Celá som dnes zabudnutá. Tak smutne a popleteno, že ani neviem. Prečítala som knihu. Praskla mi žilka v oku. Už nie som zvyknutá produkovať slzy. Už nie som zvyknutá nič.
Bola som v obchode kúpiť mak. Bezradne som chodila hore-dole po obchodíku rozmerov 5 krát 5 metrov, to mi ostalo. Nová vec do zoznamu. V Bielom dome nikdy nenájdem to, čo hľadám. Potom som sa obrátila na usmiatu predavačku. Bolo na nej vidno, že sa zdržiava, aby sa nezačala smiať. Tu, vedľa kokosu. Pozrela som dozadu a videla som len rybie konzervy, nechápajúc, o akom kokose to vraví. Neprítomne som sa na ňu pozrela späť a ona ma oslovením "slečna" vrátila do reality, ako by mi luskla pred tvárou. Tu, vedľa tohoto kokosu. A máte tu aj mletý, aj s cukrom, aký len chcete. Mne ľudia nevykajú, tak ako mám na to reagovať, ešte keď som myšlienkami celkom inde? Pod kabátom som mala len pyžamo a cítila som sa ako v jednom z tých divných snov, v ktorých nevnímam, čo robím, iba sú okolo mňa rôzni ľudia a majú podivné reakcie a ja nechápem.
Rozmýšľala som nad tým, že možno naozaj nie som až taká vzťahovačná. A zmierila som sa už s tým, že sa od vedenia slovka chvály (alebo aspoň vďaky) nedočkám. Ani nemám právo sa sťažovať, robím to predsa celkom nezištne. Tak zabalená v perine sedím pri okne a čítam detskú knihu určenú pre celkom inú vekovú kategóriu. A blúdim po obchode a neviem nič nájsť, ani vlastne neviem, čo hľadám.
Vo výťahu som si spomenula, že som chcela kúpiť ešte Jesienku, ale do obchodu som sa už nevrátila. Aj tak ešte pôjdem vyniesť smeti. Štípem sa, aby som sa presvedčila o tom, že sa mi nesníva, lebo v skutočnosti takéto bezradné nálady ani neexistujú. A pritom sa vôbec nemám zle. Len neviem nájsť mak a chodím do obchodu v pyžame. Celkom, ako by som sa mala o chvíľku zobudiť.
Včera večer sa nám zastavili izbové hodiny. Niekto má izbového psa a my hodiny. Zasekli sa o pol dvanástej, a keď som sa o deviatej zobudila, už som nemohla zaspať, lebo som uverila tomu, že už je pol dňa prespaného. Ešte je tu aj také svetlo, ako v sne. A taká hmla a chvenie. Ako plávať v mlieku. Ako pozrieť sa na ruky, zistiť, že mám plávacie blany a vnímať to celkom normálne.
Mamina prišla, zdvihla kravatu a spýtala sa, čo tu robí tá flauta. Uštipla som sa znovu.
Včera som zaspávala nad denníkom. Občas píšem listy. Také, čo nikdy neodošlem. Iba si ich niekedy v budúcnosti prečítam. Niektoré napíšem len tak, na zdrap papiera a potom roztrhám a spálim. Je to ako nejaký rituál. S ohňom a negatívnymi myšlienkami. Psychológovia by mi povedali, že to zaberá, napísať to na papier a spáliť, už som o tom počula. Povstať z popola ako fénix s celkom novým pohľadom.
Spím... teda... Sním. Preto mi je celkom jedno, že píšem veci, o ktorých by mi nikdy nenapadlo niekomu rozprávať, lebo sú príliš čudné a naivné. Paradajka nastúpila do výťahu. Kým vystupovala, bol z nej paradajkový pretlak a prepadla sa do výťahovej šachty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára