Koncentrovaná radosť zo života

 Často sa v myšlienkach vraciam do časov, kedy som nevydržala nepísať. Písať je moja pocta a podstata, len v časoch, keď sa necítim byť sama sebou, keď je môj čas vyplnený proti mojej vôli, chuť písať mi spriesvitnieva, radosť sa prelieva do povinnosti, až ma trochu vnútri zabolí, keď si uvedomím, že to, čo bolo takou vážnou súčasťou mňa, keď som dospievala, sa kdesi zakukliko, keď to zbadalo dospelácke povinnosti.

Stačil mesiac nenútenej činnosti, pokoja a oddychu a vrátilo sa do mňa moje spisovateľské svrbenie, ofúklo zo seba fénixovský popolček a kých! Som späť, prsty mi tancujú po klávesnici tak samovoľne, tak ľahučko, ako by si spomenuli, že som tu na to, aby som sa radovala. Komu niet radovania, tomu niet pomocovania. Tak si to myslím. Tak to je.

Je moje najmilšie leto, je môj najmilší rok - od istého času sa mi stáva, že každé ďalšie leto bolo to najlepšie leto môjho života - vždy sa začnem báť, že už to nemôže pokračovať, ale vždy sa v budúcnosti nájde čosi, čo prekoná tie minulé letá a ja som z toho... Hotová. Pomletá. Teda, môj najmilší rok, večery v tráve, zbieranie kvetov do kytíc, dlhé cesty naprieč Slovenskom popod stromy, ktoré vzbudzujú pocit, že už ani nemôžu byť zelenšie a vždy sa premôžu... Neprekonateľné nutkanie byť šťastná a vďačná za vôňu dažďa, za zablúdeného čmeliaka, za bosý tanec na záhrade, za hrášok, korý z lusku cupitá na dno misky, za cesto na chlieb, za mrkvovú vňať, za klimatizovanú električku, za tlačiarenskú vôňu nepoškvrnených stránok budúcich čitateľských dobrodružstiev.

A keď sa mi znovu zdá, že už nemôže byť lepšie, a že sa nedá ľúbiť viac, príde prekvapenie, tak ako čoraz zelenšie stromy, aj láska je čoraz intenzívnejšia, aj keď je jej človek plný, nájde si spôsob, ako ho naplniť ešte viac; ranné objatia so zlepenými očami, spotené prechádzky v meste, náhodné bozky, duše, ktoré sa čoraz viac... Spriazňujú. A prvá dozretá jahoda v kvetináči na balkóne! A šialenstvo snov v horúcich nociach, keď sa nedá ani prikryť. A chvíle, keď som dojatá a ani neviem z čoho! A čas bez rozhovoru, keď mu sedím na kolenách a nič viac nám netreba. A to ticho. A to svetlo. A tá láska.

Tak si to myslím. Tak to je. Tak to musí byť.

Málo

 Som vystresovaná, ako keby mi za pätami horelo a pri tom mi za pätami dole. Proste človek si toľko praje voľný čas a keď ho dostane, nevi e s ním narábať. Naplánovala som si na dnes oveľa viac vecí, ako reálne dokážem spraviť a je mi z toho strašne smutno. A vyhradila som si čas na pečenie a pri tom sa mi nedarilo, tak mi to ešte aj zabralo ten spomínaný čas a ešte aj som si neoddýchla, len sa viac vystresovala. Spala som 12 hodín a málo mi. Všetko mi je málo. 

Dolu hneď pod hrudnou kosťou mám malý vakovitý orgán, nedostatočník, plný nedostatoče, tekutiny, ktorá sa v ňom vytvára a keď jej je veľa, vyleje sa mi do pľúc a celkom to aj bolí, to hej, ale hlavne sa potom z toho neviem vyhrabať. Nič mi nie je dosť, v ničom nie som dosť dobrá a keď mi to niekto povie, ani trochu mu to nemôžem uveriť, lebo len ja žijem vo svojom tele a len ja viem, ako ďaleko pokrivkávam za tým, čo všetko by som mohla byť, keby som vyvinula snahu! Keby som dotiahla veci do konca! Keby som dávala všetkému toľko pozornosti, koľko si zaslúži.

Lenže to sa nedá! Toto je to, čo ma bolí, z čoho ma ide roztrhnúť, o tom by som chcela vedieť písať tak, aby tomu ľudia rozumeli, ale už sa o to snažím tretí deň, ale stále je to akési pokrivené. Kúpila som si pekné vykrajovátka na koláčiky, ale nebola som dosť trpezlivá s cestom a všetky srdiečka sa zdeformovali, keĎ som ich presúvala na plech. A presne tak isto to mám s písaním. Keď nemôžem spať navymýšľam si všelijaké formičky, nové slová, viem tak pekne pomenovať pocity, keď rozhovor prebieha len medzi mnou a mnou a keď ho prekladám z pomúčenej dosky na plech, všetko sa to zhovadí a ostane len  niečo, čo trochu pripomína želaný tvar. Aj sa zjedia. Aj budú dobre chutiť. Ale ja sa cez ich tvary neprenesiem. Nedostač mi zaplaví hrudný kôš a začnem sa topiť a vlastne by som sa mohla spamätať a uspokojiť sa s tým, čo je, s tým, čo dokážem, aj keď to nie je na sto percent, ale na to nie som dosť ľahostajná. Aj tej ľahostajnosti je mi málo! 

Málo, málo, málo!

Ale malo by mi to byť jedno.

Malo, malo, malo.

Ale nie je. Haló!

Málo nás, málo nás, poďže aj ty medzi nás

 Skoro som zabudla, že to tu ešte existuje. Je sobota a ja nie som vo svojej detskej izbe, kde som byť chcela, a tak nemám na dnes žiadne plány a je október, takže chtiac nechtiac som sa do svojej detskej izby dostala, aj keď len atmosférou. Taký pokoj, také... modro.

Dočítala som knihu a zapísala som si ju do zoznamu a bolo mi tak ľahko, tak príjemne, ako keby som niečo odčinila. Za júl a august som po poslednú stránku dočítala len dve knihy. A to som vraj mala mať najviac času na čítanie, aj ma to trápilo, ale už ma to nie, lebo som tento rok prečítala 72 kníh, čo je na druhý október slušné skóre, možno aj moje najlepšie, keby som mala dáta z minulých rokov, viem to istotne.

Ale hovorme radšej o tom dobrom, čo mám. Vrátila sa mi chuť písať - také to svrbenie na písanie, že si chcem sadnúť a písať písať písať a nemusí to byť ani dobré, ani veľavravné, len nech niečo ide zo mňa von a je to pre radosť a nie pre deadline a stres. Trvalo to dva roky, ale sme späť, bejby!

Hodila som si kockami už minulý týždeň. Kocky sú hodené. Sú teda hodené na stole a čakajú, či ma kopne múza a ona nekope, ale chuť písať neodchádza. A čo som ja komu spravila, aby som sa musela podriaďovať nejakým kockám? Nie je aj tak lepšie písať o tom, čo ma omína?

Myslím na to dievčatko, čo každý pondelok plače pod posteľou a vysmrká trilión vreckoviek, lebo nevie, čo s ňou bude a budúcnosť sa rúti prirýchlo a veľmi veľmi ju chcem objať. Ahoj, ja som tvoja budúcnosť a je mi tak, ako nikdy, poď, dáme si harmančekový čaj a preškrtáme tvoj zoznam úloh. Sľubujem, že nemusíš vedieť všetko na každú písomku. Čestné. A daj oprať ten župan. Môžeme si spolu trochu zapiecť, mám úžasný recept na pečivo z lístkového cesta.

Ale to je to, že ty si tu so mnou a budeš tu so mnou navždy, ale ja sa v tebe ešte len rodím. A každý deň polievam semienka Agát, ktoré sa rodia vo mne, lenže ja už o nich viem. Každá ďalšia bude trošku dospelejšia a múdrejšia a spamätanejšia a možno si všetky prajú, aby mohli byť so mnou a upokojiť ma a možno aj preto som taká pokojná v toto tiché sobotné poobedie.

Sme tu všetky spolu, jedna pre druhú.

Úplné nič.

V pondelok som šla do školy o pol deviatej a vrátila som sa po desiatej. Včera som si dala budík, aby som od rána pracovala, za celý deň som si oddýchla asi dve hodiny a do polnoci som písala. Dnes som ešte pred odchodom do školy čítala povinnú literatúru a vrátila som sa o deviatej. Táto škola ma baví a napĺňa. Ale nevládzem, strašne moc. Rozhodla som sa, že dnes už si oddýchnem. Akože potom, čo som prišla o tej deviatej. A nevedela som, čo mám robiť. Už neviem oddychovať. Maximálne si 10 minút poscrollovať sociálne siete a všetkým odpísať a potom už mám výčitky a idem makať.
So sebazaprením som sa pozerala na zoznam všetkého, čo potrebujem tento týždeň spraviť, na nekonečne prázdne nevyškrtnuté okienka pri knihách, ktoré musím prečítať a zvieralo mi žalúdok. Tisnú sa mi slzy. Robím čo môžem a aj tak to nie je dosť. Ale prečo? Prečo iní to zvládajú lepšie, keď robia toho menej? Nájdu si čas ísť do divadla aj tri razy do týždňa a majú zo všetkého áčka a netrávia celý život v knihách a práci. A niektorí majú pri tom naozajstnú prácu alebo brigády!
Tento víkend idem domov. Aj ten ďalší. Aj ten po ňom. Možno to je to, prečo nestíham, že nemám víkendy. Rada som doma, ale tak neznášam odtiaľ odchádzať, že mám v nedeľu vždy pocit, že mi to za to ani nestojí. Veľmi mi všetci chýbajú, ale až tak si to neuvedomujem, keď s nimi nie som. A tak mám pocit, že by som tam mala chodiť menej, lebo potom len nič nespravím, dvanásť hodín precestujem, aby som zas celý čas doma prerevala, že mi je smutno, že musím hneď odísť. A to ani s nikým netrávim poriadne čas. No na čo mi to je dobré? Hlúpa otázka, viem načo.
Ja neviem, čo je so mnou v neporiadku.
Po troch dňoch som si dovolila chvíľu nič nerobiť. Tri hodiny z dňa niečo iné ako povinnosti alebo fyziologické potreby. A cítim sa, ako keby som prehrala v živote a som úplný stroskotanec a nemám na to riešenie a neviem, čo bude ďalej. Dala som si pauzu, aby mi bolo lepšie a je mi horšie. Idem radšej spať.

Dráma

Kto by to kedy bol povedal? Ja, taká prehlásená prozaička... No, prehlásená. Možno tak prihlásená. Keby niekto povedal: kto píše prózu, nech zdvihne ruku, prihlásila by som sa. Nie nadarmo sa volám Prózová a nie Drámová. Ale čo nie je, môže byť. Jednoducho som prišla do štádia svojho života, kedy som bola donútená zmeniť žáner a neviem, čo si o tom myslím. Monológy nie sú moja silná stránka. Teda... Táto stránka je plná mojich monológov, ale to sú moje vlastné, introspektívne, bez dramatických prvkov. Sedem monológov, ktoré vytvárajú jednu situáciu? Čo som, kúzelník? Tlak, aby som napísala niečo naozaj dobré, niečo, čo by sa reálne dalo použiť, zo mňa robí neschopného vypľúvača textov hodných rodinných prípadov. Mojim postávam chýba hĺbka, keď nie sú ja. Ale nemôže byť každá postava ja, kam by sme sa potom dostali? Ja, ktorá nenávidím konflikty viac ako čokoľvek iné? Najhoršia dramatická postava ever. Nemám motiváciu, vyhýbam sa konfliktom. Keby o mne niekto napísal hru a prečítal si ju po sebe, zistil by, že je to vlastne lyrizovaná próza v replikách a rozhodol by sa zavesiť dramatické remeslo na klinec. Ale takú vec si ja nemôžem dovoliť, preboha. Ešte deväť semestrov cítenia sa ako niekto, kto sa tam dostal omylom, kto nezapadá a nič nevie a nechce sa mu po večeroch chodiť do divadla, lebo tajne túži namiesto školy piecť croissanty? Fú, to znie ako vymyslená postava.

Dobre, teda rozhodla som sa, že moja séria monológov sa odohráva na svadbe. Monológy sú príhovory, každý prezradí niečo, čo malo ostať tajné a svadba bude strašne moc pokazená. Ale ako to urobiť, aby sme zas neskončili ako rodinné prípady? Bože, aha aká viem byť autentická, keď rozmýšľam sama za seba. Lenže, keď mám myslieť za postavu... Kde sa podel môj talent? Alebo, lepšia otázka, bol tu niekedy?

Pozerala som si fotky z tábora a hovorila si, ako by som šla späť, na nič nemyslieť, pracovať od svitu do mrku a ešte dlhšie a byť. No, proste existovať v okamihu, niekedy si poplakať na zemi v kuchyni, nájsť emocionálnu podporu v každom človeku, ktorý ide okolo... No a potom tam bola fotka mňa ako sedím za stolom a prepočítavam počet dní do konca prázdnin. Vyzerám vystresovane a aj som bola.


A keď si spomeniem, ako vyzeral celý zvyšok augusta, rozmýšľam na d tým, že plniť si sny je niečo hrozné. Oveľa lepšie ako plniť si sny, je nerobiť nič, mať osvietenú chvíľku, urobiť, čo mi príde na rozum, napríklad upiecť vianočku a potom sa prejesť a nemať chuť na obed. Koľko pôžitku z niečoho úplne absurdného. Ak sa majú sny plniť, tak snáď... Svojvoľne. Od konca augusta je toto prvý krát, čo niečo píšem preto, lebo sa mi zachcelo. Prišla som o pôžitok z písania, pretože som každý jeden deň skončila plačúca na podlahe, neschopná pozbierať sa a pokračovať v plnení sna. Je to vôbec ešte sen, keď robí človeka takým nešťastným? A potom som sa vrátila k tým poviedkam a zdajú sa mi smiešne, nehodné vydania a pozornosti, zakopala by som sa pod zem a už nikdy nič nepísala pre verejnosť, dobre, možno veľmi nepresné recepty na kysnuté pečivo a to je všetko.

Kde sme boli? Svadba. Nevesta je tehotná, ale nik o tom nevie. Len ona, ženích a ženíchova milenka, nevestina najlepšia kamarátka. Oh bože, čo sú toto za rodinné prípady. Dobre dobre! Ale ak budú mať dobrú motiváciu a monológy budú živé a hravé, mohlo by sa to podariť, alebo nie?

What a brain dump this place is! Chýbal si mi, Modrý blog, si fajn safe space. Cítim sa ako keby som si utierala prach z mozgu.

Môže byť téma na akademický spor študenta a profesora živosť postáv? Ako mám urobiť postavu uveriteľnú tak, že do nej nevložím vlastnú osobnosť? Je to jednoduché, vložíte do nej inú osobnosť! Ale ja žiadnu inú osobnosť nepoznám zvnútra. Tak to máte blbé. Hotovo.

Postavy: Nevesta Aneta, ženích Jakub, družička Táňa, nevestin otec Karol, ženíchov družba Jano, ženíchova mama Monika, a možno to len nemám plánovať dopredu. Keď si písanie plánujem, vždy stojí za hoveno.

Chcela by to nejaký múdry záver, nejaké vyriešenie problému, no, vieš, Rozuzlenie. Ale mám pocit, že tento text môže skončiť len katastrofou. Oh well.

Chumáč

Niekedy si prajem, aby som vedela žiť len tak. Kotúľať sa ako chumáčik bielych padáčikov z púpavy
 a všetkého sa dotýkať len zľahka. Pozorovať svet plynúť a nechať sa unášať. Len tak byť. Prečo niečo príde na svet ako púpava, zakvitne, dozrie a umrie, a niečo sa narodí ako človek a má nad sebou toľko moci, že ho to ničí? Sloboda robiť so svojim životom čo len chcem, má niekedy zväzujúce účinky. Cítim sa ako pristúpená krabička od džúsu. Ťažko sa mi dýcha. Nemôžem žiť len tak, čakať, že zakvitnem, dozriem a umriem. Keď chcem zakvitnúť, musím pre to niečo urobiť. A ak chcem dozrieť, musím pre to urobiť všetko. No hej, ale kto by písal tieto myšlienkové pochody, keby som bola chumáč púpavových padáčikov?

Mám pocit, že mi niečo chýba, ale neviem prísť na to, čo. Zapchávam tú dieru jedlom, pitím, spánkom, ale nič nepomáha. Mám chuť odhryznúť si prsty. Potrebujem niečo, čo by ma naplnilo. Ťažko sa napĺňa krabička z džúsu, keď už je pokrčená. A čo to vôbec hovorím. Viem, čo mi je. Mám rozhádzané hormóny a bojím sa, že ma rozhádžu aj pri pohovoroch a rozhádžu mi celý život. Pohovory sú skoro to isté slovo ako potvory. A prečo mám také zbabelé sebavedomie? Keď o nič nejde, je pri mne a ako náhle ide do tuhého stiahne chvost a uteká tak ďaleko, že naň ani nedovidím, mám pochybnosti, či sa vráti, či ho nájdem, či to zvládnem, a vôbec. Ako mám byť sama sebou, keď už ani neviem, aká som?

Brať to z tej lepšej stránky, cvičiť s encyklopédiou dramatických umení, užívať si stredoškolský život, kým ho mám, čítať knihy, nechať sa inšpirovať, byť šťastná, že so obklopená najlepšími ľuďmi na svete, mať rada svoje divadelné deti, žiť najlepší život. Keď sa na seba pozerám zvonku, som najšťastnejšia, ako len človek môže byť, ale zvnútra som stlačená do malilinkej guľôčky, ktorá sa kotúľa dolu kopcom. Nemám sa na čo sťažovať, ale v jednom kuse plačem. Všetko, čo sa mi deje, je dobré, ale nie som šťastná. Bojím sa. Stresujem sa. Mám studené ruky, zlú pleť a padajú mi vlasy. Priberám. Nevládzem. Toto je najlepšie obdobie môjho života a ja ho prežívam v strachu. A keď si to uvedomím, hnevám sa na seba a je mi ešte horšie. Nedávam to.

Ale o týždeň to skončí. O týždeň to všetko skončí a ja začnem žiť len tak, ako ten bezstarostný chumáč z púpavy. Alebo aspoň ako chumáč z púpavy s kratším zoznamom úloh.

Písačky

Už som tak dlho nepísala len tak, pre radosť. Niekedy si na to spomínam. Sedím v autobuse a hovorím si: keby som mala 14 alebo 15, prišla by som domov a napísala o tom stranu, možno aj dve a tešila by som sa. Veľmi by som sa tešila. Teraz si to len pomyslím. Veľmi málo vecí už robím len pre radosť.

A teraz tiež nepíšem preto, lebo by som sa rozhodla, že je to dôležité, ale preto, že ma otravuje Sloboda a jeho odporný cholerický Rozum, v ktorom píše len tak o živote, ale nie je to pekné, lebo jeho život je len rozmýšľanie o nevere, nenávisti k iným ľuďom a hádzaní popolníkov po svojej žene, ktorá mu nič nespravila. Áno, je to prepletené takými myšlienkami o živote, aké sa mi páčia, ale neviem mu odpustiť popolník.

Keď som naposledy šla sama večerným autobusom z Trstenej, myslela som na to, že to robím čoraz zriedkavejšie. Niekedy to bolo tak, že keď som šla po tme sama autobusom z Trstenej, znamenalo to, že idem z rande. Vždy som bola šťastná. A teraz sa tak v hrkľujúcom tmavom autobuse na ceste uprostred lúky cítim bez ohľadu na to, odkiaľ idem v skutočnosti. Príjemne otupeno. Tentokrát na na bus odprevadila Ratračka, rande to teda nebolo. Ale boli to dôverné a príjemné rozhovory počas prechádzky, takže skoro.

Sneh. Tento rok je ho tona a nebudem sa sťažovať. Páči sa mi. Aj tak sa pod ním schováva samý hnus. Odtlačok mŕtvej krysy. O mŕtvej kryse som tu ešte nepísala a to bola veru dlhá etapa môjho života, ešte sa k nej vrátim. Takže sneh. Dobré veci na snehu:
1. Moja pleť pri ňom vyzerá super.

2. Je fakt pekný. Akože, je to znak zimy a zima je zlý nápad, ale bez snehu by bola ešte neznesiteľnejšia.

3. Pozorovať sneženie má upokojujúce účinky. To je vedecky potvrdené, lebo keby nebolo, načo by niekto vyrábal snežítka? (Sneženie nemám natočené, tak bez dôkazového materiálu)

Dobre. Teraz mŕtva krysa. Pred našou bytovkou na mriežke na kanáli ležala mŕtva krysa. Bola fakt nechutná a hrozne som sa jej zľakla. Na druhý deň tam už nebola, tak som si vydýchla, že je po strašení. Ale to ju len nejaké zviera zavlieklo pod auto. Auto odišlo a krysa sa vystavovala na obdiv. Mala najdlhší chvost na svete. Vždy, keď som šla okolo, psychicky som sa na ňu pripravila a potom som sa aj tak zľakla. Potom mŕtvu krysu prešlo auto a jej rozkladajúce sa vnútornosti sa roztekali po ceste okolo nej. To už som nabetón vedela, že tam bude, vždy, keď som sa blížila. Aj tak som sa vždy zľakla. Rozkladala sa tam možno štyri týždne. Potom ju niekto odpratal a ja som mu bola vďačná, že sa už nemusím ľakať. Ale na asfalte ostal fľak tam, kde ležala. Tak teraz je pod snehom a to je ďalší dôvod, prečo je sneh dobrý.

Niekedy, keď sa nudím, prepočítavam časové úseky na iné jednotky. Tak som zistila, že budúcu nedeľu to bude 222 týždňov, čo sme s Filipom spolu. To je celkom pekné, tak sa teším. Nedávno som na instagrame videla párik, ktorý je spolu už celú večnosť, že pridali fotku, že sú spolu 4 roky. Neviem prečo, ale môj mozog trochu berie dĺžku vzťahu ako súťaž a tak som si pomyslela, že vyhrávame o tri mesiace. A to nad niekým kto je spolu celú večnosť! Ale za tým bola fotka dievčaťa z toho párika, ako pózuje so zásnubným prsteňom a už som prestala mať pocit, že vyhrávame. Sama nerozumiem tomu iracionálnemu sklamaniu. Veď ja sa ešte nechcem vydávať. Ale už nevyhrávame!

 A tak ide život. Teraz mi už nenapadá nič, o čom by som bola chcela písať. Ale celkom som si to užila. Tak čau tak o mesiac, alebo dva.

I put the PRO into PROCRASTINATION!

Veď vieš čo sa deje? Toto je veľký týždeň. Že veľký. Moje prvé voľby (to znie ako názov detskej knižky), zajtra mi idú odovdzať ocenenie za to, že som oceňovaná (toto je talentoidný kapitalizmus, kamoši) a tiež máme v piatok s Fiňťom výročie. Štvrté. Štvrté nie je také okrúhle ako piate, ani také kúzelné ako tretie, no, vieš, štyri je také divné číslo. Naše prvé výročie so zloženým číslom? Oh, okay, to zne cool. Takže naše prvé výročie so zloženým číslom. A to predsa nie je len tak. A v sobotu mám narodeniny a zas neviem ako sa k tomu postaviť. Lebo 18 je superduper dospelosť a 20 je pekné a okúhle, ale 19, to je ako oranžová farba. Hej, niekde tam byť musí, ale je úžasná? No, možno pre niekoho áno. Čo z toho vyplýva? No, chcela som mať všetky povinnosti už hodené za hlavu, lenže už druhý deň som taká pol na pol, trochu niečo robím ale dosť tak aj prokrastinujem a to, že knihu z knižnice môžem mať ešte do konca novembra, mi vôbec nepomáha. A tak ležím v posteli a potom si uvarím krupicu a vieš čo robím? To je trochu tajomstvo, lebo neviem, či to nie je narcisistické, ale chodím si na internety čítať recenzie môjho prekladu. Nemuselo by to byť zlé, keby som vyhľadávala konštruktívny kritiku. Ale píšu knižní blogeri konštruktívnu kritiku? Uhádli ste. Nepíšu. Aspoň nie tí, ktorí čítajú tieto - na poéziu sa hrajúce - veci.

Čo mi chodí po rozume. Okrem toho, že robím úplné hoveno na tom, aby ma zobrali na výšku a potom aby som zmaturovala z UKL, ešte premýšľam nad tým, aký napíšem popis k výročnej fotke. výročie je len raz za rok, takže to musí byť super (dobre, teraz už aj keď to píšem, sama sebe zniem dosť priblblo a povrchne, ale je to niečo, čo chcem urobiť šikovne, hej?) no a vravím si, že prečo by som ja mala niekde hľadať citát. Veď ja som stvorená na to, aby ma ľudia citovali. (a túto vetu dúfam, že keď budem slávna, si niekto dá vytetovať na predlaktie alebo čo)

Tak ideme na to. Čo viem povedať o láske? Ideme na to. Generátor citátov 3000.
Láska je ako púpava. Nikdy nevieš, kedy ju sfúkne vietor. Či vlastne nie, to je sviečka. Dobre, ešte raz.

Láska je strašne bohatá. To je ukradnuté.

Láska je pocit. Hej, toto je dobré, to určite použijem.

Možno je to tým, že sa to začína slovom láska. A možno by to bolo lepšie, keby som používala atticusovský enter. Ideme na to.

Tak ako mraky ľúbia dážď
ako lastovičky leto
Tak ako mince parkovací automat
Ako poštár listy
Tak a ešte viac ťa ľúbim
môžeš si byť istý.

such wow. Lenže keď toto dám na instagram, ľudia si budú myslieť, že to myslím vážne a že som naozaj idiot, ako sa už dávno domnievali. Druhý pokus:

Kolo kolo mlynské,
ľúbim ťa.

Lenže všetko čo vymyslím, znie hrozne cheesy. Ako tie knižky k narodeninám.

Ľudia tvrdia, že najlepšie historky sa začínajú alkoholom, ale ten najlepší príbeh v mojom živote sa začal palacinkami. Buď to, alebo si najlepší príbeh svojho života nepamätám, lebo som bola opitá.
#relatable

To si nemôžem dovoliť, lebo môj budúci zamestnávateľ to vystalkuje a vyhodí ma z roboty.

4. Naše prvé zložené číslo výročia. Zložení sme už tak trochu jeden z druhého. A niekedy zložíme telefón a niekedy poklonu. A niekedy sa môžeš aj poskladať, ale keď dvaja umocnia svoj vzťah, sú z toho 4 roky. Dvaja na druhú, lebo dvojky sú naše šťastné.

Urobila som to. Normálne som na to prišla! síce až o pol desiatej a už dnes asi nič neurobím, ale zvládla som toto!

Finti, ak to čítaš skôr, ako naše výročie, sorky za spoilery.

Príspevok na znak toho, že už prešiel Uhorský rok.

Long time no see. Život je teraz taký... Naraz hladký aj drsný. Mám dni, keď by som najradšej zobrala svoju náladu a zavrela do fľaše, aby mi z nej niečo ostalo. Trochu ako zaváraniny, ale inak.  Potom mám dni, kedy by som sa najradšej rozplynula. Len tak, ako šľahačka na káve a bolo by.

Prestala som pravidelne písať, lebo mi to liezlo na nervy, ale teraz mi to chýba a neviem sa do toho dostať. Občas mám také záchvevy, ale nepočúvam ich, lebo vždy mám niečo na práci. Ale to je ten problém. Človek má vždy niečo na práci, ale na to dôležité si vieš vyhradiť čas, ak chceš. A máš dosť vôle. Do 25. októbra musím prečítať skoro 1000-stranovú knihu. Už ju mám tretí deň a len tak-tak som dnes preklenula stovku. A tak nemám čas písať. Alebo mám? Logicky nemám ale očividne mám, lebo píšem.

Niekedy rozmýšľam, či som v tom sama, že sa na mňa z ničoho nič zrúti ťarcha sveta. A bolo by nepravdepodobné, aby som v tom bola sama. V tom prípade to tí ostatní príliš dobre maskujú a ja sa pod tými troskami cítim osamelo. Ako keď som bola dieťa a hrala som sa kvarteto sama so sebou.

A to je ten problém. Opakuj po mne.

Keď hráš len sám so sebou, si vždy víťaz, ale aj porazený.

Keď hráš len sám so sebou, si vždy porazený, ale aj víťaz.

Neviem, čo tým chcem povedať. Možno, že človek potrebuje nejakých kamarátov, aby nebol sám na prehry a výhry. A možno, že keď sa spoľahneš sám na seba, zhrabneš celé víťazstvo. Alebo si zlízneš celú prehru.

Nedávno mi bol pripomenutý môj vlastný citát. Láska je neustále sa zmenšujúca duševná vzdialenosť medzi dvoma bytosťami.

V novembri to budú štyri roky, čo sa začala zmenšovať vzdialenosť medzi mnou a Filipom a myslím si, že moja pôvodná definícia to celkom nevystihla. Už dlho mám pocit, že naša vzdialenosť je už zrušená, ale potom prídem na to, že sa dá byť k nikomu ešte bližšie ako najbližšie a že láska je niečo, čo sa nedá uzavrieť do definície.

...but if you love me right then baby you just might make a believer out of me.

Už neviem, čo som týmto chcela vyjadriť. Ak si to niekto číta, dúfam, že v tom niečo našiel. A ak aj nie, že mal aspoň zážitok.

Aha! rozhodla som sa, že budem pridávať svoje weekly journal spreads - týždenné dvojstránky na blog, aby som si ich potom mohla pripínať na pintereste. Lebo ich je zatvorených v denníku škoda.

Veľa lásky.

Za mliečnym sklom.

Čítam sa. Spomínam na časy, keď som sa do písania nenútila, ale mala som ho vždy so sebou, také malé pečiatky na bruškách prstov. Z klávesnice. Písačky písačky. Hnevala som sa na seba, keď som poriadne nepísala dvanásť dní. Teraz som poriadne nepísala hádam aj dvanásť mesiacov. Vieš, také moje veci.

A teraz mám zaľahnutý mozog. Vracajú sa mi veci. Cítim sa hlúpo.

Povedala som si, že poľavím. Dnes mi nie je dobre, spala som dlho a snívali sa mi všetky sny sveta a všetky boli nepríjemné. Bola som prenasledovaná krasokorčuliarka a schovávala som sa na základke v Nižnej pod schodami a tak. A tak sa dnes do ničoho nenútim. Už som zabudla, aké je to byť nenútená.

Čo hovoríš, hlas v hlave? Že keď sa do ničoho nedonútim, nič nedosiahnem? A sme doma. Binárne videnie sveta, všetko alebo nič, áno, alebo nie, teraz alebo nikdy, tik alebo tak, jin alebo jang. Hetero alebo homo. Binárne dobrá alebo zlá písomka z dejepisu. Ani on sa nevedel rozhodnúť. Všetkým povedal známku, len mne nie. Nevie sa rozhodnúť, fakticky je to dosť slabé, nevie z toho nič získať, keď je to tak poeticky písané. Dal mi trojku.

A ja kráčam hore dole po Tvrdošíne, strašne strašne fúka, ako keby šiel koniec sveta a neviem o sebe. Cítim sa presne rovnako ako krasokorčuliarka, ktorú prenasleduje ruská mafia a schováva sa v škole. Nič nie je uveriteľné. A tak sa rozptyľujem, nevydržím v tichu, nemôžem byť sama so sebou a to je hádam najhoršie, čo sa mi môže diať. A deje sa mi to len vtedy, keď pred sebou niečo tajím a potláčam pocity.

Potláčam niečo? Seba? Možno.

Chcem byť spoľahlivá a plniť si ciele a napĺňať svoj potenciál, zatiaľčo cítim, aké je mi nepríjemné nútiť sa. Možno sa z toho vyspím a zajtra bude všetko dávať zmysel a už nebudem mať pocit, že snívam.

Prihlásila som sa na týždenný program pre mladých v Južnej Kórei. Poslala som životopis a motivačný list vo formáte docx a strašne sa za to na seba hnevám. Aj keď moje vlaňajšie pokusy dopadli katastrofálne, ešte som s tým prekračovaním hranice komfortnej zóny nechcela hodiť flintu do žita.

Mala by som sa trochu upokojiť, Trochu si upratať v hlave a v izbe, spraviť si teplý čaj, to obvykle rieši problémy, ale keď ja nevidím v tých veciach pointu. Zdá sa mi, že spím. Načo by som sa v sne unúvala robiť niečo pre budúcnosť. Alebo vyjadrovať emócie, nechať sa rozplakať trojkou z dejepisu, keď potrebujem jednotku na vysvedčení, aby ma vzali na výšku. Hopla. Asi som sa pomýlila, lebo mi písanie tej vety vohnalo slzy do očí. Tak čo mám robiť?

Nechcem byť otravná. Neviem na koho sa mám obrátiť. Predsa nie som žiadny psychopat mimo reality. Aspoň nie pre verejnosť. Ktovie, čo som pre verejnosť.

Ja vlastne viem. Mám svoju podstránku na Martinuse. Asi som to niekam dotiahla. Niekam určite.

Fresh start, fresh air, Buenos Aires

Som späť! Je to zvláštne. Dokončila som si Dofe a potrebujem si oddýchnuť od poviedok a spraviť si len také voľné písačky.

Veľa sa toho zmenilo od času, keď som naposledy pravidelne pridávala príspevky o svojom normálnom živote:

Naučila som sa plánovať. Ťažkou cestou pokus-omyl, ako naznačoval môj posledný príspevok, ale už som v tom doma, ostáva mi čas na rôzne vedľajšie aktivity. Vzdelávam sa v rozvrhovaní času a značení progresu a mám zo seba dobrý pocit a to ma motivuje posúvať sa ďalej a je to dobré. A je to nové.

Výrazne som sa zlepšila v angličtine. Myslím. Nikto ma neotestoval. Ale už rozumiem aj všetkým prízvukom a nezrozumiteľným artikulantom bez tituliek. A tento polrok som nezabudla ani na jednu úlohu z angličtiny. Odkedy viem, aké predmety sa odo mňa chcú na prijatie na výšku, mám z nich všetkých priemer 1,00.

Menej plačem. Týždenné existenčné krízy sa pretransformovali na radosť sa dneška a tešenie sa na zajtra. Nabrala som nejaký smer, sústredím sa na dôležité veci v živote. Mám energiu. Svieti slnko.

Našla som jediacu rovnováhu. Jem to, na čo mám chuť, keď som hladná a pomedzi všetko mám ovocie a zeleninu, aspoň tri druhy denne a nesústredím sa na kalórie, ani na hmotnosť, sústredím sa na svoje pocity a je to úžasné.

Nachádzam sebakontrolu. Viem dodržať predsavzatie. Myslím, že je to hlavne kvôli tomu, že si viem odpustiť omyly. Desať týždňov za sebou splním svoje predsavzatie a jedenásty sa mi to nepodarí. V dvanástom sa nesnažím dobehnúť aj jedenásty, lebo by som len váľala pred sebou snehovú guľu. Fresh starts. Fresh air.

Aj mi prestala byť taká zima. Možno je to aj zmenou ročného obdobia, ale dala by som krk, že teraz, keď vetrám skoro bez prestávky, tu mám teplejšie ako v decembri, keď som ono neotvorila aj niekoľko dní a radiátor stále bežal na päťke.

Som šťastná. Človek sa ma opýta, ako sa mám. Poviem: "Výborne," a je to pravda, nemusím sa nijako pretvarovať. Cítim sa slobodne. A konečne som pán svojho času. Stále mám chuť tancovať. Dnes som si cestou zo ZUŠky kúpila zmrzlinu. Lebo kedy budem šťastná,a k nie teraz? A teraz nemyslím teraz ako teraz, ale teraz všeobecne. Život je len veľa terazov pozliepaných dokopy.

Aj keď sa, odkedy som prišla domov, len tak flákam, je to dobré flákanie. Užívam si flákanie pri pozeraní seriálov a pri lakovaní nechtov a pri písaní takejto veci, lebo akonáhle som z toho šťastná, už to nie je vyplytvaný čas.

A ešte niečo! Tento týždeň som si dala k zoznamu úloh aj kolónku "made someone happy" so siedmimi odškrtávacími políčkami. Je to dobrý pocit. Je to dobrý život.

Zoznamy a neznámi.

Som tam. Prebudila som sa v zmätku, vodu už mám po kolená a stále stúpa. Mám dobré známky a málo času. A zrazu mám 30, času ešte menej a nula zážitkov. Lebo chcem všetko stíhať, píšem si zoznamy úloh, po jednej ich vyškrtávam a vždy idem do nového dňa s dlhmi. Pre toto žijem? Aby som ráno vstala, šla do školy, kde sa celé prestávky snažím dobehnúť to, čo som doma nestihla, potom utekala domov, aby som dobehla všetky nesplnené úlohy a našla samú seba v stave zúfalstva, ako už hodinu premýšľam, čím začnem, lebo na nič z toho nemám chuť?
Urobila som si radosť. Uvoľnila som si 20 minút z rozvrhu, aby som si pozrela sitcom a nalakovala si nechty. Nechcem život, v ktorom si uvoľním 20 minút oddychu a nalakujem si nechty. A zároveň nechcem skončiť ako ten človek, ktorým bývam v smutných fázach života, čo nič nerobí, len je, plače a scrolluje.

Chcela som sa z toho vymaniť. Napísala som si zoznam. Začala som cvičiť na skoliózu, na šušlanie, na ohybnosť. Čítam knihy. Veľa sa učím, píšem ročníkovú prácu a prekladám zbierku básní. To znie ako výborný život, vyhliadky do budúcnosti. Ale cvičím, keď nevládzem, čítam, keď nemám chuť, učím sa na predmety, ktoré ma nebavia a na preklad nemám dosť času, aby som ho robila z chuti, lebo 10 strán za deň nie je málo. To je hádam úplný opak výborného života. Zobrala som svoju individualitu a natrela ju hrubou vrstvou bielej farby. Nerobím, čo chcem. Nemám čas na vlastné myšlienky. A v neposlednom rade mám často pocit, že keď sa niekomu zverím, budem na smiech. Kto mi to všetko kázal robiť? No ja.
Zvádzam vnútorné boje, málo spím, prestala som si písať denník. Už dávno som sa naučila plakať tak, aby ma nikto nepočul.
A potom som ležala vo vani, ako to robím často, keď od niečoho utekám. A hladina s rozpustenou penou vyzerala ako Van Goghova maľba a uvedomila som si, že toto je to, čo chcem v živote. Malé pekné zábery. Nie 40 strán dejepisu.

A tu by to skončilo happyendom, keby som si vzápätí nepredstavila písomku z dejepisu so zlou známkou v rohu a sklamaným Mišíkovým pohľadom a následné: "Tak si sa mala učiť, keď si chcela dobrú známku, bože Agáta." Toto je úplne opačný type of peer pressure, ale zdá sa mi, že oveľa deštruktívnejší. Agát zo 14. novembra vie, že rozpustená pena je dôležitejšia ako sprostý Stalin, no Agát týždňa pred polročným vysvedčením ju preklína. Keby som si tak vedela udržať jeden stav mysle dlhšie než mesiac, to by bolo super.

Nechcem žiť pre deadliny. Neviem žiť bez nich. Chýbajú mi vážne a hlboké rozhovory, také čo neskončia pri zľahčovaní, ale pri riešeniach. A chýba mi čas na utretie prachu na poličkách v hlave.

Kedy sa vyslobodím z tohto špirálovitého šialenstva?

Nedelenivosť.

Niekedy rozmýšľam nad tým, či naši susedia neklepú doobeda tĺčikom do poskladanej utierky, aby sme si mysleli, že majú rezne, keď v skutočnosti jedia cestoviny. A potom sa pozerám okolo seba a myslím si, že som v Kvete agátu. Ale som Agát v kvete. Nedele sú na odpočinok. Aj by mali byť. Ale ja som taká, že si dopredu poviem, že idem oddychovať a keď oddychujem, potom sa na seba hnevm, že som zas nič nespravila. To som už taká nahnevaná, že už nerobím vôbec nič. A potom som ako vlani, robím si domáce úlohy cez prestávky, doma mám neporiadok, dokonca aj v hlave, lebo už málo píšem o myšlienkach. Potom je znovu nedeľa a znovu som sa nenaučila španielčinu a znovu mám na stole kopu papierov, kníh a iných zozbierancov. Zajtra družinovku, na ktorú nemáme program a v stredu divadelný, na ktorý tiež nemám program. A rozšitú sukňu, čo ma nebaví, lebo som ju chcela krajšiu.

Triedili sme lekváre a kompóty. Najstaršie, čo malo štítok bol marhuľový kompót z roku 2004. Na slivkových bolo napísané "zaváraná jeseň 2014" a je to pravda. Na chodbe máme nové skrine, ktoré nikto nechcel a nakoniec súfajn, voňajú ako drevo a vojde sa do nich všetko, ba aj viacej. Do nich sme triedili. Všetko má svoje miesto. Len ja neviem, čo so sebou. Bolí ma chrbát a iné. Málo píšem. Málo sa hrám so slovami. Trochu si miznem medzi prstami. Mám plnú náruč povinností a podlamujú sa mi kolená. Niekedy sa mi to všetko rozsype. Plačem a je mi zima. Čím viac toho mám, tým viac času stratím prázdnotou. Chcely ba som čítať knižky a učiť sa veci mimo školy, ale zatiaľ nezvládam ani to, čo potrebujem. Kompóty majú svoje miesto, lekváre majú svoje miesto, topánky majú svoje miesto. Aj ja mám svoje miesto. Patrím do Filipovho objatia, ale zvyčajne nie som na svojom mieste, tak ako všetky tie veci na mojom stole a stoličke. Som taká neuprataná.

Najhoršie, čo sa mi teraz stáva je to, že si nechcem dovoliť oddýchnuť tak oficiálne, že by som prišla zo školy, uvarila si čaj, zababušila sa do periny a dve hodiny čítala blingválne knižky, na ktoré sa už mesiac teším. Prídem domov a ani sa neprezlečiem, aby som nestrácala čas a rovno sa začala dávať do poriadku, robiť si úlohy, plniť povinnosti, plánovať programy, odpisovať na dôležité maily... Ale ešte pred tým, ako s tým všetkým začnem, si na chvíľku sadnem k telke. Alebo začnem scrollovať instagram. Ani sa nenazdám a prejde nielen ten čas, ktorý by som bola strávila čítaním, ale aj ten, za ktorý by som stihla urobiť všetko, čo treba. Spamätám sa akurát, keď je čas na sprchu, umytie zubov a spánok, aby som stihla ráno vstať, ísť do školy, vrátiť sa o siedmej a do desiatej nič nerobiť, potom sa osprchovať, umyť si zuby a ísť spať, aby som na druhý deň mohla vstať do školy...

Sklamávam sa. Ale do budúcej nedele to zmením a dám vedieť!

Pierka.

Mlč. 
Vstala som ráno o štvrtej, bola tma a zima a rednúce hviezdy osvetľovali vlhkú čiernu trávu. Drkotali mi zuby. Boli sme posledná nočná stráž, čo má rozložiť oheň a dávať pozor, aby slnko načas vyšlo spoza špicatých vrcholcov smrekov za potokom. Ešte sme sa rozprávali, sedeli pod jednou chlpatou dekou, kým sa nerozvidnelo. O štvrť na sedem sme zmĺkli. Zazipsovali a zamkli ústa na tri západy. Spustila som v hlave pokazenú platňu. Mlč. Mlč. Mlč. Mlč. Nechám ju spustenú až do zajtra rána. Tábor sa prebúdzal, spolu s ním slnko a kvety. Skauti sa spomalene terigali z podsád a rozliepali oči. Prišlo to. "Ty mlčíš?" Prvý krát zo sto sedemdesiatich štyroch.

O deväť hodín mlčania neskôr už som sa začala cítiť ako nemá ryba vo vode. Bolo to celkom príjemné, nemusieť nasilu viesť rozhovory a naplno sa ponoriť do vlastných myšlienok. Ako skonštatoval Tonko, on by to nezvládol, ale ja toho aj tak veľa nenavravím, takže naše rozhovory vyzerali rovnako, ako tie, keď som hovoriť mohla. Záplava Tonkových monológov a moje úsmevy a krátke prikývnutia. Potom sa mu pretrhla niť. Opýtal sa ma, čo chcem robiť, keď budem veľká. Obzrel si ma a prečítal mi myšlienky; ja už som veľká. A čo teda budem robiť ako zamestnanie. Napísala som na štvorčekový papier dve slová: "Chcem písať." chvíľu na to pozeral, potom povedal: "Tak píš."
Čaro nechceného, ale mal pravdu. Najlepšie, čo môže človek robiť, ak sa chce stať spisovateľom, je písať. A možno aj mlčať.

Uvedomila som si, ako málo potrebujem rozprávať o sebe. Občas mi napadlo niečo, čo by som povedala len tak do éteru, napísala som to, a potom som to nemala komu ukázať. Ako napríklad: "Páči sa mi to, možno budem mlčať už navždy." a sedelo to v riadku, neprečítané, kým sa ku mne nedotisli vĺčatá a nezačali mrnčať, že ak prestanem rozprávať, bude to smutné, lebo sa im páči, keď im čítam.

Našla som akýsi zvláštny pokoj, sedela som za dažďa na polienku v kuchyni a čušala. A čušala. A polienko čušalo so mnou. Aj ja som také polienko.

Večer som o pokoj prišla. Bola tma, rukami a nohami sa ťažko kričí, keď niekoho hľadám a po tme ma nik nevidí. Premokol mi spacák a bola som bezradná. Zaspávala som s vlhkým lícom a pokazenou platňou stále na gramofóne. Mlč, mlč, mlč, mlč.

Neboj sa.
Všetko potrebné už som mala zbalené v ruksaku na chrbte. Roveri mi podávali  ľavé ruky a priali mi veľa šťastia, ako keby som šla na nebezpečnú vojenskú misiu, z ktorej sa ešte nikto nevrátil. Ratrak sa usmievala a povedala mi, nech nekrvácam z nosa a tak, aby si ma nenašli medvede. Prešiel mi mráz po chrbte. "Choď mi z očí, dozajtra, nech ťa nevidím!" Tak som šla. Kráčala som lesom, pekne tam voňalo, len som sa stále akosi dostatočne nevzďaľovala od táboriska, keď tu zrazu som sa dostala na vrchol kopca, ku skale a zbadala niečo nádherné, výhľad, ktorý by som každému priala zažiť. Mohutné vrchy prebodávali nadýchané biele oblaky. Strážili tmavomodrú Liptovskú Maru, len tak ľahostajne si tam pod horou ležala... Nerada sa česala. Takže miesto pre prístrešok bolo jasné. Postavila som ho a až potom som si skúsila ľahnúť. Bol v prudkom kopci. Nemala som čo robiť, tak som si šla nabrať čečinu, aby som ten terén aspoň čiastočne vyrovnala. Nepomohlo. Prístrešok som prestavovala ešte dvakrát. Bolo mi príjemne. Teplo. Samota ma baví. Na kamienečku sedela. Čitala skauting pre chlapcov. A veľa si spievala, lebo ju tu počuli len veveričky, vtáčiky a mravce a tie ju za to nesúdili.

Znovu som mala pocit, že by som to dokázala robiť naveky. Les bol priateľský, slnečný a voňavý. Kým nezašlo slnko.

V noci ma studilo na tvári, mala som podráždené oko z vetra, zosúvalo ma z kopca, každú chvíľu okolo mňa pišťali komáre. Mohlo by byť horšie, vravela som si, keď som zrazu počula neznámy buchot. Hneď sa mi vynoril ten ujo, čo nám vravel, že sa tu túlajú diviaky. Potom Ratrak, ako mi vraví, nech nekrvácam. Stuhla mi krv v žilách. Stuhla som celá v spacáku. Keď sa nebudem hýbať, zviera si ma možno nevšimne. Zvuky sa už neopakovali, tak som sa po pár minútach (alebo to možno boli sekundy, možno hodiny... Kto vie?) odvážila zdvihnúť hlavu omotanú v spacáku a zistiť, že kúsok odo mňa nedávno dopadlo prehnité poleno a roztrieskalo sa na cimpr-campr. Yydýchnla som si, že to nebolo nič živé. Potom som si vydýchla, že spadlo kúsok odo mňa a nie na mňa. Potom som zaspala.

Keď som sa zobudila, les bol znovu priateľský. Na neďalekom konári spievala sýkorka a všetko bolo tak, ako malo byť. Nebolo mi smutno. Nemala som stavy, aké mi ktosi opisoval. Samota je dobrá. Samota lieči. Samota mi neprekážala až do chvíle, keď som si bola celkom istá, že mojich 24 hodín už ubehlo. Tak vyzeralo slnko a tak to tvrdila aj zvoniaca kostolná veža, len píšťalka to ešte netvrdila.

Ukrývala som sa pred okoloidúcimi skautmi. Sedela som v mravenisku, na tvári som mala šrámy od tŕňov, vybral si ma malý kliešť, aby som si potom mohla vybrať ja jeho a celkovo už som prichádzala o trpezlivosť, najmä, keď mi do rukáva vošiel obrovský pavúk, ktorého sa mi nepodarilo vytriasť. A potom na mňa zapískali.

Vrátila som sa do táboriska ako víťaz s úsmevom nielen od ucha k uchu, ale od toho opačného ucha k tomu druhému uchu. Usmievala som sa okolo celej hlavy.

Prehltni si slinky.
Najľahšie pero, inak povedané: orlie pierko, ľahké ako pierko. Na obed som sa prezieravo prežrala. Alebo by som mohla povedať prežieravo prezrala. V každom prípade, vyhladla som až po večeri. Počas nej som chystala šifru na program v poľskom kríži, zamestnalo ma to na dosť dlhý čas, aby som nemusela myslieť na krupicovú kašu.

Práve v tento deň musel byť táborák a museli sa jesť najlepšie jedlá od výmyslu sveta. Odložila som si jeden čokoládový rožtek do hrnčeka v podsade  a dávala si pozor, aby som si neoblizla prsty.

Zaujímavé je, že pri ostatných perách ma neľutoval ani jeden človek. Bolo to len "Ešte si neprehovorila?" a "Držím palce!" ale iba pri hlade boli zrazu všetci veľmi empatickí. Nehovoriť a spať v lese je nič, ak máš jedlo.

Na hlade je zaujímavé to, že keď človek príde po určitú hranicu, hlad sa prestane zväčšovať, proste tam ostane a dá sa naň zvyknúť. V žalúdku mu už neškvŕka a vlastne sa cíti, ako keby nič, len ho dráždia vône a rozprávanie o jedle.

Cítila som sa normálne. Len som mala taký zvláštny pocit vnútornej prázdnoty. Pri tretej úlohe v rozprávkach vždy príde zvrat. Túto som nemala chuť si predĺžiť, aj keď som sa domnievala, že mi nič nechýba. Až keď som sa najedla, zistila som, že som vlastne bola veľmi nervózna a to všetko je pekne krásne pochované pod obrovskou porciou studených špagiet, dvoch dobošiek a, samozrejme, čokoládového rožteka. Víťazné jedlá.

Bolo to všetko. Bolo to celé. Frajerina bola dokonaná.

Usušienky.

Je mi sveta žiť. Od rána sedím v posteli zahádzanej vecami, ktoré mi vôbec nezavadzajú. A rozmýšľam. Pečiem jablkové sušienky, lebo jablká na kredenci už boli celkom usušienky, stačilo by im dať kvietkované šatky na hlavy a boli by na nerozoznanie od usušených stareniek. A behám od jednej činnosti k druhej.

Je leto, čas počúvania hudby zo starých čias a tak striedam svoje letné hudobné lásky z minulých rokov a tancujem. A tuho premýšľam. Vlastne najtuhšie premýšľam nad tým, že ak by bol niekto ochotný čítať o mojom živote spísanom nepohodlným a nepravdivým spôsobom, možno by sa našli ľudia, ktorých by zaujímal aj môj naozajstný pravdivý a dobre napísaný život. Mám 4 mesiace na to, aby som dala dokpy knihu. Časové obmedzenia mi odvždy pomáhali. A baví ma písať o sebe. Skoro všetky moje postavy sú ja. Tak čo?

A cez môj filter je na svete oveľa viac krásnych vecí, ako cez filter utrápeného zaneprázdneného človeka. Jabĺčkové babičky usušienky, starkin hnedý miniatúrny hrnček, v ktorom mi doniesla obed. Mne samej nabalila, ako keby som chovala v skrini dvanásťčlennú rodinu Pažrošovcov. A ešte sú pásikavé steny, keď ráno za žalúziami výjde slnko, a úsmevy cudzincov a tancovanie v parku bez hudby a ako jedno vrecko čaju rozvoňalo celý byt, s akou radosťou stekala žltá jablková šťava po strúhadle a aký príjemný zvuk robilo miesenie cesta. Utrápení a smutní ľudia potrebujú vedieť, ako šťavnato sa vlieva čerstvý vzduch zmiešaný so štebotom vtákov do izby cez pootvorené okno a ako utešene zahrkoce šuflík s príborom, keď chcem otvoriť marhuľový lekvár a viečko prisilno drží. Aká svieža je tráva, keď po nej prejdem rukou a akú radosť robí robiť radosť.

