Čo to?

Nerozumiem celkom tomuto sviatku a asi mi to ani neprekáža. Bolí ma hlava, tak ako vlani a predvlani, možno je to z voňaviek po záruke. Môjmu pravému vaječníku sa studená voda nepáči.

Vonku je nádherne. Z balkóna na siedmom poschodí bytovky oproti sa vykláňali dvaja chlapi. Jeden veľmi výrazne gestikuloval, druhý prikyvoval. Potom sa pobrali späť dovnútra. Chodím spať neskoro, vstávam neskoro. Nemôžem zaspať. O jednej ráno v noci z Veľkonočnej nedele na Veľkonočný pondelok ležím po tme v posteli a rozmýšľam nad smrťou. A plačem. Iba tak. A steká mi sopeľ do hrdla, je to nechutné, tak sa rozhodnem, že prestanem plakať. Naďalej rozmýšľam nad smrťou. A nad dvojvetovými horormi. snažím sa vymyslieť nejaký dobrý. V noci ma prišla zobudiť dcéra, nech utíšim jej malého bračeka, že nemôže kvôli nemu spať. Ona je jedináčik. Potom sa bojím a tisnem k sebe brokolicu. Zas rozmýšľam nad smrťou. Zas plačem. Potom rozmýšľam nad tým, ako veľmi mi stihol Filip chýbať, pričom je to len týždeň, čo sme sa nevideli. Nemôžem spať. Do hrdla mi steká sopeľ.

Ráno sa oblečiem, idem do školy. Sedím v škole a robím si poznámky. Robím si poznámky a chcem ísť domov. Chce sa mi spať. Ráno sa zobudím. Čo už je to za svet, keď ešte v snoch chodím do školy, ktorá ma vyčerpáva. Jem varené vajíčka. Nič mi nejde dolu hrdlom. Svieti slniečko. Je krásne. A necítim sa šťastne. Z balkóna na šiestom poschodí tej istej bytovky sa teraz vykláňa ujo. Má hnedý sveter. Asi. Možno je to vetrovka, je príliš ďaleko, aby som tam dovidela. Fajčí. Oklepkáva popol. Popol padá, ale nevidím ho, lebo je to ďaleko a aj tak mám výhľad oklieštený krajom okna. Zmizol. Ujo. Zjedol ho vlastný byt.

Čo mi to zas je?

Ráno vraveli v rádiu, že niekedy dávno na kúpací pondelok hodili dievča do potoka a ona potom umrela na zápal pľúc.

Perspektíva chladu.

Je mi chladno. Neviem sa rozhodnúť, či viac na ruky alebo na vnútro. Možno na vnútro. To ja som za tým zmrznutým sklom, nie ty, on, ona, ono, vy, oni, ony. Ja. Cítim sa ako veľmi zlý človek.

Sklo sa nepohlo, my sme sa nepohli, on ani ona, vy ani oni, ani ja, len tá perspektíva sa ochladila. Kto je za sklom a kto pred? kto je za mrežami? Chránia teba, ju jeho? Mňa?

Patetické rečnícke otázky.

Som za sklom a je mi zima a je to moja chyba. Nie je to to tom dostať teba, ju, jeho, vás a ich na svoju stranu zmrznutého skla. Je to o tom dostať sa na rovnakú stranu.

Mrznú mi prsty. A nos. Aj nosím, úlomok ľadovca nosím v sebe, na sebe, za sebou, medzi nami. Je mi zima. Ale bola som v tom, že moje ľadovce ostatných neochladzujú, že to funguje len naopak. -nie som superhrdinka. Nie som dokonca ani hrdinka. To som vedela. Ale nikdy som nevedela, že nie som ani obeť. Viem byť najhorší záporák zo všetkých. Nie ten vrah, ale tá falošná kamarátka. Tá, čo si neuvedomuje následky svojich (zlo)činov. Príliš zameraná na seba.

Ešte nikdy v živote mi nebolo takto zima v takých teplých podmienkach. Zmrznem a utopím sa. Bezohľadne.

Napriek všetkému odmietam prekročiť hranicu svojej komfortnej zóny. Súcit sa pre mňa stáva cudzím slovom. Šesťkrát som si umyla hlavu. Vyplavujem nevyplaviteľnú mastnotu. Hlavy. Zvonku aj zvnútra.

Čo sa mi to stalo?

Trepotanie.

Existujem. Dokonca žijem. Mám rada svoju existenciu. Mám rada palacinky so zmrzlinou a šľahačkou a mám rada skvelých ľudí. Mám rada.

Už pridlho som sa nemala modro. Tak úplne pravo nefalšovane modro. Teraz, s plným žalúdkom, s plným drezom špinavého riadu, s plnou hlavou myšlienok, ale nie takých zle popletených, ako stará zaprášená pavučina, trepotavých a energických ako motýle vylietavajúce z kukiel. Všetky naraz. Každý iným smerom. Nik nenamieta, všetky sú krásne, všetky sú trepotavé, všetky sú. Mám rada.

Filipa. Jeho meno, zvuk jeho šepotu, pohyby a pohľady. To, že keď je mi do sivého plaču, odoženie búrkový mrak a zošle na mňa roj motýľov. Otáča palacinky. A hlavu. A Carcasonne kartičky. A strany. A môj život naruby. Kabelky zvyknú mať krajšiu podšívku ako hlavnú látku. Mám rada.

Kamky. Ich smiechy, interný humor a nenávistné pohľady pri hre. Vždy si máme čo povedať, vždy máme dôvod mať sa. Mám rada.

Modrosť sa ľahko splaší a odcvála. Odletí. Musím častejšie chodiť po svete so sieťkou na motýle a menej sedávať pod odkvapom.

Zima. Nemám rada.

Let's fly away together, little piaf.

Zmes.

Dnes som dostala z celého života najkrajší kompliment: "Mám rád tvoje telo. Nosí tvoj mozog."

A inak aj celý život je fajn. Aj vtedy, keď nie je. Keď sa z ničhoho nič rozplačem a padajú mi slzy do Filipovho modrého svetra a on sa ma pýta, čo mi je. A mne nič nie je. Úplne naozaj. A potom mi prestane hrabať a som šťastná.

Chcela som banán, ale nemáme. Tak jem kukuricovú konzervu, to je tiež žlté.

Filtre

Je to trochu ako studený filter. Niekedy modrá nereprezentuje šťastie. A vidíš krásne obrazy, ale všetky sú chladné sklenené, studené.

Mám. Mám prekrásny život, poznám málo ľudí, ktorí by bol šťastnejší a celé je to krásne. Ale ten modrý filter, ľudia, ktorých ľúbim sú za zamrznutým smutným sklom a podlamujú sa mi kolená, pretože sa mi nedarí ich stiahnuť na teplú stranu a zohriať. Všetky sivé udalosti. Keď do vedra sivej farby nakvapkáš žltú, veľa nezmeníš.

Tlačím letáčiky, rozdávam ich ľuďom, kreslím obrázky, všetko po poriadku. Filter nemizne. Je to ťažké.

Moja časť príbehu je v sépii. Nikdy som nebola so sebou spokojnejšia. Vidím šťastného človeka v zrkadle a vo výkladoch, vo vlastnej tvorbe vidím šťastné čiary, šťastné slová, šťastné všetko.

A ľuďom okolo mňa sa začnú rúcať svety, mamina má depky, Livka stráca zvieratá, starkú trápi taká reuma, že nemôže nič robiť pravou rukou, Filip je ochorený a do toho majú všetci plnú hlavu budúcnosti. Aj ja mám strach z katastrofických scenárov. Je jedna vec tešiť sa z prichádzajúcej jari a druhá vec mať strach, že zopár ľudí s nešťastnou ideológiou vo vláde prerastie v niečo horšie.

Opieram sa dlaňami o zamrznuté sklo. Sklo trochu rozmŕza a mne omodrievajú ruky. Ako termodynamický zákon káže, nikoho neohrejem bez ochladenia samej seba.

Čáry, máry, pipasáry (sú to naozajstné slová, nie len také akože).

Nejdem sa ospravedlňovať. Je to už klišé. Dejú sa nádherné veci, o každej si poviem, že nesmiem zabudnúť, musím napísať, zaznamenať, zaznačiť. A vieš čo? Neurobím to. Lebo som chorá a potom lyžujem a nemám internet a čas a potom spím a potom nemám náladu a potom idem do Brna. V Brne sedím na barovej stoličke v podniku, kde aktuálne nie je nikto okrem personálu a mňa. A nálady. Takej fajn.

Mesiac. Obrovský a okrúhly. Sivasto biely. Pred ním je vysoký smrek, tieni ho a vytvára gýčový obrázok z motivačnej facebookovej stránky. Nápis fancy fontom. Niečo o vlkoch a osamelom lese. Ale vôbec to tak nefunguje Chladná pokojná atmosféra, trblietavý vzduch, plný výdychov a nádychov. Dobrodružstvo. Na chrbte dvadsaťkilový batoh, v jednej ruke palice, prilba a lyžiarky, v druhej lyže. Tu sa budú diať veci.

Nejaké veci sa aj dejú. Druhý večer sneží, ľadový vzduch sa chveje. Husté sneženie pôsobí trochu ako plamienky. Plamienky ohňové, nie spavé. Ľudské rozhovory stekajú dokopy, vytváraju oranžový potôčik, tečú po zemi, zapĺňajú miestnosť, vtekajú mi do snov, rozvibrované strunami gitary. Každý večer.

A tie dni. Sviežo šuštiaci vzduch, raz okolo jedného a potom okolo druhého ucha. Šjuu-šjuu. Hrá na lanovke hlasná hudba. Veľmi zlá. A vlastne je to jedno. Usmievam sa na všetko a na všetkých. Chlapec zdola na mňa zakričí: "Ako sa voláš?" mám na hlave čiapku a prilbu. Lanovka hučí, hudba vrieska, odpoviem, že sa mám výborne.

Prídem z lyžiarskeho. Vystúpim z autobusu, privítam sa s ocinom. Zašepká mi do ucha, že Mamka zomrela. Včera, ale že chceli, aby som si užila poslednú noc. Objímam ho ešte dvakrát tak dlho. Odvtedy mám celý svet v hmle. Dopraceme sa domov, ide mi vybuchnúť hlava, snažím sa zaspať, ale nefunguje to. Už... Ona to už potrebovala. Kreslím. Vyberám mdlé farby, obrázok je nakoniec strašne smutný, iný ako ostatné. Celé je to akési zvláštne. Na druhý deň sa nedokážem hýbať, bolí ma hlava tak strašne, že Voldemort musí byť nablízku.

Nakoniec je nablízku Filip a to je dobre, odpútava ma od bolesti a pripútava k sebe. Je nám spolu dobre, dobre, dobre.

Všetci sme čierni. Chodíme po Žiline ako prízraky. Strašne leje. Ocino povie, že toto bude smutný pohreb. Lebo prší. Stará mamka leží v truhle akoby spala, vyzerá živšie ako vtedy, keď ešte naozaj žila a ležala schúlená pod tou perinou s jesnným lístím. Nikdy pred tým som nevidela mŕtveho človeka. Pochovali ju so šatkou na hlave, presne tak, ako vždy chodila. Prišla za mnou nejaká cudzia teta a povedala mi, že sme mali vzácnu babičku. Skotúľala sa mi lícom slza a prikývla som, že viem. Druhým sa skotúľala ďalšia.  Pretože neviem. A nábožné viachlasné spevy a celé to šaškovanie. Smoklím do vreckovky a celú omšu neotvorím ústa. Mrzí ma, že som ju nepoznala, mrzí ma, že keď idem s dáždnikom za ocinom, že ho schovám, povie, nech ho neprikrývam, lebo keď mu prší do tváre, nevidno mu slzy.

Na kare má príhovor. Rozpráva pomaly, potichu a každú chvíľu robí dlhé prestávky. Je mu ťažko a nemám mu ako pomôcť, tak len žmolím premočenú vreckovku a pozerám na biely obrus.

Po večeri sa atmosféra trochu uvoľní. Po dlhom čase sa vidím s rodinou. Celkom cudzí ľudia, ktorí vyzerajú rovnako ako ja. Poberieme sa do Brna.

Máme pekný večer. Naši sa opijú zoznámia s Adamom. Dám si malé pivo, pretože Lucia čapuje najlepšie na svete a potom sa hnevám, že som si ho dala, lebo sa mi moce jazyk a som z toho nervózna.

Dnes sme mali prvý raz v živote dvojsesterský deň, že najmladšia a najstaršia. Boli sme nakupovať v sekáčoch a antikvariátoch a obedovali sme palacinky vo vychýrenom palacinkárstve Podnebí. Teraz je Luc v práci, čapuje pivo. Sedím oproti, za barom a píšem, ako nejaký kaviarňový spisovateľček. Pijem strašne sladkú malinovku, ktoré je vraj teraz veľmi cool (volá sa ZON - zdravotní osvěžující nápoj) a bolí ma hlava, lebo som nevyspatá. A tým sa už dostávam do aktuálnej situácie, takže už vlastne vôbec nemám o čom písať. Hm.

Divadelná hra je dopísaná.