Chuť prichádzať, zobliecť si kabát, sadnúť si, uvariť si čaj a písať (v prehodenom poradí) neprichádza len tak. Keď vidím tučné tety v širokých šáloch pochutnávať si za sklom na krémešoch, áno, mám chuť vyraziť im z rúk lyžičku a nechať rozplynúť šľahačku radšej na mojom jazyku. A keď čítam, čítam dobrých ľudí, čítam o brúsnom papieri a ryšavých vílach, vtedy mám chuť vyraziť na cestu okolo sveta a všetkým dobrým ľuďom rodu spisovateľského rýchlo uchmatnúť spred nosa najkrajšie obrazy, lebo každú sekundu tučné tety spotrebúvajú krémeš.
Potichu rozpúšťam šlahačku, je to zakázané. V telke povedali, že bolo dvadsaťdva hodín, to je čas na odídenie. Odídenia nemám rada. Sú smutné. Na druhej strane, keby nebolo odchádzaní, nikdy by nebolo návratov a to by bol smutný svet.
Vôbec neviem o čom chcem písať. Vôbec nechcem krémeš, ale predsa ho nenechám prepadnúť tým tetám (dobre, toto bolo sebeckejšie, než som to myslela).
Vianoce. Pomaly sa dostávame do času, keď už nie je na hanbou o nich písať, rozprávať a púšťať koledy nie je celkom trestné. Všetci ich milujú. Píšu ľahučké jemné básničky, také, aké by som aj ja vedela:
Voňajú.
Med svieti z čela pútnikom
za fanfár praskania chleba
ihličie, škorica, koláče
a ja tu chcem mať Teba.
Hrajú im v očiach iskričky
blikajú prskavky, sviece
Tak rozbaľte si balíčky
mne sa už vôbec nechce
Pri hudbe dávenia kostí
pri čare jagavých nožov
každý dnes čaká hostí
čím menej s pomocou Božou
Najlepšie sú však reklamy
v telke je popoluška
dali by sme si salámy,
ale sa nesmie, šuškám.
Tak krásne gýčovo som začala
a potom sa to zvrhlo
keď nemám rada Vianoce?
Idem sa polieť krhlou.
No to dopadlo... Ale bol to prvý pokus a už je veľa hodín. No a čo... keby som nemala takú ospanlivú myseľ, nikdy by som to nezverejnila, ale čo! Veď idú tie Vianoce, sviatky pokoja, mieru, čakanie na zlaté prasa a následného napchávaina sa. A čoby nie, možno ma tento rok prekvapia. Šťastné a veselé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára