Mám. Mám prekrásny život, poznám málo ľudí, ktorí by bol šťastnejší a celé je to krásne. Ale ten modrý filter, ľudia, ktorých ľúbim sú za zamrznutým smutným sklom a podlamujú sa mi kolená, pretože sa mi nedarí ich stiahnuť na teplú stranu a zohriať. Všetky sivé udalosti. Keď do vedra sivej farby nakvapkáš žltú, veľa nezmeníš.
Tlačím letáčiky, rozdávam ich ľuďom, kreslím obrázky, všetko po poriadku. Filter nemizne. Je to ťažké.
Moja časť príbehu je v sépii. Nikdy som nebola so sebou spokojnejšia. Vidím šťastného človeka v zrkadle a vo výkladoch, vo vlastnej tvorbe vidím šťastné čiary, šťastné slová, šťastné všetko.
A ľuďom okolo mňa sa začnú rúcať svety, mamina má depky, Livka stráca zvieratá, starkú trápi taká reuma, že nemôže nič robiť pravou rukou, Filip je ochorený a do toho majú všetci plnú hlavu budúcnosti. Aj ja mám strach z katastrofických scenárov. Je jedna vec tešiť sa z prichádzajúcej jari a druhá vec mať strach, že zopár ľudí s nešťastnou ideológiou vo vláde prerastie v niečo horšie.
Opieram sa dlaňami o zamrznuté sklo. Sklo trochu rozmŕza a mne omodrievajú ruky. Ako termodynamický zákon káže, nikoho neohrejem bez ochladenia samej seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára