Se voisi olla huonompi

"Mohlo by byť horšie," povedal si Juuso, "aspoň mi nie je ťažko do žalúdka." Z tejto stravy mohlo byť niekomu ťažko len ťažko, hlavne pre ten beztiažový stav. Juuso bol zvyknutý. Strava bola výživná a tma mu neprekážala, v detstve sa s ňou naučil žiť, celé zimy sedával pod pouličnou lampou a chytal na jazyk osvetlené vločky. Samota mu tiež neprekážala, od ľudí sa rád držal ďalej, ba až najďalej, obežná dráha Zeme bola tak akurát, nemusel čeliť žiadnemu narúšaniu osobného priestoru, ktorý bol v jeho prípade okruh s polomerom stopäťdesiat kilometrov. Na palube Valkoinenu mu to bolo umožnené a tak si užíval svoje milované takmer nekonečné ticho. Jediné, čo narúšalo dokonalosť tejto cesty bolo občasné pípanie a rapčanie vysielačky. Teraz však nechytala poriadny signál už niekoľko dní. Juusa to nijako mimoriadne neznepokojovalo, ostal sám so svojimi myšlienkami tak, ako to mal rád. Myslel na Vanajavesi, jazero neďaleko svojho rodného domu na okraji Hämmelina, s celou rodinou si tam chodili zaplávať po saune, aj Aalto, ich pes sa vždy pridal. Po vylezení z vody zavrtel chvostom a striasol vodu na Juusovu mamu, hnevala sa a začala Aalta naháňať, ten utekal oveľa rýchlejšie a ukryl sa do živého plota. Tak to bolo, kým nezostarol a neochorel. Pochovali ho k tomu živému plotu. Se voisi olla huonompi, mohlo by byť horšie.

Vtedy vysielačka zachrčala a ozval sa z nej neidentifikovateľný zvuk. Potom zas stíchla.

Ako chlapci sa chodili korčuľovať na Vanajavesi, mamy sa im vyhrážali, že ak sa prepadnú pod ľad, tak ich zabijú. Nik sa nikdy neprepadol, a tak ostali nažive. Všetci chceli byť hokejisti. Juuso tiež.  Aj tak ho vždy postavili do brány. Korčule mal trochu zodraté, po bratovi, ale aj tak sa vedel korčuľovať aj dozadu. Veľmi chcel byť hokejista, ale v škole mu povedali, že hokejistov je veľa a on to mal aj v hlave všetko pokope, všetci ho posielali na vedeckú cestu. A tak sa ňou vydal. A bol rád, aj keď tá strava naozaj za nič nestála.

Z vysielačky sa ozval hlas, ale Juuso nevedel rozoznať hlas. "Kuuletko minua? Počujete ma? Rozprávate po anglicky?"
"Ani nie."
"Kto je tam?"
"My. Aký jazyk?"
"Sulomanainen kieli? Fínsky?"
"Okei sitten. Tak dobre."
"S kým mám tú česť?"
"Päť česť sedem."
"Haló?"
"Nie."
Znovu to zachrčalo a kontakt sa stratil.

Juuso si nebol istý, čo sa mu práve stalo. Tento podivný rozhovor mu prerušil niť myšlienok. Čakal, či vysielačka ešte niečo vyšle, ale nevyslala. Nebol to dobrý pocit. Ako vtedy, v siedmej triede. Ponúkol Elme, modrookému dievčatku so svetlými vrkočmi a náznakom budúcej ženskej postavy pod voľným tričkom, svoje salmiakki, čierny pelendrek, kas tässä, Elma, tu máš. Elma si ho premerala od ryšavých vlasov a pieh na nose až po zle zaviazané šnúrky na teniskách a otočila sa mu chrbtom pokračujúc v rozhovore s kamarátkami. Bolelo to. Nuž, viac salmiakki pre Juusa. Voisi olla huonompi.

"Oletko sielä? Si tam?"
"Kyllä. Áno. Povedz mi, kto si."
"Meno Gork'Ar."
Juuso rýchlo schmatol zápisník a pero a zapísal si neúhľadným písmom cez tri riadky: Gorkär
"Kde si, Gorkär?"
"Tu! Okrúhle. Kylmä, chlad."
"Čo je hore?"
"Vidíme malé okrúhle."
"Zelené?"
"Mikä on?"
"Farba ako tráva."
"Mikä on tráva?"

A znovu sa to prerušilo. Juuso si vtedy napchal do úst polku balíčka salmiakki naraz. Páčilo sa mu, ako sa vo filmoch ľudia predávkovali liekmi. On bol teraz smutný, tiež sa chcel symbolicky predávkovať. Potom zjedol aj druhú polku balíčka. Celú noc zvracal. O tretej začalo svitať. Prvé lúče odhalili tmavú stránku tejto situácie. Všetko bolo čierne, dlaždičky v kúpeľni, záchodová doska, jeho pyžamo, obliečka z paplóna, vykvapkaná čierna cestička od jeho postele až do kúpeľne. Aj zuby mal čierne. Ale aspoň čerstvo vymaľované steny ostali pekné biele. Myslel si, že to bola najhoršia noc jeho života, ale mýlil sa. Voisi olla huonompi.

"Haloo!"
"Mistä tulet? Odkiaľ prichádzate?"
"To fuk. Už vieme, kde."
"Kde ste?"
"Možno obežník zeme?"
"Na Mesiaci? Ohhoh! Kde ste sa tam vzali?"
"My nie manžel."
Chrr.

To máme spoločné, milý Gäkar, pomyslel si Juuso. Keď mal sedemnásť a vedel si viazať topánky tak, aby to vyzeralo dobre, zavolal Elmu na Vanhojen Tanssit, školský ples. Elma mu povedala, že už niekoho má, spýtal sa koho a ona nevedela. Nakoniec s Juusom šla. Nechcela tancovať a nechcela, aby ju s ním niekto videl. Stále sa chodila upravovať na záchody a vracala sa po čoraz dlhšom čase, až sa nakoniec vôbec nevrátila. Juuso šiel domov a vypil pol fľaše vodky. A celú noc zvracal. Na dlaždičky, na dosku, na pyžamo, obliečku, na zem a aj na biele steny. Teraz Elma hlásila počasie v televíznych správach na stanici Yle TV 2.

"Čo rozmýšľaš nad?"
"Nebudeš rozumieť."
"Kyllä, budem."
"Dievča. Žena. Chcel som s ňou mať rodinu a ona so mnou nechcela mať ani očný kontakt. Dal som jej cukríky, nechcela, pozval som ju na ples, šla z ľútosi a potom utiekla. Volala sa Elma. Elma Mäkelä. Teraz hlási počasie na nejakej hlúpej televíznej stanici."
"Ohhoh! Ohhoh! To ma podržte!" kričali dva hlasy  na druhej strane a Juuso naozaj nerozumel, čo sa deje.
"Hei, Juuso. Tu sú zabávači z rannej show na Yle TV 2. Zdravíme ťa na Valkoinen. Chceli sme sa ťa len opýtať, ako sa máš, ale zlyhávalo nám pripojenie a toto nám prišlo zábavnejšie, ale takéto šokujúce priznanie sme nečakali, do večera budú toho plné správy, to je senzácia!"

Juusove zvratky sa tento krát len voľne vznášali v priestore a v podstate mali rovnakú štruktúru, ako pôvodné jedlo. Už sa nikdy nechcel vrátiť na Zem. Ei voisi olla huonompi nyt. Už nemohlo byť horšie.

Bodkované šaty, tak čo.

Začalo to nevinne - červenými bodkovanými šatami. Najprv si ich len tak obzerala, približovala a vzďaľovala, predstavovala si, ako ich drží v  rukách, ako si ich oblieka, ako zapína zips a ako sa pri tom vlnia a voňajú novotou. Ako v nich behá po lúke a tráva ju šteklí na lýtkach. Zháčila sa, vedela, že na lúku v nich nikdy nepôjde - na všetkých lúkach v okolí sa pásli kravy, sadla by si do lajna a bolo by po paráde. Tak by v nich šla po ulici a na moste by na ňu trúbili autá, robila by sa, že ich nepočuje, že sa jej to netýka a zladila by si s nimi líca. Šoféri v autách už by to nevideli, už by boli za mostom aj za kostolom a na kruháči a trúbili by na iné dievčatá. Dala ich do košíka a niekoľkokrát denne ich chodila kontrolovať, či ju neomrzia. Neomrzeli. Zakaždým boli krajšie. Tak si ich objednala. Tak čo.

Snívalo sa jej o svadbe. Celú noc zháňala správne dlhý závoj, ani nevedela, koho si to vlastne berie, tak veľmi ju to nebavilo, okolo chodili cudzie deti a hrýzli všetkých do predlaktí. Vraj pre šťastie. Nakoniec sa rozhodla, že si namiesto závoja pripne záclonu z kuchyne, rozbehla sa za ženíchom, ale deti ju hrýzli, hostia ju držali za ruky, za nohy a za záclonu a šaty, nechoď, nechoď prináša to smolu, veď to ešte vydrž, nemohla sa im vytrhnúť, tak sa zobudila. Hnevala sa na seba, že má hlúpe sny. Vymenila kuchynskú záclonu za inú. Tak čo.

Na lavicu jej dopadal kriedový prach, zle sa jej dýchalo, slnko jej svietilo do očí, odrážalo sa od strán zošitu z geografie. Znudene kreslila za okraj malé kvietky. Myslela na leto a na šaty. Túžila po holých pleciach. A po bozkoch na holé plecia. Po niekom, s kým by sa podelila o myšlienky a o zmrzlinu. Mohli by spolu ležať na lúke. Vlastne, na lúke asi nie, lebo je alergická na peľ. A tiež: lajná. Ale mohli by spolu ležať na ceste, ako v tom filme. Možno by ich prešlo auto a ich pozostatky by sa zmiešali natoľko, že by ich nevedeli rozoznať, tak by ich len zoškrabli z cesty a pochovali v rovnakom hrobe - boli by spolu navždy. Predstavovala si to takto: Pôjde po obrubníku. V ten deň bude vyzerať mimoriadne dobre. znenazdajky pôjde po tom istom obrubníku Chlapec. Alebo Muž. To si ešte nerozmyslela. Pôjde oproti nej. Bude čítať knižku, takže neuvidí, že mu niekto ide oproti. A ona neuhne, len tam bude stáť a čakať, kým do nej narazí. Potom sa jej ospravedlní. Bude veľmi hanblivý, číslo mu bude musieť ponúknuť sama. A potom prestrih na svadbu ako tancujú, obaja sa smejú, a vo vlasoch majú slnko. Neskôr sú na pikniku s deťmi, deti pobehujú okolo, hrajú sa naháňačky. Na tejto lúke môžu, nie sú tu lajná.

"Borová! Zopakuj mi, aké je najľudnatešie mesto na svete!"
"No... také, že tam býva veľa ľudí."
"Dávaj pozor, jedna štvorka ti nestačila?"
"Prepáčte."

A bolo po sne. Tak čo.

Prišli šaty. V rukách kuriéra s lícami červenými od zimy a so žuvačkou v ústach. Pri preberaní balíčka sa im na malú chvíľu dotkli ruky. Podpísala mu papiere. On na ňu žmurkol. Ona sa začervenala a zavrela dvere. Oprela sa o ne a spustila sa na zem. Balíček šušťal, kým ho otvárala zubami - nožnice boli ďaleko, až v kuchyni. V chodbe svetla málo, ale dosť na to, aby bolo vidieť bodky na šatách. Obliekla si ich a zatočila sa pred zrkadlom. Na modelke vyzerali lepšie. Smrdeli ako Čína. Ale aspoň boli bodkované. Bodkovaný kuriér už teraz možno medzi inými dverami žmurkal na iné dievča, ale ten svoj žmurk si nechávala v hlave. Páčili sa jej jeho ruky, mal dlhé prsty, nechty čerstvo ostrihané, výrazné žily. Teplé a suché dlane. Mohla by byť jeho zubnou kefkou, celú by ju ovinul teplými prstami a držal a držal... až kým by ju nepustil. Ale bolo by to pekné. A pevné. Tak čo.

Tak si objednala tie isté šaty. V modrej farbe.

Snívalo sa jej, že bola praslička. Stála na lúke a ohýbala sa vo vetre. Široko-ďaleko neboli žiadne kravy, len jedna ruka, tá sa k nej blížila a potom ju zovrela a vytrhla zo zeme, cítila sa ako vyslobodená z väzenia, svietilo slnko, nikde neboli žiadne oblaky, len tá ruka.

Doniesol jej modré šaty. Čakala, že povie, či si ju zapamätal. Povedal: "Tu to podpíš." Podal jej pero. Vzala si ho tak, aby sa ho mohla letmo dotknúť. Podpísala sa. "Borová." "Dobré meno" poznamenal. "Tvoje by som mala radšej," pomyslela si a široko sa naňho usmiala. Tak čo. Jej číslo už má. A objednala si tie šaty aj v žltej. Do leta nadobudla ešte zelené, oranžové fialové, sivé a čierne. Medzidverné stretnutia boli čoraz intenzívnejšie. A kratšie. Verila, že sa z toho ešte niečo vyvine, keď si objednávala poslednú dostupnú farbu - azúrovú. Figu Borovú. doniesol ich štaridsiatnik vo vyťahanom tričku.

Roztrhala balík zubami a hneď si šaty obliekla. Šla na lúku a sadla si do najčerstvejšieho lajna, aké našla. Tak čo.

Polievočka.

Rebeka si podopierala bradu rukou s lakťom na stole a druhou rukou držala lyžicu, ktorou nezaujato prelievala písmenkovú polievku. Stolička jej bola veľká, hompáľala nohami nad kožušinovým kobercom. Končeky svetlých vlasov ju šteklili na bacuľatom zápästí, bola nervózna. Tričko s usmiatym zajačikom jej bolo tesné. A už nechcela polievku ani vidieť.
"Papaj Rebečka, lebo zmeškáš rozprávočku." vyrážala sa jej maminka, zataľ čo si na mobile prezerala instagram. "Aha, vidíš, keďsi včera papala puding, bola si taká chutná, že ťa lajklo dvestotridsaťštyri ľudí.
Rebeka nabrala lyžicu polievky, zdvihla ju vysoko nad tanier a obrátila. Paradajková polievka vyšplechla z taniera na stôl.
"To sa nesmie Rebečka,teraz je stôl špinavý a maminka ho musí utierať. Maminka má veľa inej práce a keď jej budeš vyrábať ďalšiu, bude maminka smutná a bude plakať."
Rebeka sa pozrela maminke do očí, nabrala lyžicu polievkou a vyliala ju na stôl.
"Pac."
"Rebeka, ty chceš aby maminka plakala?"
"N-n."
"Tak prečo robíš zle? Prečo si škaredé dievčatko?"
"Jebeka nece papať pojevocku. Bude pakat!"
"Polievočku papkaj, ak chceš ak chceš rásť, chuť by na ňu bola, ale kde ju nájsť?" zanôtila maminka.
"Nie."
"Čo nie?"
"Necem." vopchala do polievky ruku a vylovila polovicu C-čka "To je co?"
"Cestovinka. Mňam. Daj si. Aaa, dvesto tridsať šesť."
"Necem cestonilku!" rozpučila písmenko o ucho zajačika na tričku.
"No ale teraz si už isto škaredá! Zajačik bude smutný a bude plakať." vzdychla,lebo takú škvrnu na tričku už neodstráni žiadny filter.
"Ja budem pakat!"
"Prečo by si plakala? to je výborná polievočka."
"Tak papaj ty pojevocku."
"No ja ťa tu s tým tanierom asi musím nechať a budem pozerať rozprávočku sama."
"Niiiee!" Rebeka hodila lyžicu o zem. Našťastie minula koberec.
"Tak a dosť! Ja ťa tu nechám aj s polievkou!" a odišla s očami na obrazovke. Rebeka vydala zvuk taký piskľavý, ako to dokážu len malé frustrované dievčatká.
"Keď bude tanier prázdny, môžeš prísť za mnou pozerať." zakričala maminka z obývačky.
O pár minút sa usmiata Rebeka objavila vo dverách a šúchala si rukou zajka na tričku.
"No ty si šikovné dievčatko!" potešila sa maminka a zamierila do kuchyne pozrieť sa na prázdny Rebekin tanier. Vydala taký piskľavý zvuk, aký dokážu vydať len nahnevané maminky. Celý kožušinový koberec bol poliaty červenou tekutinou. Bežala do obývačky, že to svojej dcérenke vytmaví. Rebeka sa schovala pod gauč. Maminka sa rozplakala, vrátila sa do kuchyne,rezignovane zdvihla zo zeme lyžicu, oblizla ju, a tak ju natiahlo, že si ani nestihla uvedomiť, že na dne Rebekinho taniera ostali len tri kúsky cestoviny: FUJ.

Kamene na srdci.

"Čo sú to tu za kamene?" spýtal sa Bonifác Eleny a mykol hlavou v smere malej kôpky kameňov na zemi.
"Také kamene." odpovedala mu Elena a obaja pokračovali v sledovaní detektívneho seriálu v televízii. Bol veľmi napínavý, a preto obaja rýchlo zabudli na všetky kamene sveta. Ich dvadsať rokov trvajúce manželstvo bolo plné podobných hlbokých rozhovorov. A tiež detektívnych seriálov. Zvyčajne k nim v nedeľu večer Bonifác otvoril arašidové chrumky a nahlas šušťal, preto Elena vždy rýchlo odbehla do kuchyne po porcelánovú misku zo svojej výbavy a presypala chrumky do nej. Obal rýchlo pokrčila a položila ho vedľa misky. Za ten čas jej zvyčajne ušla zápletka a preto zvyšok večera strávila bombardovaním Bonifáca otázkami.
"Takže Michael je jej manžel?"
"Ten blonďák? Nie, to je jej brat."
"Ale nie blonďák, ten čierny, pekný."
"Jáj. To je tiež jej brat."
"A kto je jej manžel?"
"Ježiš Mária, Elena. Jej manžela našli mŕtveho v kancelárii. Veď to jeho vraždu vyšetrujú."
"Aha."
"Teraz zas neviem, čo hovoril ten policajt."
"Tak mi máš hneď povedať!"
Obaja si vložili do úst zopár arašidových chrumiek, Elena si oblizla prsty od malíčka po palec a Bonifác si utrel ruku do nohavíc.
"Dal by som si pivo."
"Jedno alebo dvadsať?"
"Jedno."
"No tak si daj."
"Potom mipovedz, čo bolo."
Postavil sa, ešte chvíľu pozeral na obrazovku a potom sa začal presúvať do kuchyne.
"Jaj, čo toto sú za kamene?"
"Už si sa pýtal."
"A čo si mi povedala?"
"Aha, vidíš ako ma počúvaš! choď si ty po to pivo."
Šiel.
"No čo sa stalo?"
"Nič nové."
"Tak ale niečo sa hádam stalo."
"Tak si nemáš chodiť po pivo, keď chceš vedieť, čo sa stalo."
"Veď si mi povedala..."
"Daj mi napiť."
Dal.
"Fuj, ale je horké."
"Výborné."
"Musím si to zajesť." vyhlásila Elena a ponorila ruku do arašidových chrumiek. Postupne ich zjedla a potom si oblizla prsty od malíčka po palec.
"A čo tam robí tento tu?"
"Jááj. To je ich syn."
"Koho?"
"Toho mŕtveho a jeho ženy."
"Tak niečo sa stalo, keďsom bol po pivo."
"No hej. Išli za jeho synom."
Ani jedno zo štyroch očí sa počas rozhovoru neodlepilo od obrazovky. Bonifác nahmatal porcelánovú misku, dal si do úst niekoľko arašidových chrumiek a utrel si ruku do nohavíc. Elena urobila to isté a oblizla si prsty od malíčka po palec. Toto ešte niekoľkokrát obaja zopakovali, kým prišla záverečná scéna. Zabila ho sekretárka, aby na ňu neprezradil, že ukradla firemné peniaze. Elena zívla, Bonifác sa pohodlne oprel a povedal: "Bolo to jasné."
"No ty si mi ale sherlock."
"Tebe to jasné nebolo?"
"A čoby nie." strčila ruku do misky, kde ju čakalo len zopár arašidových omrvín na chladnom porcelánovom dne. Vyviedlo ju to z miery na toľko, že prevrhla misku a tá sa s hrmotom prevrhla až na zem, kde po nej ostalo štrnásť črepín. Oblizla si prsty od palca po malíček, taká pekná miska. Bonifác sa postavil, urobil pár krokov apotom sa otočil spať na Elenu.
"Kde máme metlu?"
"Bývaš tu dvadsať rokov."
"V rohu v šatníku?"
"No vidíš."
"Len som si nevedel spo-"a zakopol o kopu kameňov. V snahe nespadnúť na zem sa chytil háčkovanej dečky na skrinke a zhodil dve vázy, cukorničku a sošku panny Márie.
"Čo do pekla tu robia tie kamene, Elena?"
"Čakajú, kým sa o ne potkneš."

Bola nedeľa večer, Bonifác šušťal chrumkami. Elena odbehla do kuchyne, cestou si spomenula,že ju tam nečaká žiadna miska, sadla si na kuchynskú stoličku a rozplakala sa.

Zásnuby.

Z okna najvyššieho poschodia osemposchodovej bytovky bol výborný výhľad na ohňostroje. Beáta a Lukáš si štrngli šampanským a ešte pred napitím sa vášnivo objali. Lukáš zašepkal Beáte do ucha: "Staneš sa mojou...". Beáte zabehlo a obliala Lukášovi chrbát šampanským. Lukášovi sa prilepila kockovaná košeľa, čo od nej dostal na Vianoce, na chrbát. Beáta sa odtiahla a navrhla, že skočí do kuchyne po papierové utierky. Lukáš sa usmial a kŕčovito si odpil z vlastného šumivého nápoja. Kým bola v kuchyni, zazvonil jej mobil.
"Maminka? Haló? Aj tebe všetko dobré. Ako sa s ockom máte? No, to rada počujem, a čo tá noha? Už lepšie? A dávaš si tú mastičku? Tú smradľavú. No tak vidíš, to máš preto. Nie, nie, nerušíš, ty nikdy nerušíš, maminka. Jasné. A kapustnica sa podarila? Mňam!"
Lukáš sa pomaly zložil na pohovku a sledoval asi pätnásťčlennú skupinu mladíkov s prskavkami. Kreslili vo vzduchu kadejaké obrazce a vyzerali, že sa dobre bavia. Aspoň niekto. " Hej, aj Lukáškovi odkážem. Výborne. Len som ho trošku obliala šampanským. Ježišmária, veď ja som ho šla vysušiť. Dobre maminka, pozdrav ocka. Hej, prídeme. Papa!" Beáta konečne položila a z kuchyne sa ozval zvuk trhania papiera. Lukáš narovnal chrbát, potom ho zas ohol, položil pohár na stopke na stôl, potom si kľakol na obe kolená uprostred koberca. Zatriasol hlavou a kľakol si len na jedno koleno. Pod Beátinými nohami zapraskali parkety, Lukášovi bilo srdce ako o preteky. A Beáte znovu zazvonil mobil. Vďačne si vydýchla a aj s papierovými utierkami sa vrátila do kuchyne. Lukáš vyskočil na rovné nohy a znovu sa pozrel z okna. Niekto zle zapichol raketu do snehu, spadla a ohňostroje vypálili do prskavkovej skupinky, ktorá sa okamžite rozutekala na všetky strany aj so zažatými prskavkami. Tak ani im to nevyšlo tak, ako si predstavovali. Uškrnul sa.
"Aj tebe Šťastný nový rok, Láska!" kričala Beáta do telefónu, "nech si zdravá a šťastná a nech ťa poslúcha frajer. Čo? Kedy? To mi je ľúto... Hej. Máš pravdu. Nájdeš si lepšieho. Chlapi sú svine. Najväčšie. Pa, zlatko, drž sa."
Lukáš sa hodil na koleno. Beáta sa oprela o kredenc a pozerala sa na ohňostroj. Dúfala, že ešte niekto zavolá. Zbadala svoje šampanské na stole a vypila ho na dúšok. Dopekla. Lukáš sa zamračil a poškrabal sa na hlave. Vytiahol z vrecka prsteň a nervózne ho ukryl za chrbát. Obrazovka Beátinho mobilu sa rozžiarila spolu s jej tvárou.
"Milo? Ty čo odo mňa chceš o takomto čase? A to nemáš čo robiť o polnoci na nový rok? Jaj aha. Smutné. čo to trepeš? Veď už nie sme spolu koľko? Tri roky? Tak koľko? Ježiš, ty to počítaš na dni? Nie, vlastne... Nemusíš... A čo mi chceš povedať? Hm, pekné. Gratulujem. Čo? Šibe ti? Každý deň? A aj to na tebe vidno? Hahaha a koľko máš tehličiek, šesť, či osem? To je pekné. To vážne? No schválne, koľko? Ježišmáriajozef, to mesačne? Počúvaj, voláš mi, aby si mi povedal, ako sa máš bezo mňa dobre? A ako to je potom? No... To mi lichotí, ale... Počkaj... Neprerušuj ma. Čo či som? Vydatá? Čo si. Ani zasnúbená."
Lukáš vrátil prsteň späť do vrecka a ľahol si na zem. Vonku stále trieskali ohňostroje.
"Áno má, aby si vedel. Čo je ťa do toho, koľko zarába? No... podnájom v jednoizbáku. No a čo, sme mladí. Kde?! Teraz si nevedel, kde bývam, žartuješ? Z balkóna? Ó môj bože. Žartuješ."
Beáta vošla do izby, prekročila Lukáša a vyšla na balkón. spustila ruku s mobilom dolu, rovnako ako sánku. v snehu pred bytovkou boli zapichané prskavky, ktoré tvorili nápis: "Beátka, daj mi 2. šancu, staň sa mojou ženou!"
Beáta vyronila slzu, zdvihla telefón späť k uchu a zašepkala: "Prečo nie?" čo spustilo obrovskú sériu ružových a žltých ohňostrojov. A Lukášovi ťahalo z otvoreného balkóna na mokrú košeľu a na tridsaťpäťku.