Existujem. Dokonca žijem. Mám rada svoju existenciu. Mám rada palacinky so zmrzlinou a šľahačkou a mám rada skvelých ľudí. Mám rada.
Už pridlho som sa nemala modro. Tak úplne pravo nefalšovane modro. Teraz, s plným žalúdkom, s plným drezom špinavého riadu, s plnou hlavou myšlienok, ale nie takých zle popletených, ako stará zaprášená pavučina, trepotavých a energických ako motýle vylietavajúce z kukiel. Všetky naraz. Každý iným smerom. Nik nenamieta, všetky sú krásne, všetky sú trepotavé, všetky sú. Mám rada.
Filipa. Jeho meno, zvuk jeho šepotu, pohyby a pohľady. To, že keď je mi do sivého plaču, odoženie búrkový mrak a zošle na mňa roj motýľov. Otáča palacinky. A hlavu. A Carcasonne kartičky. A strany. A môj život naruby. Kabelky zvyknú mať krajšiu podšívku ako hlavnú látku. Mám rada.
Kamky. Ich smiechy, interný humor a nenávistné pohľady pri hre. Vždy si máme čo povedať, vždy máme dôvod mať sa. Mám rada.
Modrosť sa ľahko splaší a odcvála. Odletí. Musím častejšie chodiť po svete so sieťkou na motýle a menej sedávať pod odkvapom.
Zima. Nemám rada.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára