútne nič. Mobil, ani peňaženku a dvere jej otvoria rodičia.
Naučila som sa viť veniec z púpav a zopakovala som si, ako sa skáče guma, mať ten skvelý pocit, že za nič nezodpovedám, nič nemusieť.
Na druhej strane som preukázala svoju dospelosť a nechala som si odobrať krv bez zamrnčania. Dokážem si všetko sama vybaviť, nehanbím sa kúpiť si v obchode vložky a som schopná zmysluplne si vyplniť čas.
Nad týmto som rozmýšľala cestou výťahom (vo výťahu vždy vediem prínosné filozofické monológy), že človek nedospeje tým, že potlačí všetko detské, čo v ňom je, len aby už bol bližšie k dospelosti, ale tým, že viac než to, čo si o ňom kto myslí, si dáva záležať na tom, aby sa mal dobre. Nepotrebujem si dokazovať, že nie som bábo, pokojne sa naň môžem hrať a vedieť pri tom, že mám viac, než 5 rokov. A mám. A prestávam myslieť na to, čo kto povedal, alebo čo si kto myslí. Ja som spokojná, predsa!
Jedla som šišku, šla po tých stašných schodoch a do chrbta mi svietilo slnko. Cítila som sa hrdinsky, lebo zvládam všetky veci. A potom som našla štvorlístok pri lieske čarovných deduškov, cez matiku som ho lisovala.
Boli sme v divadle. Teda na. Nadivadle. Bolo dosť o ničom, ale prešli sme sa a odpadla nám informatika. Údajný rozhovor dvoch priemyslovákov (parafrázujem triednu)
Tie sukňové vpredu (to ako ja a Liv) tie sú dobré.
Hej, pekné majú nohy.
Ale to sú od nás zo školy?
Čo ja viem? Asi hej...
Tak to čo ja robím cez tie prestávky?
Vravela nám to s obrovským nadšením a bola na nás pyšná.
Trochu ma bolí chrbát a trochu chodidlá (skákať gumu vo výške pazúch, to nie je med lízať), ale inak som celkom v pohode. Vonku sa schyľuje k takému letu,že poobede sa dajú úplne normálne nosiť kraťasy a tričko. A to bez silóniek! Volajte ihneď na číslo Osempäťosemštyridva a získajte jeden a pol leta grátis!
Filip > Milka > Figaro.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára