Čáry, máry, pipasáry (sú to naozajstné slová, nie len také akože).

Nejdem sa ospravedlňovať. Je to už klišé. Dejú sa nádherné veci, o každej si poviem, že nesmiem zabudnúť, musím napísať, zaznamenať, zaznačiť. A vieš čo? Neurobím to. Lebo som chorá a potom lyžujem a nemám internet a čas a potom spím a potom nemám náladu a potom idem do Brna. V Brne sedím na barovej stoličke v podniku, kde aktuálne nie je nikto okrem personálu a mňa. A nálady. Takej fajn.

Mesiac. Obrovský a okrúhly. Sivasto biely. Pred ním je vysoký smrek, tieni ho a vytvára gýčový obrázok z motivačnej facebookovej stránky. Nápis fancy fontom. Niečo o vlkoch a osamelom lese. Ale vôbec to tak nefunguje Chladná pokojná atmosféra, trblietavý vzduch, plný výdychov a nádychov. Dobrodružstvo. Na chrbte dvadsaťkilový batoh, v jednej ruke palice, prilba a lyžiarky, v druhej lyže. Tu sa budú diať veci.

Nejaké veci sa aj dejú. Druhý večer sneží, ľadový vzduch sa chveje. Husté sneženie pôsobí trochu ako plamienky. Plamienky ohňové, nie spavé. Ľudské rozhovory stekajú dokopy, vytváraju oranžový potôčik, tečú po zemi, zapĺňajú miestnosť, vtekajú mi do snov, rozvibrované strunami gitary. Každý večer.

A tie dni. Sviežo šuštiaci vzduch, raz okolo jedného a potom okolo druhého ucha. Šjuu-šjuu. Hrá na lanovke hlasná hudba. Veľmi zlá. A vlastne je to jedno. Usmievam sa na všetko a na všetkých. Chlapec zdola na mňa zakričí: "Ako sa voláš?" mám na hlave čiapku a prilbu. Lanovka hučí, hudba vrieska, odpoviem, že sa mám výborne.

Prídem z lyžiarskeho. Vystúpim z autobusu, privítam sa s ocinom. Zašepká mi do ucha, že Mamka zomrela. Včera, ale že chceli, aby som si užila poslednú noc. Objímam ho ešte dvakrát tak dlho. Odvtedy mám celý svet v hmle. Dopraceme sa domov, ide mi vybuchnúť hlava, snažím sa zaspať, ale nefunguje to. Už... Ona to už potrebovala. Kreslím. Vyberám mdlé farby, obrázok je nakoniec strašne smutný, iný ako ostatné. Celé je to akési zvláštne. Na druhý deň sa nedokážem hýbať, bolí ma hlava tak strašne, že Voldemort musí byť nablízku.

Nakoniec je nablízku Filip a to je dobre, odpútava ma od bolesti a pripútava k sebe. Je nám spolu dobre, dobre, dobre.

Všetci sme čierni. Chodíme po Žiline ako prízraky. Strašne leje. Ocino povie, že toto bude smutný pohreb. Lebo prší. Stará mamka leží v truhle akoby spala, vyzerá živšie ako vtedy, keď ešte naozaj žila a ležala schúlená pod tou perinou s jesnným lístím. Nikdy pred tým som nevidela mŕtveho človeka. Pochovali ju so šatkou na hlave, presne tak, ako vždy chodila. Prišla za mnou nejaká cudzia teta a povedala mi, že sme mali vzácnu babičku. Skotúľala sa mi lícom slza a prikývla som, že viem. Druhým sa skotúľala ďalšia.  Pretože neviem. A nábožné viachlasné spevy a celé to šaškovanie. Smoklím do vreckovky a celú omšu neotvorím ústa. Mrzí ma, že som ju nepoznala, mrzí ma, že keď idem s dáždnikom za ocinom, že ho schovám, povie, nech ho neprikrývam, lebo keď mu prší do tváre, nevidno mu slzy.

Na kare má príhovor. Rozpráva pomaly, potichu a každú chvíľu robí dlhé prestávky. Je mu ťažko a nemám mu ako pomôcť, tak len žmolím premočenú vreckovku a pozerám na biely obrus.

Po večeri sa atmosféra trochu uvoľní. Po dlhom čase sa vidím s rodinou. Celkom cudzí ľudia, ktorí vyzerajú rovnako ako ja. Poberieme sa do Brna.

Máme pekný večer. Naši sa opijú zoznámia s Adamom. Dám si malé pivo, pretože Lucia čapuje najlepšie na svete a potom sa hnevám, že som si ho dala, lebo sa mi moce jazyk a som z toho nervózna.

Dnes sme mali prvý raz v živote dvojsesterský deň, že najmladšia a najstaršia. Boli sme nakupovať v sekáčoch a antikvariátoch a obedovali sme palacinky vo vychýrenom palacinkárstve Podnebí. Teraz je Luc v práci, čapuje pivo. Sedím oproti, za barom a píšem, ako nejaký kaviarňový spisovateľček. Pijem strašne sladkú malinovku, ktoré je vraj teraz veľmi cool (volá sa ZON - zdravotní osvěžující nápoj) a bolí ma hlava, lebo som nevyspatá. A tým sa už dostávam do aktuálnej situácie, takže už vlastne vôbec nemám o čom písať. Hm.

Divadelná hra je dopísaná.