Mám sa fakt modro. Tak čisto čisto modro, ako modrá farba. Ležala som vo vani dlho, mám na prstoch toľko barančekov, že s nimi môžem počítať pri zaspávaní.
Vo vani človek na hocičo príde. Vaňa je ako les, alebo lúka. Alebo niečo iné, kde som sama s myšlienkami a tlkotom vlastného srdca. Rozmýšľam nad životom a po hladkej hladine dovidím na dva kolenové ostrovy pri kraji vane. V ušiach mám vodu a nič nepočujem, ostrovy sa lesknú od vody, keď rozmýšľam nad tým, ako mi celý deň behá po rozume text pesničky I think I´m pregnant. A prečo to? "I feel fat, heavy and I hate my body"
A vtedy mi napadlo, že to tak predsa nie je. Ani náhodou. A ja k nim vôbec nepatrím, k tým dievčatám, ktoré medzi dlhé tenké prsty chytajú pol centimetra kože a vydávajú ho tuk, strávia dve tretiny života (zvyšnú tretinu spia) sťažovaním sa, aké sú škaredé a tučné, keď ich niekto pochváli, odmietnu to. Možno som sa tak začala správať ako ony len preto, že tvoria celé moje okolie a takto to medzi nami funguje. Chcem sa cítiť dobre vo svojej koži, a aj sa budem, veď je celkom neagátovské správať sa podľa toho, ako to robia ostatní, no nie? No áno. A cítim sa vo svojej koži dobre, kto by sa necítil, v takej hebkej?
A nejde o to, že by som bola dokonalá bytosť a nemala krepovité vlasy, neškúlila (občas), mala rovný nos a perfektnú postavu, ale o to, že sa aj s takými nedokonalosťami dokážem mať modro. A aj sa mám, tak načo sa mať zle bezdôvodne, keď sa môžem mať dobre dôvodne?
I don´t think I´m pregnant.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára