Fialová?

S odstupom času som zistila, že sa mi tá vianočná básnička páči.

Inak je mi akosi divne, mám nejakú pokrútenú myseľ, také to, keď sa máš tak dobre, až ti z toho preskočí a máš sa iba... divne. A pritom sneží a svieti slnko a všetko je nádherné a všetko je v poriadku a aj tak.

"Veď dobre, ja ti len hovorím nech nezanevieraš na ostatných... poznáš ich skoro dva roky..."

Má pravdu. A čo ja viem? Tak začala táto lepkavá podivnosť, čo sa jej neviem nijako zbaviť, čo je čudnej fialovej farby a studená. To sa mi často nestáva, že sa cítim stratená, ešte keď som pritom tak veľmi nájdená.

Fialová divnosť mi kvapká z prstov na koberec, kto to bude umývať, há? Ako by som sa rozpúšťala a kvapkala na koberec spolu s tou divnosťou. A možno je to len tým zvláštnym chladným svetlom zvonka, a možno to ani vôbec nie je. Len už neviem, čo povedať. Tak už ani nič nepoviem, dobre?

Alebo poviem: Že to možno nebolo tým svetlom, ale iba tak... A už tá fialovosť okvapkala všetka, tak nech sa má divne koberec, keď chce!

Ou, a samozrejme, dnes sú to dva roky, čo skončil svet!