Sľúbila som. Tak píšem.
Tento už bude hustejší. Ako karamelový Salep, menej príkry ale. Rýmujem trošku, Ale len trošku. Mám taký pekný tichý malý modrý pokoj na srdci (ach, keď sa povie srdce, predstavím si Sartrove štvorstenové).
Soaré je také pekné. Zabudla som, aké slovo to bolo, čo ho najklepšie vystihovalo. Ale kým to dopíšem spomeniem si. Také skautské väzby. S každým si máš čo povedať, každý sa na teba usmieva, ty sa usmievaš na každého a môžeš. A je tam viac slobody. Nie že by som nemala rada tú táborovú atmosféru píšťalky, ale predsa len, toto bolo presne to pravé.
A vysoká koncentrácia pekných ľudí. Vravela som mamine, aké tam boli pekné skautky a akí tam boli pekní skauti. Povedala, že to preto, lebo majú pekné duše. A má pravdu.
A vôbec nič nevadí, ani že prší, ani že sa mračí, ani že nerada tancujem, ani že sa neprepchám cez dieru medzi schodami a zábradlím. Ani že neviem, čo je Kryptonit (tak to bolo?). Ani že zubná pasta vôbec nechutí ako zubná pasta,ale ako niečia pivnica. Ani to, že neviem chytať veci.
Taký príjemný vzduch, zvuky také mäkké, ako by boli zabalené v molitane, každý rozhovor taký, že z neho po chrbte tečie teplá voda. Nuda, ktorá nie je nudou a začneš si čistiť zuby. Pečivo obalené v ochrannej atmosfére. Ale do toho môjho dali miesto ochrannej príjemnú.
Nejdem to všetko zvaľovať na organizáciu a dav. Samozrejme, že som sa perfektne cítila aj preto, lebo tam boli tí, kvôli ktorým bývam nepokojná v iných zoskupeniach, keď nie sú so mnou. Celé tri dni som nemala žiadnu potrebu spájať sa s niekým umelohmotne. Neviem teda,či zajtra neskolabujem, keď sa zobudím a okolo mňa nebude nik, koho môžem pobozkať, popriať mu dobré ráno a usmievať sa. Ja sa ráno nikdy neusmievam. Rána sú špinavosivé, fľakaté a šupinaté. Len niektoré v lete nebývajú, keď doma len tikajú hodinky. Iba vtedy sa občas usmejem, no nie je to hneď, ešte pred tým, ako vôbec otvorím oči. A nie je tam nik, kto by mi opätoval úsmev, tak som šťastná len tak, sama pre seba. Toto je iné. Tak by som sa pokojne zobúdzala každé ráno. Áno, aj za cenu, že to je o šiestej ráno, na zemi, celá pokrčená a nevyspatá a ubolená na Babrákov budík.
Vo štvrtok idem na radcák. Teším sa ako blcha. Otázka je, ako chcem vydržať do štvrtku, keď už teraz mi je clivo.
Pristihla som sa, ako pozerám z okna. Tak dlho. Potom som sa šla pozrieť do kuchyne, či nie je v okolí niekto, komu leží na srdci moje pochybné psychické zdravie. A vonku je pekne. V zime som to vôbec nerobievala. Zima ja prázdne ročné obdobie. Studené a prázdne, ktoré treba prečkať a radšej piť teplý čaj, ako pozerať z okna.
Lenže ja som sa ešte stále poriadne nevybalila. Asi čakám, že mi niekto príde povedať, že to je len chyba v systéme, že Soaré sa takto skoro skončilo a že sa mám okamžite vrátiť späť. A mne by nebolo treba dva krát vravieť. (Susedia kričia, že GOOOOL! ja nekričím. Nie som krikľavá. Som pásikavá modro-biela.) Tak m je ľúto, že už to skončilo, že aj tá brokolica sa zrazu tak smutne usmieva.
Niekedy si uvarím vanilkový Rooibos s mliekom. A niekedy si ľahnem bezmyšlienkovite na zem. A niekedy sa vôbec... Nezobudím.
Ale keď mne je zima. A je mi šero. A ešte mám úlohu z angliny a písomku z matiky, Poďme lietať na hriankovači, hm?
Súdržnosť. To bolo to slovo. O dva roky zas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára