Nerozumiem celkom tomuto sviatku a asi mi to ani neprekáža. Bolí ma hlava, tak ako vlani a predvlani, možno je to z voňaviek po záruke. Môjmu pravému vaječníku sa studená voda nepáči.
Vonku je nádherne. Z balkóna na siedmom poschodí bytovky oproti sa vykláňali dvaja chlapi. Jeden veľmi výrazne gestikuloval, druhý prikyvoval. Potom sa pobrali späť dovnútra. Chodím spať neskoro, vstávam neskoro. Nemôžem zaspať. O jednej ráno v noci z Veľkonočnej nedele na Veľkonočný pondelok ležím po tme v posteli a rozmýšľam nad smrťou. A plačem. Iba tak. A steká mi sopeľ do hrdla, je to nechutné, tak sa rozhodnem, že prestanem plakať. Naďalej rozmýšľam nad smrťou. A nad dvojvetovými horormi. snažím sa vymyslieť nejaký dobrý. V noci ma prišla zobudiť dcéra, nech utíšim jej malého bračeka, že nemôže kvôli nemu spať. Ona je jedináčik. Potom sa bojím a tisnem k sebe brokolicu. Zas rozmýšľam nad smrťou. Zas plačem. Potom rozmýšľam nad tým, ako veľmi mi stihol Filip chýbať, pričom je to len týždeň, čo sme sa nevideli. Nemôžem spať. Do hrdla mi steká sopeľ.
Ráno sa oblečiem, idem do školy. Sedím v škole a robím si poznámky. Robím si poznámky a chcem ísť domov. Chce sa mi spať. Ráno sa zobudím. Čo už je to za svet, keď ešte v snoch chodím do školy, ktorá ma vyčerpáva. Jem varené vajíčka. Nič mi nejde dolu hrdlom. Svieti slniečko. Je krásne. A necítim sa šťastne. Z balkóna na šiestom poschodí tej istej bytovky sa teraz vykláňa ujo. Má hnedý sveter. Asi. Možno je to vetrovka, je príliš ďaleko, aby som tam dovidela. Fajčí. Oklepkáva popol. Popol padá, ale nevidím ho, lebo je to ďaleko a aj tak mám výhľad oklieštený krajom okna. Zmizol. Ujo. Zjedol ho vlastný byt.
Čo mi to zas je?
Ráno vraveli v rádiu, že niekedy dávno na kúpací pondelok hodili dievča do potoka a ona potom umrela na zápal pľúc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára