Je mi chladno. Neviem sa rozhodnúť, či viac na ruky alebo na vnútro. Možno na vnútro. To ja som za tým zmrznutým sklom, nie ty, on, ona, ono, vy, oni, ony. Ja. Cítim sa ako veľmi zlý človek.
Sklo sa nepohlo, my sme sa nepohli, on ani ona, vy ani oni, ani ja, len tá perspektíva sa ochladila. Kto je za sklom a kto pred? kto je za mrežami? Chránia teba, ju jeho? Mňa?
Patetické rečnícke otázky.
Som za sklom a je mi zima a je to moja chyba. Nie je to to tom dostať teba, ju, jeho, vás a ich na svoju stranu zmrznutého skla. Je to o tom dostať sa na rovnakú stranu.
Mrznú mi prsty. A nos. Aj nosím, úlomok ľadovca nosím v sebe, na sebe, za sebou, medzi nami. Je mi zima. Ale bola som v tom, že moje ľadovce ostatných neochladzujú, že to funguje len naopak. -nie som superhrdinka. Nie som dokonca ani hrdinka. To som vedela. Ale nikdy som nevedela, že nie som ani obeť. Viem byť najhorší záporák zo všetkých. Nie ten vrah, ale tá falošná kamarátka. Tá, čo si neuvedomuje následky svojich (zlo)činov. Príliš zameraná na seba.
Ešte nikdy v živote mi nebolo takto zima v takých teplých podmienkach. Zmrznem a utopím sa. Bezohľadne.
Napriek všetkému odmietam prekročiť hranicu svojej komfortnej zóny. Súcit sa pre mňa stáva cudzím slovom. Šesťkrát som si umyla hlavu. Vyplavujem nevyplaviteľnú mastnotu. Hlavy. Zvonku aj zvnútra.
Čo sa mi to stalo?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára