Lalala

Te
ším
sa.

Okrem toho, že som dnes u zubára počula, že ten čas letí, že je zrýchlený, že "to je už jún? to načo sme skladali vianočný stromček?", sa mi nezdá, že by čas utekal ako Forest. Možno ho prehrávam spomalene, ale rok 2015 je aký dlhý, taký krásny.

A teraz bude leto. A už pozajtre budem v Bydžove. A popozajtre v Prahe! A teším sa. Okrem Bydžova na koniec školy, keď sa do školy chodí len povaľovať po triedach a rozprávať sa, na vysvedčenie (verím v to, že nebudú dvojky), na leto letovaté najviac.

Livka (sestrička u zubára) má svalovicu na pleci z toho, ako si pridŕža pacientov proti predpisom. Ale keby bola podľa predpisov, šmyklo by ju zo stoličky.

A okrem toho som si kúpila knižku knižku knižku a je taká super, že si do nej asi napíšem venovanie. A tiež som zohnala tie také zápisníky, čo som už dlho zháňala. Mám sa dobre.

Nedokončené príspevky alebo recyklácia.

_____________________________________
Vraj to tu zanedbávam. To preto, lebo sa tvárim, že nemám čas. Tvárenie sa, že nemám čas zaberie oveľa viac času ako naozajstné nematie času.

Prvá obyčajná nezvyčajnosť o ktorej som chcela rozprávať, je včerajšia cesta domov. Cestou domov vždy prídem na niečo, čo tu napísať. Včera po škole som bola v knižnici. Keď som vyšla z podchodu pri hasičoch, chodník už bol trochu pofŕkaný. Do kroku som nepridala. Aj tak by som zmokla. Radšej som si k tomu moknutiu pustila hudbu. S hudbou je aj moknutie krajšie. A to som si myslela, že moknutie už byť krajšie nemôže. Potom som na vyklopovacom kopci oproti mne vyrútila skupinky úplne neznámych bežiacich chlapcov a každý jeden ma pozdravil. Ani jedného som nikdy pred tým nevidela. To by vôbec nebolo čudné, možno si ma s niekým pomýlili, ale toto sa mi stalo 5-krát za sebou, na tom istom kopci, so skupinami neznámych bežiacich chlapcov. Možno sa dohodli, že budú zdraviť každého človeka, ktorý sa bude usmievať. Alebo nejako tak. Ja som sa usmievala, lebo som mala vo vlasoch veľa dažďovej vody, na nohách tie topánky a ešte mi do toho hrala hudba, ktorá mi Ťa pripomína. Netvár sa tak, dobre vieš, že okrem mňa si jediný človek, ktorý si to kedy bude čítať.

Stretla som učiteľku z klavíra.

____________________________________

Keď sme sa obliekli do zmrzliny,
ponárali v dúhovkách,
vonku pršalo
pokazili sa nám okná
obraz v nich šumel.

katrplen

____________________________________

Bystrinka v nose
Bystrá. Ako to?

Ako môžeš byť bystrá a herečka?
To sa vylučuje.
A zajedol to tvrdenie zmrzlinou
nech sa nehnevám
že to mám byť rada,
že som herečka-bystrinka.

Trochu mi natieklo do topánok
trochu do oka
trochu som utiekla
ale len trochu.

Ľahni.
Keď ležíš, smiešne sú aj hodiny.
Vidíš? Smeješ sa
Ale hodiny sú smiešne aj vždy.
Hlavne keď ukazujú dvanásť. Vtedy sú najsmiešnejšie.

- Pauza na smiech -

Už je neskoro na nemčinu.

_______________________________________

Ja som si dnes prišla prečítať, či nemám nový príspevok na vlastnom blogu. Inak som celkom zdravá.

Jasné, veď to čo píšem ja sa číta najlepšie O:). Vonku dosť šialene sneží, už od rána, ale mohlo by prestať aj.

_______________________________________

Oh, ako mi len je dobre. Svet je také fajn miesto... Nie každý večeria jaternicu hneď po vylezení s vane s bublinovou čokoládou voňajúcou penou, nie každý celý večer popíja čaj a má sa skvele.

Zbožňujem tieto rozlúčky s chorobou, po ktorých sa dám kompletne do poriadku. Cítim sa znovuzrodene a je mi fajn.

Okrem toho (nedokončené)

_______________________________________

Hrá Vivaldiho Zima. Rozprávam do nej rozprávku o Mikulášovi, čo zajtra pôjde v školskom rozhlase. Z kúpeľne počuť fén. Zima je mi len trochu, veľký biely štrikovaný sveter, ten čo som ho nevedela už od leta nikde nájsť a bol v hornej poličke skrine, kam nedočiahnem, sa o to postaral. Ani neviem, čo poriadne chcem napísať, len som už dlho nič nepísala a vychádzam z cviku. To len tie husle vo mne vyvolali čosi modrasté.

Ukryla som tresku za skrinkou na balkóne. A zvyšok u mňa v šuflíku.

_______________________________________

Zdenča povedala že to je čudné. Že rozmýšľam. "Agáta, veď ty rozmýšľaš ešte viac ako ja!" Dve hodiny ma presviedčala, nech jej pošlem link na môj blog, kým ma konečne zlomila... Nie, ja ťa nebudem odcuzdovať, nie, nezmení mi to pohľad na teba, veď Agáta, veď tulene. No veď dobre, no. teraz, keď ho číta ona, už je jedno, komu ho dám.

_______________________________________

čajové večierky do neskorých nocí
vylievanie duší na červený stolík
nakreslili krúžky pod šálky a oči,
na útržky pravdy, ktorá stále bolí.

Rozhovory o svete a o láske hoci
skrývala sa v plienkach trinásťročných bábik
stálo nám to za to, za ten modrý pocit;
"Miluješ ho?" "Ľúbim. Veľmi." "No len aby..."

Čítali sme denník pri sviečke
v siedmej triede asi
(Tu chýba jeden verš, neviem rým na sviečke)

Chichotali sme sa. nehlučne.
Nezobuďme našich.
Neboli sme kamarátky rozlučné...

______________________________________

Je dvadsiateho druhého. Dostala som strojček a pomenovanie "to milé trdlo".

Už pol hodiny som ležala v zubárskom kresle rozmýšľajúc, prečo nevymeníme postele za zubárske kreslá. Klipkali mi oči. Zubár (ten istý, čomi vždy nakladie do úst tristo vecí a potom ma rozosmieva a keď mi vraví, nech sa nesmejem, začne sa smiať ešte viac) mi poleptal peru lepidlom. od pravého kútika mi ide škaredá fialová popálenina. Okrem toho to bola veľmizaujímavánávšteva čeľustného ortopéda. Najprv telefonoval s akousi známou. Mala prvé výročie svadby. Položil. "My sme mali teraz štyridsiate, uvidíme ako dlho to vydrží im...", načo setrička povedala: "počkajte pár hodín...

Je zaujímavé, ako k pacientompristupujú ako k škatuli od topánok na výrobnom páse. Samozrejme, krabici od nóbl topánok, ale predsa. krabice nemajú uši, ani mozog. Môžte sa pri nich rozprávať o kadečom. Krabica si to na blog nenapíše. Rozprávalisa o cirkvi a o dubákoch novej generácie. Ležala som, hodinu som ich počúvala a každ (nedokončené)

_______________________________

Paprika sedela na salaši a spievala ódu na radosť, až kým neprišiel ujo zubár a nezačal hrať karty so svojim tieňom. Kým sa kozliatka dostali z výťahu, už bola dávno tma. pri východe slnka začalo snežiť a bola dúha. niekdy rozmýšľam nad životom. niekedy nie. Najzvláštnejšie veci mám hlave tesne pred tým ako zaspím. Keď sa mi vypína mozog, vidím obrázky mláky a líšky na krku a rozprávajúcej mrkvy. prišiel kráľ, zložil si parochňu a začal nahlas jódlovať. keď prileteli rybičky, už bol dávno mŕtvy. Sardinky zomreli. Dostali peknú kovovú rakvu. Boli zabalzamované,. Prečo vegetariáni jedia ryby? Mali by sme sa lepšie spoznať, potom by všetko bolo jednoduchšie a cukrová vata by mi nespľasla a rybičky by boli kyslé. Uhorky sa vysypali z vlečky. Sadli si na múrik a začali spievať koledy. Okoloidúce medvedíky čistotné im hádzali do klobúka mince. škoda že neplatné. zajtra sa odsťahujem a bude pokoj. v lese sú tri sudičky. Sedia v kočiariku a zlomyseľne sa uškŕňajú. Tma ešte nie je. len tancujem na hrote ihly a nik si ma  nevšíma. Bolo tam tma. A zima. Ale mne to nevadilo, lebo som mala na sebe 7 vrstiev oblečenia. Tvárila som sa že som zdravá a ľahla som si na zem. Vrčala som, keď ma dvíhali, chcela som len mať chvíľu pokoj a pozerať na zamračené hviezdy. Panvica. Kukurica vyliezla zo skrine a namierila na mňa pištoľou. Vzala som to smrteľne vážne a odišla som do pivnice. Hlúpe kompóty, nikdy sa mi neprestanú vysmievať. Sedia na okraji poličky a hompáľajú nohami. Pľuje mi do jedla. Môj papagáj. moje domáce zvieratko je škrečok. Papáju nemám. Iba sušenú a aj tú som už zjedla. Čerešne sedia v zošite a nedávajú pozor, mali by konečne položiť tie hokejky a ísť sa najesť! Mňa to tu už takto nebaví, radšej idem hrať poker. Hop- Na strome sedí papuča a kričí na susedov. Kradnú jablká. Iba máličko, nie veľa, ale kradnú. Potom sa rozpŕchnu ako lastovičky, odletia do teplých krajín a tam sa zaľúbia a zomrú. Od smädu. vodu. Vodu. Uhorky tečú po podlahe a ja ich nevládzem zastavovať. tečú ako láva a ja nemôžem utekať. stojím, prikovaná k podlahe a plačem. Prečo sa to stalo? kto za to môže. Sama si za to môžeš, kričia roztečené uhorky a bežia za mnou. letí letí všetko letí. hoblík. Medveď sa vezie na kosačke ja je citrón. Tvári sa veľmi dôležito, lebo má na sebe oblek. kde je lopta? Schovala so do tieňa a čuší. Pníky. Pníky. Pníky. Pníky. Máme doma malé deti. majú dve hlavy a nula rokov. A obliečku na vankúš. Ja zomriem. Ja viem, to každý, ale ja zomriem dnes. Cíttim to. Ja zomriem. Ja. Zomriem. Je mi zima. Nikdy v živote som sa takto veľmi nebála. Zomriem. A nikto tu nebude, nikto to nebide vedieť. A ja zomriem. Ale ja nechcem. Je mi zima. Ja nechcem zomrieť. Ešte nie. Je mi zima. Plačem. Nechcem. Trasiem sa ako ešte nikdy. teplotu nemám. Dnes idem preč. Ja nevládzem. Už nevládzem, ani nechcem. Už nebudem.Bojím sa. je mi zima a teplo a mám husiu kožu a celá sa bolím a chce sa mi spať. Určite zomriem. keby som aspoň mala vysoké teploty, tak by to mohla byť halucinácia, ale ja mám 36,5 a srdce mi bije pravidelne. To mi iba stekajú slzy po tvári. Kotúľajú sa. Mám závraty. Už nevládzem, asi budem vracať. Asi zomriem. ja ešte nechcem zomrieť. Ja som chcela vyrásť a mať deti a prácu a mať rada ľudí a mať ľudí, ktorí majú radi mňa. A teraz mám zomrieť? Ja s tým nesúhlasím. Čo mám schizofréniu, alebo čo? Keby som mala teplotu, malo by to vysvetlenie, takto len sedím píšem a plačem a trasiem sa, lebo si myslím, že zomriem, ale ja zomriem. Bŕŕŕ. A nikto nebude doma. Zomriem? Rozhodujem o tom ja? Je mi zima. Ja chcem žiť. Už nemám silu. Keby som sa tu náhodou už nikdy nevrátila, tak zbohom. majte sa tu dolu radi a nešalejte, a jedzte krupicovú kašu. Povraciam sa. Keby to boli halucinácie! Keby to mohli byť halucinácie, lenže ja som celkom pri zmysloch a cítim sa na nič. (žlčníkový záchvat, dátum si nepamätám)

_____________________________________


(to som zrejme niekomu posielala a potrebovala som to preniesť na iný počítač)

____________________________________

Ešte sú tam nejaké štyri, ale tie neuverejním, tie sú príliš hlúpe a hanbím sa.

Sen (v ktorom je veľa zátvoriek, ale rozumieme si)

Koho by napadlo... Komu. Komu by napadlo, že takéto veci sa stávajú. A ešte, že sa stávajú ľuďom. A ešte že sa stávajú tu. A ešte že sa stávajú mne. Celý čas som sa neuštipla len preto, lebo som sa nechcela zobudiť, ak by to náhodou bol naozaj sen.

Bolo to ako vo filme. Alebo aspoň ako v mojej hlave niekedy dávno predtým. Ako z Amélie.

Agáta sedí na preliezkovom oblúku, číta knihu. Kniha je super, usmieva sa na ňu. Fúka, má cez svet hnedé pásiky. Vzduch je plný múch, lastovičiek a peľu. Malo by sa to zaradiť do toho percentuálneho rozpočítavania vžduchu. 21 percent kyslík, pol percenta peľ, tri osminy percenta muchy, jedna osmina lastovičky. La - deväťdesiatšesť -vičky. Po uverejnení som zistila,že toto je môj 96. publikovný príspevok. Sláva!  Jedna rodina sa z teplých krajín nevrátila, predĺžili si dovolenku. Viem, lebo si tu nepostavili hniezdo. Viem, lebo poslali pohľadnicu.

Agáta teda sedí na oblúku pred bytovkou, čo Margaréta vždy na jej zlosť vedela preliezť dolu hlavou a ona nie. Číta Melón sa vždy smeje. Aj Agáta sa vždy smeje. Skoro vždy.

Už potiaľto to bolo pekné. Ale teraz sa začne sen. Améliovský. Keď si Amélie predstavovala, ako príde do jej bytu, kým pečie koláč a zabrnká na visiace dvere... Lenže sa to naozaj stalo.

Agáta sedí na oblúku, číta knihu Melón sa vždy smeje a vždy sa smeje a predstavuje si, ako prichádza (dokonalý? najlepší? najkrajší? očakávaný? no proste on, ten človek, čo ho vyčkáva, čo ho vidí najradšej na svete, označme si ho krycím menom Filip. No a čo, že to nie je krycie meno, tak sa mi bude lepšie písať). A čo sa stane? Onedlho príde Filip (teraz už to akože zahŕňa všetky spomínané vlastnosti, áno? Vždy to zahŕňa všetky tie vlastnosti, pravdupovediac), vylezie na oblúk a prisadne si k nej. A čo ešte? Donesie dve kokosové tyčinky, čo je najlepšia sladkosť na svete (asi, lebo všetky som nejedla). A potom sedíme na oblúku a svieti nám do očí slnko a rozprávame sa o hlúpostiach (akosi plynule som prešla do prvej osoby, nuž čo, nechám to tak). Filip vonia ako aviváž, karamel a broskyne. Potom sa vyberieme za dobrodružstvom (rozumej na Skalku) ale Skalka je práve také dobré dobrodružstvo, aké treba. Máš tam adrenalín (elektrický drôt), máš tam zoologiu (kravy), máš tam horolezectvo (skala), aj duchovno (kaplnka), geografiu (výhľad), botaniku (toto je čo? budúca margarétka), no a turistiku, samozrejme.

Ja neviem. Niekto sníva o stopäťdesiatich ružiach, niekto o osemdesiatich sviečkach, ale ja som vždy chcela iba slnko. Stáli sme na skale (muž múdry postavil dom svoj na skale *tlesk*). Filip, čiže chlapec zo sna, ma pobozká, preleje zo seba trochu slnka do mňa a ja som šťastná a obaja sme. Teda dúfam. A vonia ako broskyne. Ako broskyne, karamel a aviváž. A zlezieme zo skaly a potom už len kráčame a celé je to ako zo sna. Možno len čiernobiely krátkometrážny, ale celý slnečný.

Potom sedíme znova na oblúku. Naozaj? Stále som sa nezobudila? Má v ruke triesky. Som správna skautka, mám so sebou všetko, aj ihlu, len pinzetu nie, ale to nič, ihla stačí. Aj tak to neviem dobre vybrať, nechcem mu ublížiť. Ale mala som ihlu so sebou, to bolo dôležité. A ešte stále to bol slnečný sen. A dokonca to bol sen aj potom, keď sme sa rozlúčili a už som aj bola doma.

Keď ja sa tak veľmi bojím, že sa zobudím a bude august 2013 a ja budem v tom smutnom, smutnom, osamelom Chorvátsku a rozplačem sa (lebo v auguste 2013 v Chorvátsku stále plačem). Alebo že žijem iba vo vlastných predstavách,lebo...Môže byť toto vôbec naozaj?



PS: Chemická reakcia nikdy nebeží na 100%, rovnako, ako sa nikdy nemôže rovnať príkon a výkon. Tak isto sú všetky texty len zriedeným koncentrátom skutočného zážitku. Je mi to ľúto, ale toľko slnka, koľko tam bolo, sa do dvadé textu nevojde. Nevadí. Aspoň sa zachováva čaro zážitku nad čarom literatúry. 

PPS: Skutočný stopercentný zápis ako z denníka, žiadna cenzúra. Fakt. Sama by som to lepšie nenapísala. Ehehe.

Ako je to s tou dospelosťou?

Ach. Dnes som sa cítila ako malé dievčatko, čo na to, aby išlo von nepotrebuje absolútne nič. Mobil, ani peňaženku a dvere jej otvoria rodičia.

Naučila som sa viť veniec z púpav a zopakovala som si, ako sa skáče guma, mať ten skvelý pocit, že za nič nezodpovedám, nič nemusieť.

Na druhej strane som preukázala svoju dospelosť a nechala som si odobrať krv bez zamrnčania. Dokážem si všetko sama vybaviť, nehanbím sa kúpiť si v obchode vložky a som schopná zmysluplne si vyplniť čas.

Nad týmto som rozmýšľala cestou výťahom (vo výťahu vždy vediem prínosné filozofické monológy), že človek nedospeje tým, že potlačí všetko detské, čo v ňom je, len aby už bol bližšie k dospelosti, ale tým, že viac než to, čo si o ňom kto myslí, si dáva záležať na tom, aby sa mal dobre. Nepotrebujem si dokazovať, že nie som bábo, pokojne sa naň môžem hrať a vedieť pri tom, že mám viac, než 5 rokov. A mám. A prestávam myslieť na to, čo kto povedal, alebo čo si kto myslí. Ja som spokojná, predsa!

Jedla som šišku, šla po tých stašných schodoch a do chrbta mi svietilo slnko. Cítila som sa hrdinsky, lebo zvládam všetky veci. A potom som našla štvorlístok pri lieske čarovných deduškov, cez matiku som ho lisovala.

Boli sme v divadle. Teda na. Nadivadle. Bolo dosť o ničom, ale prešli sme sa a odpadla nám informatika. Údajný rozhovor dvoch priemyslovákov (parafrázujem triednu)

Tie sukňové vpredu (to ako ja a Liv) tie sú dobré.
Hej, pekné majú nohy.
Ale to sú od nás zo školy?
Čo ja viem? Asi hej...
Tak to čo ja robím cez tie prestávky?

Vravela nám to s obrovským nadšením a bola na nás pyšná.

Trochu ma bolí chrbát a trochu chodidlá (skákať gumu vo výške pazúch, to nie je med lízať), ale inak som celkom v pohode. Vonku sa schyľuje k takému letu,že poobede sa dajú úplne normálne nosiť kraťasy a tričko. A to bez silóniek! Volajte ihneď na číslo Osempäťosemštyridva a získajte jeden a pol leta grátis!

Filip > Milka > Figaro.

Písanie naslepo.

Pokračujem. Sľúbila som.

Chcem písať o tom, aká sú skauti úžasná komunita a že asi nikdy nenarazím na lepšiu. Ale nejako nemám chuť.

Blíži sa leto. Po špičkách. Nosím kraťasy, po škole chodím na hojdačku a hľadám štvorlístky. Dnes sme objavili najlepšiu zmrzlinu sveta- zmrzlinovú podobu kokosovej tyčinky a zalizovali sme sa za ušami. Našla som 5 štvorlístkov, to je pre tento rok dokopy 8.

Musím si zorganizovať čas. Všetko treba naplánovať a premyslieť, môj čas je príliš vzácny, na to, aby som hodinu denne strávila na 9gagu!

Neverím na novoročné predsavzatia, nebudem čakať na koniec roku, aby som si mohla niečo zaumieniť. Preto si predsaberiem (slovná hračka ako lusk):

- Rozhodnúť sa čo a ako a čo
- Venovať sa literatúre, aby som bola vzdelaná ako Agáta a mohla sa frajeriť, lebo by som mala rozhľad.
- Obmedziť internet
- Zistiť, čo do pečere to mám s kolenom a krvným obehom a vyriešiť to.
- Rozvíjať si rozhľad aj v iných oblastiach, ako literatúra, hlavne v dejepise (hanbím sa, keď neviem, kedy začala prvá svetová).
- Venovať sa viac všetkému, čo ma baví, rozvíjať tykadlá.
- Nemárniť čas.
- Získať základy latinčiny (lebo som povedala!).
- Prestať sa sústrediť na malé nepodstatné negatívne drobnosti.
- Písať a písať a potom možno vzíjde z toho pár dobrých vecí.
- Nájsť na písanie aj iné témy, ako môj osobný život.
- Čítať poéziu.
- Hrať na klavíri (alebo sa aspoň hrať, že viem hrať)
- Učiť sa kresliť (nie realisticky,nato nemám, ale všímať si, ako veci vyzerajú... čo už v podstate robím)
- Zohnať si zápisník s čistými stranami, v tých je najviac slobody.

A ešte pár vecí, čo som zabudla, alebo ich už robím, ako užívanie si vôní a sekundových úsekov šťastia a najmä ich zapisovania.


...


Tma. Slepota, so zaviazanými očami cítim viac vôní. Dym, karamel a aviváž. Studená tráva, mäkké blato, teplé ruky, nádychy, výdychy, beh. Mimoriadna atmosféra, takmer hmotná spolupatričnosť. Vôbec nie je ľahké písať slepo. Obrazy sa ťažko vytvárajú bez obrazu. Čistá tma. Jednoducho teplá tma studenej noci. Zvuky topánok na štrku, ako cestu do škôlky. Odvtedy som sa nad nimi nezamýšľala. Do škôlky som nechodila sama, lebo keď svietilo slniečko, šiel so mnou tieň. A ja som kráčala a štrk robil také zvuky ako vtedy, spievala som do toho rytmu pesničky a vždy som si myslela, že som výnimočná, že som jediná, kto počuje zvuky krokov, lebo som o tom nikdy nepočula nikoho rozprávať. A pri tom to bolo také krásne a jednoduché. Keď som šla do škôlky v zime s ockom, strašne som mu závidela, že pod ním sneh vŕzgal a po mne ostávali iba plytké stopy. Pozdravila som sa každému, koho som stretla bez ohľadu na to, či som ho poznala, cesta bola skoro nekonečná. V pondelky najkratšia, lebo sme mali na raňajky mastný rožok a kakao. Vtedy boli kroky rytmom veľmi rýchleho Prší prší. Spadla som na koleno, ale neplakala som, chcela som dokázať, že som už veľká a nejaké koleno ma nerozhádže. Pani učiteľka Julka ma pochválila, že som hrdinka. Bola som na seba najpyšnejšia na svete.

A potom sme tam dobehli a kričali zaklínadlá, hádzali iskry a stáli pod žiarivým krížom. Bola mi trochu zima a trochu radosť. Vtedy je život fajn.

Učím sa mať sa dobre.

Stmieva sa. Vonku je teplo, zo školy som šla len v šatách. Včera tiež. Hľadala som štvorlístky, dnes ani včera som nenašla. Za to sa mi prihovoril školník zo základky. Rozprávali sme sa, až kým sme neprišli k škole. O starostiach a o obrubníkoch. Keď som bola druháčka, veľmi som sa ho bála, taký veľký tučný ujo a má taký zvučný hlas, že máš vždy pocit, že na teba kričí. A prezúvky máš kde?! Samozrejme, že som z neho mala stresy, bola som také motovidlo, že som si prezúvky zabúdala každý druhý deň. Rezervoval si štvorlístok, keď nejaký nájdem. Nenašla som. Ale ak nájdem, dám mu. Eh. štvorlístok.

Dni bývajú hocijaké. Najradšej by som to zhodila na nevyspytateľnosť vesmíru, alebo osudu, alebo boha, alebo dačoho. škoda, že si za všetko môžem sama. Tak to aspoň budem zhadzovať na to, že som v puberte a mám premenlivé nálady. Aj keď tú vetu z duše neznášam. Neznášam nebyť dosť stará/dobrá/vyspelá na komunikáciu s ľuďmi staršími/lepšími/vyspelejšími odo mňa. Vek predsa neovplyvním, akokoľvek by som chcela. Teraz píšem strašne odveci, chcela som písať o tom, aký som mala dnes zlý deň v škole. A aj o tom napíšem.

Dnes som mala veľmi zlý deň v škole. Bývajú dni, keď si uvedomujem, že som dosť hlúpa a naničhodná a potom bývajú dni, keď si to neuvedomujem, tie sú fajn. Lenže dnes bol ten prvý a celú bilou (argh, biola) som mala slzy na krajíčku (slzy, choďte na krajíček, zrazí vás auto) z toho, ako:

1. Zo všetkého, čo kto povie rozumiem tak predložky a spojky
2. Modránzskemu neskutočne pískajú topánky na linoleu a ja mám chuť skočiť z okna
3. Čakala ma debilná písomka zo španiny a ako všetci dobre vieme, skôr by som sa dohovorila po mongolsky ako po španielsky, vivat naša skvelá učebnica.

A všetky tie mitózy a meiózy a delenia chromozómov v telofáze stekali po tabuli a na zemi vytvorili nechutne špinavú sivú mláku. Takú istú, ako tá, čo som ju mala v mozgu. Neznášam biológiu.

Potom som sa chcela odpútať a radšej som rozmýšľala, čo so životom. Na nič som neprišla a tak som bola ešte demotivovanejšia.

Ale dopekla, čo to robím? Tento blog má byť modrý, nie špinavý. Cez to všetko som sa dostala k tomu, že aj keďsom sprostá z bioly a nechápem ako sa dá pomotať pytagorova veta (zrejme chápem, keď sa mi to podarilo) a neviem ako sa povie zoskupenie, dobre viem, agrupación, už som si to pozrela a zabudla som napísať dátum a jednu čiarku v oficiálnom liste na angline a nerobím projekt na deják, ktorý mal byť hotový už v pondelok, aj napriek tomu všetkému sa dokážem mať dobre. Lebo ako vraví Maťo (a má pravdu): "Všetko je to v tvojej hlave." A ja sa predsa nebudem mať zle len kvôli tomu, že som hlúpa, nie? Koľko je na svete ľudí hlúpejších než ja (jeden a pol) a majú sa lepšie? Prečo píšem tie neznesiteľné rečnícke otázky do textu, keď ich neznášam?

Tak skúsime to znova:

Vonku sa stmieva. Už je teplo, zo školy som šla len v šatách. hľadala som štvorlístky, púpavy kvitnú. To znamená, že je naozajstná jar. Prileteli lastovičky. Je máj. Všetko je v poriadku, keď existuje dobrá hudba, dobrí ľudia a dobré udalosti, vesmír je v rovnováhe. Teším sa na radcák a na palacinky, čo budú zajtra na obed. Teším sa na veci, čo budú, lebo dobré veci sa dejú, aj keď niekto nevie, v ktorej fáze meiózy nastáva replikácia DNA.

Vajce.

Twinkle twinkle little star

Ah. Spomenula som si na to /prehrala som/, ako som videla padať hviezdu a nemala som si čo priať. Veru. Asi mám dobrý život. To je všetko, čo som dnes chcela. Dobrú noc.

Jeden svet

Sľúbila som. Tak píšem.

Tento už bude hustejší. Ako karamelový Salep, menej príkry ale. Rýmujem trošku, Ale len trošku. Mám taký pekný tichý malý modrý pokoj na srdci (ach, keď sa povie srdce, predstavím si Sartrove štvorstenové).

Soaré je také pekné. Zabudla som, aké slovo to bolo, čo ho najklepšie vystihovalo. Ale kým to dopíšem spomeniem si. Také skautské väzby. S každým si máš čo povedať, každý sa na teba usmieva, ty sa usmievaš na každého a môžeš. A je tam viac slobody. Nie že by som nemala  rada tú táborovú atmosféru píšťalky, ale predsa len, toto bolo presne to pravé.

A vysoká koncentrácia pekných ľudí. Vravela som mamine, aké tam boli pekné skautky a akí tam boli pekní skauti. Povedala, že to preto, lebo majú pekné duše. A má pravdu.

A vôbec nič nevadí, ani že prší, ani že sa mračí, ani že nerada tancujem, ani že sa neprepchám cez dieru medzi schodami a zábradlím. Ani že neviem, čo je Kryptonit (tak to bolo?). Ani že zubná pasta vôbec nechutí ako zubná pasta,ale ako niečia pivnica. Ani to, že neviem chytať veci.

Taký príjemný vzduch, zvuky také mäkké, ako by boli zabalené v molitane, každý rozhovor taký, že z neho po chrbte tečie teplá voda. Nuda, ktorá nie je nudou a začneš si čistiť zuby. Pečivo obalené v ochrannej atmosfére. Ale do toho môjho dali miesto ochrannej príjemnú.

Nejdem to všetko zvaľovať na organizáciu a dav. Samozrejme, že som sa perfektne cítila aj preto, lebo tam boli tí, kvôli ktorým bývam nepokojná v iných zoskupeniach, keď nie sú so mnou. Celé tri dni som nemala žiadnu potrebu spájať sa s niekým umelohmotne. Neviem teda,či zajtra neskolabujem, keď sa zobudím a okolo mňa nebude nik, koho môžem pobozkať, popriať mu dobré ráno a usmievať sa. Ja sa ráno nikdy neusmievam. Rána sú špinavosivé, fľakaté a šupinaté. Len niektoré v lete nebývajú, keď doma len tikajú hodinky. Iba vtedy sa občas usmejem, no nie je to hneď, ešte pred tým, ako vôbec otvorím oči. A nie je tam nik, kto by mi opätoval úsmev, tak som šťastná len tak, sama pre seba. Toto je iné. Tak by som sa pokojne zobúdzala každé ráno. Áno, aj za cenu, že to je o šiestej ráno, na zemi, celá pokrčená a nevyspatá a ubolená na Babrákov budík.

Vo štvrtok idem na radcák. Teším sa ako blcha. Otázka je, ako chcem vydržať do štvrtku, keď už teraz mi je clivo.

Pristihla som sa, ako pozerám z okna. Tak dlho. Potom som sa šla pozrieť do kuchyne, či nie je v okolí niekto, komu leží na srdci moje pochybné psychické zdravie. A vonku je pekne. V zime som to vôbec nerobievala. Zima ja prázdne ročné obdobie. Studené a prázdne, ktoré treba prečkať a radšej piť teplý čaj, ako pozerať z okna.

Lenže ja som sa ešte stále poriadne nevybalila. Asi čakám, že mi niekto príde povedať, že to je len chyba v systéme, že Soaré sa takto skoro skončilo a že sa mám okamžite vrátiť späť. A mne by nebolo treba dva krát vravieť. (Susedia kričia, že GOOOOL! ja nekričím. Nie som krikľavá. Som pásikavá modro-biela.) Tak m je ľúto, že už to skončilo, že aj tá brokolica sa zrazu tak smutne usmieva.

Niekedy si uvarím vanilkový Rooibos s mliekom. A niekedy si ľahnem bezmyšlienkovite na zem. A niekedy sa vôbec... Nezobudím.

Ale keď mne je zima. A je mi šero. A ešte mám úlohu z angliny a písomku z matiky, Poďme lietať na hriankovači, hm?

Súdržnosť. To bolo to slovo. O dva roky zas.