Oh!

Chcela som niečo pekné napísať, ale vyšmykujú sa mi slová spomedzi prstov. Ešte nikdy sa mi to nestalo. Miešanú zmrzlinu mám miesto mozgu. Zmrzlina je fajn. To je všetko, čo som dokázala zo seba vysúkať.

Maková kvetina

Celá som
od hlavy po päty
chorá.

Maková kvetina
pod dekou
pod stropom
pod dupotom
pod tlakom
pod octovým obkladom
hlboko pod hviezdami
a vysoko nad nimi
tancuje na tenkom ľade
keď je somárovi veselo
a keď je mu smutno plače
snehové vločky
na modré
zábradlie, tenkne, až kým nepopraská.
Prasiatko keramické, euro päťdesiat,
nová zámka do vchodovýh dverí
nový vchod do dverí zámkových
nové dvere do vchodovej zámky.

Stojím pred domom
nesneží
somár sa má dobre
bodaj by sa nemal,
keď si mení zámky,
kedy sa mu zachce.

Deliť vety do veršov
vydávať za poéziu
to by sa mi páčilo

Prsty sa mi
cencúľujú
čaj celkom
scitrónoval



Ale keď ja nesmiem mať počítač na bruchu.

(mňa si nevšímajte, asi mám horúčku)

List Ježiškovi

Vieš, že neverím v kúzlo Vianoc, ani podobné veci z amerických filmov. Ale dnes mám modrý pokoj. Taký, čo by niekto nazval vianočným, možno predvianočným. A možno je to tými ľuďmi, ktorí kúzlu Vianoc veria a sú teraz milší ako zvyčajne a možno je to tým, že som bola s Betlehemským svetlom v ústave a v domove dôchodcov.

Okrem toho som bola aj u všetkých z rodiny. Renka mi zašepkala do ucha, či som šťastná. Či som najšťastnejšia na svete. A ja som. Nikdy som nebola šťastnejšia a spokojenjšia.

Všetko je fajn. Tak veľmi, že ani neviem, o čom sa sťažovať.

Milý Ježiško,
na Vianoce si už nič neprajem, lebo to, po čom túžim najviac mám. Ale ak by si mi už veľmi chcel doniesť materiálne dary, veľmi by som sa nebránila, ba povedala by som, že budem ešte šťastnejšia, než som aktuálne, ak by sa to dalo.

S pozdravom,

Agáta Brozová,

Medvedzie 158/40-22

Tvrdošín

027 44

Tá adresa, len keby si stíhal poslať darčeky ešte.

PS: A keď už Ti posielam list, po najmenej desiatich rokoch, chcem Ti ešte povedať, že sa mám fajn. A že nechodím do kostola v nedele a mala by som, ale to už vieš. V kostole sa dnes spievalo o Spasiteľovi narodenom z panenského lona. Nemáš niekedy výčitky, voči mame, aké musela mať z Teba pôrodné bolesti? Rodiť z panenského lona, to nie je len tak. Inak si celkom fajn. Pozdravuj Toho hore. Čau.

Fialová?

S odstupom času som zistila, že sa mi tá vianočná básnička páči.

Inak je mi akosi divne, mám nejakú pokrútenú myseľ, také to, keď sa máš tak dobre, až ti z toho preskočí a máš sa iba... divne. A pritom sneží a svieti slnko a všetko je nádherné a všetko je v poriadku a aj tak.

"Veď dobre, ja ti len hovorím nech nezanevieraš na ostatných... poznáš ich skoro dva roky..."

Má pravdu. A čo ja viem? Tak začala táto lepkavá podivnosť, čo sa jej neviem nijako zbaviť, čo je čudnej fialovej farby a studená. To sa mi často nestáva, že sa cítim stratená, ešte keď som pritom tak veľmi nájdená.

Fialová divnosť mi kvapká z prstov na koberec, kto to bude umývať, há? Ako by som sa rozpúšťala a kvapkala na koberec spolu s tou divnosťou. A možno je to len tým zvláštnym chladným svetlom zvonka, a možno to ani vôbec nie je. Len už neviem, čo povedať. Tak už ani nič nepoviem, dobre?

Alebo poviem: Že to možno nebolo tým svetlom, ale iba tak... A už tá fialovosť okvapkala všetka, tak nech sa má divne koberec, keď chce!

Ou, a samozrejme, dnes sú to dva roky, čo skončil svet!

Sviatky a podobne

Chuť prichádzať, zobliecť si kabát, sadnúť si, uvariť si čaj a písať (v prehodenom poradí) neprichádza len tak. Keď vidím tučné tety v širokých šáloch pochutnávať si za sklom na krémešoch, áno, mám chuť vyraziť im z rúk lyžičku a nechať rozplynúť šľahačku radšej na mojom jazyku. A keď čítam, čítam dobrých ľudí, čítam o brúsnom papieri a ryšavých vílach, vtedy mám chuť vyraziť na cestu okolo sveta a všetkým dobrým ľuďom rodu spisovateľského rýchlo uchmatnúť spred nosa najkrajšie obrazy, lebo každú sekundu tučné tety spotrebúvajú krémeš.

Potichu rozpúšťam šlahačku, je to zakázané. V telke povedali, že bolo dvadsaťdva hodín, to je čas na odídenie. Odídenia nemám rada. Sú smutné. Na druhej strane, keby nebolo odchádzaní, nikdy by nebolo návratov a to by bol smutný svet.

Vôbec neviem o čom chcem písať. Vôbec nechcem krémeš, ale predsa ho nenechám prepadnúť tým tetám (dobre, toto bolo sebeckejšie, než som to myslela).

Vianoce. Pomaly sa dostávame do času, keď už nie je na hanbou o nich písať, rozprávať a púšťať koledy nie je celkom trestné. Všetci ich milujú. Píšu ľahučké jemné básničky, také, aké by som aj ja vedela:

Voňajú.
Med svieti z čela pútnikom
za fanfár praskania chleba
ihličie, škorica, koláče
a ja tu chcem mať Teba.

Hrajú im v očiach iskričky
blikajú prskavky, sviece
Tak rozbaľte si balíčky
mne sa už vôbec nechce

Pri hudbe dávenia kostí
pri čare jagavých nožov
každý dnes čaká hostí
čím menej s pomocou Božou

Najlepšie sú však reklamy
v telke je popoluška
dali by sme si salámy,
ale sa nesmie, šuškám.

Tak krásne gýčovo som začala
a potom sa to zvrhlo
keď nemám rada Vianoce?
Idem sa polieť krhlou.

No to dopadlo... Ale bol to prvý pokus a už je veľa hodín. No a čo... keby som nemala takú ospanlivú myseľ, nikdy by som to nezverejnila, ale čo! Veď idú tie Vianoce, sviatky pokoja, mieru, čakanie na zlaté prasa a následného napchávaina sa. A čoby nie, možno ma tento rok prekvapia. Šťastné a veselé.

Kúpeľne sú ako stromy.

Mám sa fakt modro. Tak čisto čisto modro, ako modrá farba. Ležala som vo vani dlho, mám na prstoch toľko barančekov, že s nimi môžem počítať pri zaspávaní.

Vo vani človek na hocičo príde. Vaňa je ako les, alebo lúka. Alebo niečo iné, kde som sama s myšlienkami a tlkotom vlastného srdca. Rozmýšľam nad životom a po hladkej hladine dovidím na dva kolenové ostrovy pri kraji vane. V ušiach mám vodu a nič nepočujem, ostrovy sa lesknú od vody, keď rozmýšľam nad tým, ako mi celý deň behá po rozume text pesničky I think I´m pregnant. A prečo to? "I feel fat, heavy and I hate my body"

A vtedy mi napadlo, že to tak predsa nie je. Ani náhodou. A ja k nim vôbec nepatrím, k tým dievčatám, ktoré medzi dlhé tenké prsty chytajú pol centimetra kože a vydávajú ho tuk, strávia dve tretiny života (zvyšnú tretinu spia) sťažovaním sa, aké sú škaredé a tučné, keď ich niekto pochváli, odmietnu to. Možno som sa tak začala správať ako ony len preto, že tvoria celé moje okolie a takto to medzi nami funguje. Chcem sa cítiť dobre vo svojej koži, a aj sa budem, veď je celkom neagátovské správať sa podľa toho, ako to robia ostatní, no nie? No áno. A cítim sa vo svojej koži dobre, kto by sa necítil, v takej hebkej?

A nejde o to, že by som bola dokonalá bytosť a nemala krepovité vlasy, neškúlila (občas), mala rovný nos a perfektnú postavu, ale o to, že sa aj s takými nedokonalosťami dokážem mať modro. A aj sa mám, tak načo sa mať zle bezdôvodne, keď sa môžem mať dobre dôvodne?

I don´t think I´m pregnant.

Čo to je za sen?

Celá som dnes zabudnutá. Tak smutne a popleteno, že ani neviem. Prečítala som knihu. Praskla mi žilka v oku. Už nie som zvyknutá produkovať slzy. Už nie som zvyknutá nič.

Bola som v obchode kúpiť mak. Bezradne som chodila hore-dole po obchodíku rozmerov 5 krát 5 metrov, to mi ostalo. Nová vec do zoznamu. V Bielom dome nikdy nenájdem to, čo hľadám. Potom som sa obrátila na usmiatu predavačku. Bolo na nej vidno, že sa zdržiava, aby sa nezačala smiať. Tu, vedľa kokosu. Pozrela som dozadu a videla som len rybie konzervy, nechápajúc, o akom kokose to vraví. Neprítomne som sa na ňu pozrela späť a ona ma oslovením "slečna" vrátila do reality, ako by mi luskla pred tvárou. Tu, vedľa tohoto kokosu. A máte tu aj mletý, aj s cukrom, aký len chcete. Mne ľudia nevykajú, tak ako mám na to reagovať, ešte keď som myšlienkami celkom inde? Pod kabátom som mala len pyžamo a cítila som sa ako v jednom z tých divných snov, v ktorých nevnímam, čo robím, iba sú okolo mňa rôzni ľudia a majú podivné reakcie a ja nechápem.

Rozmýšľala som nad tým, že možno naozaj nie som až taká vzťahovačná. A zmierila som sa už s tým, že sa od vedenia slovka chvály (alebo aspoň vďaky) nedočkám. Ani nemám právo sa sťažovať, robím to predsa celkom nezištne. Tak zabalená v perine sedím pri okne a čítam detskú knihu určenú pre celkom inú vekovú kategóriu. A blúdim po obchode a neviem nič nájsť, ani vlastne neviem, čo hľadám.

Vo výťahu som si spomenula, že som chcela kúpiť ešte Jesienku, ale do obchodu som sa už nevrátila. Aj tak ešte pôjdem vyniesť smeti. Štípem sa, aby som sa presvedčila o tom, že sa mi nesníva, lebo v skutočnosti takéto bezradné nálady ani neexistujú. A pritom sa vôbec nemám zle. Len neviem nájsť mak a chodím do obchodu v pyžame. Celkom, ako by som sa mala o chvíľku zobudiť.

Včera večer sa nám zastavili izbové hodiny. Niekto má izbového psa a my hodiny. Zasekli sa o pol dvanástej, a keď som sa o deviatej zobudila, už som nemohla zaspať, lebo som uverila tomu, že už je pol dňa prespaného. Ešte je tu aj také svetlo, ako v sne. A taká hmla a chvenie. Ako plávať v mlieku. Ako pozrieť sa na ruky, zistiť, že mám plávacie blany a vnímať to celkom normálne.

Mamina prišla, zdvihla kravatu a spýtala sa, čo tu robí tá flauta. Uštipla som sa znovu.

Včera som zaspávala nad denníkom. Občas píšem listy. Také, čo nikdy neodošlem. Iba si ich niekedy v budúcnosti prečítam. Niektoré napíšem len tak, na zdrap papiera a potom roztrhám a spálim. Je to ako nejaký rituál. S ohňom a negatívnymi myšlienkami. Psychológovia by mi povedali, že to zaberá, napísať to na papier a spáliť, už som o tom počula. Povstať z popola ako fénix s celkom novým pohľadom.

Spím... teda... Sním. Preto mi je celkom jedno, že píšem veci, o ktorých by mi nikdy nenapadlo niekomu rozprávať, lebo sú príliš čudné a naivné. Paradajka nastúpila do výťahu. Kým vystupovala, bol z nej paradajkový pretlak a prepadla sa do výťahovej šachty.

Život na modrej planéte

Hocijaké pekné slová a dievčatá s modrožltými sýkorkami vytetovanými na zápästí a ja som dostala chuť písať. Niečo ľahké, ale zároveň s hravou zložitosťou, ako keď sneží. Ale nesneží. A ja nemám nápady. Nie je to nešťastie? Padá mi v hlave biele zabudnutie a mlčí. A čo ja viem, čo? Presne pred rokom o takomto čase som zababušená v perine počúvala Kryštofa a robila na perine veľké mokré fľaky.Už sa mám dobre, odvtedy veľa krát snežilo a boli cencúle

 a boli studené

a kvapkali a pršalo a svietilo slnko a pršalo a bolo teplo a pršalo a všetko sa to odpršalo preč. A potom odišli červené melóny a prišli modré slivky a bolo dobre. Modro. Svetlo. A zima na ruky. A štrikované svetre a všetko malo čaro. Také iné, ako pred tým nie. Také iné, ako nikdy nič pred tým. Aj aviváž voňala krajšie. Modrá farba naberala modrejší odtieň, ako tá sýkorka so žltým bruškom.

A bolo sladko. Ale nie tak veľmi sladko, ako mliečko v tube. Sladko ako vanilková zmrzlina. Advent voňal ako škorica a roztopený vosk, tak ako zvyčajne. A hmla bola viac ako mlieko, než ako štípanie v nose a tma bola mäkká ako labky čierneho mačiatka, prestala byť odporne lepkavá a tekutá. Bolo chladno a modro.

Všade.

Pred oknom, za oknom

Hrá Vivaldiho Zima. Rozprávam do nej rozprávku o Mikulášovi, čo zajtra pôjde v školskom rozhlase. Z kúpeľne počuť fén. Zima je mi len trochu, veľký biely štrikovaný sveter, ten čo som ho nevedela už od leta nikde nájsť a bol v hornej poličke skrine, kam nedočiahnem, sa o to postaral. Ani neviem, čo poriadne chcem napísať, len som už dlho nič nepísala a vychádzam z cviku. To len tie husle vo mne vyvolali čosi modrasté.

Ukryla som tresku za skrinkou na balkóne. A zvyšok u mňa v šuflíku. Vonku je už zima a hmla dnes bola do večera. Šúpem mandarínky, tým takým mojim čudným smiešnym hanebným spôsobom a hneď šupky ničím. Mám za nechtami žlto ako júlové ráno. 

Už neviem, čo by som viac napísala. Je to veľmi pekné.