Písanie naslepo.

Pokračujem. Sľúbila som.

Chcem písať o tom, aká sú skauti úžasná komunita a že asi nikdy nenarazím na lepšiu. Ale nejako nemám chuť.

Blíži sa leto. Po špičkách. Nosím kraťasy, po škole chodím na hojdačku a hľadám štvorlístky. Dnes sme objavili najlepšiu zmrzlinu sveta- zmrzlinovú podobu kokosovej tyčinky a zalizovali sme sa za ušami. Našla som 5 štvorlístkov, to je pre tento rok dokopy 8.

Musím si zorganizovať čas. Všetko treba naplánovať a premyslieť, môj čas je príliš vzácny, na to, aby som hodinu denne strávila na 9gagu!

Neverím na novoročné predsavzatia, nebudem čakať na koniec roku, aby som si mohla niečo zaumieniť. Preto si predsaberiem (slovná hračka ako lusk):

- Rozhodnúť sa čo a ako a čo
- Venovať sa literatúre, aby som bola vzdelaná ako Agáta a mohla sa frajeriť, lebo by som mala rozhľad.
- Obmedziť internet
- Zistiť, čo do pečere to mám s kolenom a krvným obehom a vyriešiť to.
- Rozvíjať si rozhľad aj v iných oblastiach, ako literatúra, hlavne v dejepise (hanbím sa, keď neviem, kedy začala prvá svetová).
- Venovať sa viac všetkému, čo ma baví, rozvíjať tykadlá.
- Nemárniť čas.
- Získať základy latinčiny (lebo som povedala!).
- Prestať sa sústrediť na malé nepodstatné negatívne drobnosti.
- Písať a písať a potom možno vzíjde z toho pár dobrých vecí.
- Nájsť na písanie aj iné témy, ako môj osobný život.
- Čítať poéziu.
- Hrať na klavíri (alebo sa aspoň hrať, že viem hrať)
- Učiť sa kresliť (nie realisticky,nato nemám, ale všímať si, ako veci vyzerajú... čo už v podstate robím)
- Zohnať si zápisník s čistými stranami, v tých je najviac slobody.

A ešte pár vecí, čo som zabudla, alebo ich už robím, ako užívanie si vôní a sekundových úsekov šťastia a najmä ich zapisovania.


...


Tma. Slepota, so zaviazanými očami cítim viac vôní. Dym, karamel a aviváž. Studená tráva, mäkké blato, teplé ruky, nádychy, výdychy, beh. Mimoriadna atmosféra, takmer hmotná spolupatričnosť. Vôbec nie je ľahké písať slepo. Obrazy sa ťažko vytvárajú bez obrazu. Čistá tma. Jednoducho teplá tma studenej noci. Zvuky topánok na štrku, ako cestu do škôlky. Odvtedy som sa nad nimi nezamýšľala. Do škôlky som nechodila sama, lebo keď svietilo slniečko, šiel so mnou tieň. A ja som kráčala a štrk robil také zvuky ako vtedy, spievala som do toho rytmu pesničky a vždy som si myslela, že som výnimočná, že som jediná, kto počuje zvuky krokov, lebo som o tom nikdy nepočula nikoho rozprávať. A pri tom to bolo také krásne a jednoduché. Keď som šla do škôlky v zime s ockom, strašne som mu závidela, že pod ním sneh vŕzgal a po mne ostávali iba plytké stopy. Pozdravila som sa každému, koho som stretla bez ohľadu na to, či som ho poznala, cesta bola skoro nekonečná. V pondelky najkratšia, lebo sme mali na raňajky mastný rožok a kakao. Vtedy boli kroky rytmom veľmi rýchleho Prší prší. Spadla som na koleno, ale neplakala som, chcela som dokázať, že som už veľká a nejaké koleno ma nerozhádže. Pani učiteľka Julka ma pochválila, že som hrdinka. Bola som na seba najpyšnejšia na svete.

A potom sme tam dobehli a kričali zaklínadlá, hádzali iskry a stáli pod žiarivým krížom. Bola mi trochu zima a trochu radosť. Vtedy je život fajn.