Zbožňujem zaváraniny. Vždy mám pocit, že do nich zatvárame oveľa viac, než si myslíme. Keď v tmavé zimné ráno so zmrznutými oknami otváram marhuľový lekvár, spolu s vôňou z neho vyletí leto, na kratučko sa pripomenie, ako západ slnka o deviatej večer, ako dlhé tiene v tráve, ako bosé nohy od blata, ako ruky unavené vyberaním kôstok z chlpatých vreckových slniečok. A všetko toto chcem zavariť do knižky, v mrazivom januári si uvariť citrónový čaj, vypočuť si štrnganie príborového šuflíka, opatrne vložiť príborový nožík medzi strany a vpustiť pod väzbu trochu vzduchu, aby sa knižka ľahšie otvárala. Knižka sa zaspráva ako Pandorina skrinka za odmenu a vypustí okrem písmenok štebotajúcich na elektrickom vedení aj náladu dneška.

Budem chlípať horúci čaj a usmievať sa. A tešiť sa na ďalšie leto.

14.6.2017

Zobudila som sa o piatej a ležiac v posteli som na opačnú stranu účtenky z pizzérie písala chemické vzorce.

Večer mi bolo ťažko na duši. Zamastila som ocinovi slohy rybou konzervou a rozplakala som sa. Zavesil mi na uši čerešne a povedal, že som ako mamina. Mám na sebe jej modrý sveter, čo si uštrikovala, keď bola ako ja. Ja som tiež ako ja a neviem uštrikovať ani škaredý šál. Povedal mi, že som ako mamina a ja som plakala a čerešne ma studili a mala som ruky mastné od rýb. Svet je pekný a ja plačem. A čítam Čechova, nahlas a so sýkavkami, lebo už o rok a pol idem na prijímačky; sú za rohom.

Filip má pokosené vlasy. Stál na rohu a čakal, kým pôjdem okolo. Dal mi bozk a odhryznúť z kebabu. Bol dobrý. Zahrabla som mu prstami do pokosených vlasov a bolo mi trochu smutno za divokou záhradou, čo tam rástla ešte včera, lúčnymi kvetmi a burinou a trochu som sa tešila z hebkého trávnika - keby som bola vyššia, zaborila by som doňho tvár tak hlboko, až by mi celý Filip prerástol cez hlavu a boli by sme jeden zvláštny hrčovitý strom. A ja by som mohla mať stále na ušiach čerešne.

Cítim sa ako v krátkom amatérskom filme natáčanom cez rybie oko. Rybe vyberú oko a potom z nej spravia konzervu, aby mohla omastiť suché slohy.

Som šťastná, lebo je starká doma z nemocnice. Som šťastná, lebo mám uzavretú jednotku z chémie. Som šťastná, lebo je leto a jahody a čerešne a melóny a sleďové filety v oleji sú dobré. Som šťastná a plačem v tridsaťjedenročnom modrom svetri od maminky a vzácnych čerešňových šperkoch od ocka. Lebo sa mi chce. A je mi peknosmutne.

Bez lásky a bez pointy.

Tento deň mal už odzačiatku akúsi nepríjemnú pachuť. V chlebárni bolo len niekoľko starých rožkov, vonku pršalo, Soni bolo zaťažko vyliezť z postele a keď už to urobila, nemala čo jesť. Postavila vodu na kávu, preložila nohu cez nohu, podoprela si rozostrapatú hlavu dlaňou a stala sa nezaujatým,divákom kvapkových pretekov na okne. Kvapky pretekali jedna radosť, niektoré pretiekli až za cieľovú pásku a stratili sa Soni z dohľadu. Oprela sa píšťalami o stôl a o stehná si oprela zošit. Opisovala prekvapkávané preteky.

Pretekári: Kvapka 1, Kvapka 2, Kvapka 3

Miesto pretekania: Kuchynské okno.

Dôvod konania akcie: Dážď. Hustý. Hnusný.

Cieľová páska: Okraj okna.

Cieľová láska: ???

Posledný riadok škrtla. Písanie o láske jej prišlo patetické. Páčila sa jej predstava jej mena napísaného na obálke knihy. Kniha by sa volala Bez lásky a bez pointy a jej dejová línia by sa netočila okolo lásky. Točila by sa okolo vlastnej osi. Skončila by sa tak, aby bol každý v očakávaní na jej pokračovanie Bez lásky a bez pointy 2. Ale nič také by sa nikdy nestalo.

Priebeh akcie: Kvapka 1 pristála na pretekárskej dráhe a okamžite sa začala rútiť k cieľu. Kvapka 2 pristála o pár sekúnd neskôr, no miesto jej dopadu bolo pomerne stategické, aby nenechala Kvapke 1 náskok. Kvapka 3 už nedočkavo čakala kúsok pod nimi, aby mohla uskutočniť svoj víťazný manéver - nemilosrdne pohltila Kvapku 2 a využila jej hmotnosť pre vlastné víťazstvo.

A možno by jej nevydali ani Bez lásky a bez pointy 1. Ľudia takéto veci nečítajú. A už vôbec nekupujú. Sledovala rebríčky najkupovanejších kníh. Už dvanásť dní si držala prvenstvo príručka ako uloviť ženu snov. V prvej desiatke tiež nikdy nechýbala kuchárska kniha a zároveň náučná kniha o chudnutí. Nič o daždi. Nič o sivých ránach a očiach postúpaných konskými kopytami, zabudnutých podkovách, pavučine v rohu miestnosti a modrinách na kolene. Nič príbuzné tomu, z čoho by jej nenaskakovala husia koža na krku. Možno keby sa narodila s jazykom, ktorým rozpráva viac ako päť miliónov ľudí, bolo by všetko celkom inak. Možno keby vedela písať po anglicky, ale nevie. Voda na kávu zovrela a už stihla aj vychladnúť, dala ju variť znova. Na nohách sa jej spravili škaredé červené odtlačky od stola, už dávno sa zastrája, že ho obalí molitánom, ale nikdy to nespraví.

Kvapka 3 si však pri tomto nekalom manévri neuvedomila, že nie len ona pohltí Kvapku 2, ale aj Kvapka 2 pohltí ju a tak sa obe kvapky ocitli v nepohodlnej kooperácii proti Kvapke 1. Preteky síce vyhrali, ale jediné, čo im to prinieslo bol spoločný pád z parapety okna na šiestom poschodí a spoločné vsiaknutie do zeme, kým kvapka 1 ostala visieť na okne, kým ju nevypil prvý slnečný lúč, čo sa predral pomedzi mračná. Tak kto je tu naozajstný víťaz?

A možno keby napísala do nejakého vydavateľstva... Raz to spraví, povedala si. A vedela, že to nikdy nespraví, tak, ako nikdy neobalí stôl molitanom a nikdy si nezaleje kávu tou stokrát prevretou vodou v kanvici a nikdy si nenájde muža a nikdy nebude šťastná, hlavne nie v rána ako tieto.

Pretekári: Slza 1, Slza 2

Miesto pretekania: Sonina tvár.

Dôvod konania akcie: Život. Prázdny. Hnusný.

Cieľová páska: Brada.

Cieľová láska: 0ks

Šlofík.

Rád by som sa zdôveril s istým problémom. Spím. Nemôžem si pomôcť. Moje prvé spomienky z detstva sú svrbiace červené fľaky na lícach od drsného povrchu sedadiel v autobuse. Mama ma musela začať budiť tri zastávky pred tou našou, aby ma stihla dostať von, kým namrzený šofér nezavrel dvere. Špeciálne nepríjemné boli krátke cesty, napríklad k babičke do vedľajšej dediny, pretože to boli len dve zastávky a mama ma niekedy nestihla zobudiť a tak sme sa museli previezť až na konečnú a čakať tam ďalší autobus. Na tieto nepríjemnosti máme traumatické spomienky všetci, ja, moja mama, babička, nech jej je zem ľahká, a aj šofér autobusu, ktorý mame vždy nadával, že sa vozí ďalej, ako kúpila lístok. Tam však moje problémy len začali.

Keď som začal navštevovať základnú školu, všetko sa ešte zhoršilo. Ráno som nevládal vstávať, mama ma budila aj hodinu dopredu, aby som sa stihol prezliecť z pyžama. Zdá sa, že mala akýsi pocit, že je to oblečenie, čo podmieňuje spánok, a že keď nepôjdem do školy v pyžame, nemal by som zaspať. Ach, ako sa mýlila. Koľkokrát som sa nezobudil ani na krik učiteľa ani na vysmievanie spolužiakov, koľkokrát ma prebral školský zvonec, keď už trieda bola prázdna a strana zošita prilepená na mojej tvári bola plná machúľ z mojich slín. Nie je to výsmech, čo ma poznačilo, popravde som väčšinu z neho prespal, horšie bolo, že môj spánkový problém zo mňa spravil takmer analfabeta. Ako ste sa už iste dovtípili z tohto listu, túto maličkosť sa mi podarilo vyriešiť - doma pri nahlas pustenom rádiu som totiž nezaspával, staré dobré časy, a mojej mame sa ako-tak podarilo naučiť ma veci najdôležitejšie pre život.

Avšak potom prišli časy, keď sme v škole preberali, ba mal by som skôr povedať, že oni preberali, ja som totiž sladko spal na lavici... Teda prišli časy, keď v škole prišli na pretras látky, ktoré už moja mama, ako vedúca závodnej jedálne istej drevorubačskej spoločnosti, nedokázala obsiahnuť. Vtedy započalo peklo. Veľmi som sa snažil. Držal som oči nasilu otvorené, štípal som sa do nohy, hrýzol som si do jazyka, dokonca som sa plne sútreďoval na vysvetľovanú látku, no všetko fungovalo len dočasne. Našťastie, môj intelekt prekonal aj túto prekážku a tých 80% učiva, ktoré som zameškal spánkom, som čiastočne nahradil štúdiom učebníc, pri čítaní totiž zaspávam výrazne menej, než pri väčšine iných činností a cez strednú som hladko preplával na trojkách a štvorkách. Získal som svoj výučný list zo strednej odbornej školy lesníckej a chcel som si nájsť prácu.

Nechceli ma ani ako zametača chodníkov, lebo som často zaspal opretý o metlu, či kdesi pod lavičkou a budil som dojem, že obec zamestnáva akéhosi ožrana. Všimnite si, že tento dojem bol jediné, čo som dokázal budiť bez väčších problémov. Samozrejme, už sa povrávalo, že som notorik, keď mi ešte po brade tieklo mlieko miesto piva. Aj mi dali fúkať, aj zistili, že som triezvy, no aj tak ma museli prepustiť, lebo sa povrávalo. A tiež som bol najmenej produktívny zametač zo všetkých, napriek tomu, že jednému z ostatných chýbala noha a zametal o barlách.

Nakoniec mi mama po známosti vybavila prácu tam, kde varila. Najprv ma chceli nechať v jedálni škrabať zemiaky a umývať dlážku, ale čoskoro zistili, že tento nápad nebol najmúdrejší, pravidelne mi vyťahovali hlavu zo zemiakových šupiek a utierali po mne špinavú vodu z vedra, ktoré sa mi podarilo prevrhnúť. A tak raz v stredu mama stála v okienku s výdajom stravy a široko sa usmievala na riaditeľa. Pýtala sa ho, ako sa mu darí, čo jeho deti, veď ona vie, aj ona má synátora... Naložila mu dva rezne miesto jedného, a aké to boli rezniská! Potom sa ho šla opýtať, ako mu chutilo a či nehľadá statného chlapa do hory, že ja som na takú prácu ako stvorený. Riaditeľ povedal, že mu chutilo veľmi dobre a že sa pozrie, čo sa s tým dá robiť. Mama mu pre istotu nepovedala, že ma už vyhodili aj z komunálnych služieb a že som v podstate nepoužiteľný, aj keď nechtiac. Celý týždeň mu nakladala extra porcie a vyzvedala, či už sa pozrel, čo sa s tým dá robiť. Otravovala ho toľko, že až pristúpil a bol som preradený z kuchyne do lesa. 

Odvtedy je mojou náplňou práce pílenie dreva, čo je veľmi príjemná a pokojná práca, hlavne preto, že ma nik nekontroluje. A keby ma aj kontroloval, môže s čistým svedomím prehlásiť, že drevo pílim statočne.

Čo ma ale trápi najviac je, že často prespím koniec pracovnej doby a to je pre mňa veľmvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvrgggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggtvbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbž

Hnacia sila

Je to tak. Už vyše mesiaca som nenapísala poviedku. Je to spôsobené tým, že mám na seba privysoké nároky a zároveň tým, že som lenivé prasa, čo nič nemení na tom, že som úbohá a zúbožená, som ako scéna z paródie na zlý americký film, sedím na posteli, plačem a jem tortu a ľutujem sa, pretože tento život v prvom svete, plný ľudí, čo ma chcú robiť šťastnou, je zrejme málo na to, aby sa som dokázala cez seba aspoň raz preniesť. Hej.

Pretože mám v izbe nezábudky, ktoré nesmú odkvitnúť a tak je tu nonstop otvorené okno a mne je zima a to je všeobecne známe, že mi je zima vždy, keď je mi smutno. A pýtam sa samej seba, čo som dokázala a odpovedám si, že nič moc a potom sa mi pateticky po líci skotúľa dalšia slza a cestou sa míňa, až kým stratí na váhe a nič ju neťahá ďalej. To je môj aktuálny stav, akosi som sa minula po ceste.

A možno som len nevyspatá a trochu chorá a potrebujem zo seba vyplaviť trochu soli, A mám trochu strach a trochu nechuť, lebo sa bojím, že sa už nikdy nikam neposuniem. A to je  ten problém, Bojím sa vôbec vykročiť, aby som náhodou nechodila v kruhoch. Ale naháňanie svojho chvosta je predsa len stále nejaký pohyb.

Prídem do obchodu, vysypem na pult všetky mince a poviem: Prosím si jednu hnaciu silu.

Madrastra.

Dnes z komínov padal dym, ľudia sa lenivo povaľovali, napchávali sa koláčmi a pili kávičky. Hana s vystretým chrbátom sedela za stolom pri okne a učila sa španielske slovíčka. Zanahoría, mrkva plávajúca v polievke medzi rezancami za horami, za dolami. Vago. Lenivý ako vagón šunky. Doobedie voňalo ako hovädzia polievka a tlačiarenská farba knihy Uso de la gramática espaňola. Na bielu dosku stola dopadali ostré slnečné lúče a bodali Hanu do očí, raz do jedného, potom do druhého, kýchla si, achús, rozvírila prach na parapetnej doske a opľula si slovníček. Utrela ho rukávom a podoprela si boľavú hlavu. Padali jej viečka, viseli medzi ňou a španielčinou, tvorili pohyblivé bariéry, Hana cítila, ako sa Zem točí okolo svojej osi a trochu chcela, aby ju to vymrštilo do Vesmíru, kde sú pozemské jazyky banalitou, len čisté prechody medzi svetlom a tmou a prepojenia na vyššej úrovni, než na jazykovej.Chcela byť všetkým živým na planéte, zamávať krídlami a plutvami a okvetnými lístkami, postaviť si hniezdo a loď a vyhrabať noru a vedela že dýcha inými pľúcami ako svojimi, celý svet do seba naraz vtiahol vzduch a naraz ho vypustil a prachové zrniečka sa chaoticky pohybovali v jedinom slnečnom lúči a boli krásne ľahostajné ku všetkému, čo sa dialo.
Ale slovíčka sa samé nenaučia. Vaca. Krava. Prepichnuté ucho, fľakatá koža a zvonec pod krkom, kopytá od cudzích lajen a obžutá tráva, plné vemeno a zvratky v ústach, to je život. Život slovenskej kravy - La vida de una vaca eslovaca. A ani to dýchanie už nie je taká zábava, možno by s ním mohla prestať a bolo by po problémoch. Znechutene si obzerala svoju ohryzenú ceruzku. Fuj.
Uvas. Boli sme u vás, jedli sme hrozno, pamätáte? V prvej chvíli vycucneš šťavu a je ti sladko, hrozienkovo. V druhej chvíli sa ti šťava minie. Jadierka robia škaredé zvuky a ešte škaredšie chutia, vraštíš tvár a je ti hrozne horko a kyslo a prevaľuješ hrču šupiek a jadierok v ústach. Hrozne sa hanbíš, lebo si na návšteve, ale je to utrpenie, až to nakoniec vypľuvas.
Pristihla sa, ako hryzie ceruzku a ako jej po nej tečie číry pramienok slín. Utrela ho do teplákov.
Tortuga. Hlava medzi plecami a zelené brnenie, bezmocnosť ležania na chrbte a toľko vrások. Tortúra päťuholníkovej štruktúry a sklený pohľad zo smutného akvária, spútaná hneď dvoma panciermi, svojim a skleneným.
Sopa. Do dovarenia polievky chýba len sopár minút, všetky zanahoríe sú už mäkké a sladké. Byť mrkvou v polievke musí byť nepríjemné, všetok ten olej v očiach a horúca voda, zmena tvrdosti. Byť polievkou na druhej strane... voda plná všelijakého sajrajtu, všetko buble pod pokrievkou a keď je pokrievka konečne preč, zjedia ťa. A všetok ten pot a para, zmena tvaru a cudzie telesá.
Rana. Neustály strach z bocianích zobákov, žiaden pokoj, neustála zima, samá voda. Rana na žabej duši, keď ju prejde suchozemská duša bicykla a la rana sa posledný krát rozčapí a ostane na rovnakom mieste až do rozkladu.
Quemar. Štipľavý dym jej napĺňa pľúca, má sto chutí strhnúť si kožu, ale ruky má zviazané. Koľká irónia, španielska inquizícia.
Pluma. Plniace pero sucho škriabe po papieri ako nechty učiteľky v hranatých okuliaroch po tabuli, kvíli o pomoc a o atrament, takto to nejde, napluma!
Orejas. Počuješ, ako zo stromu padajú orechy na strechu a zakrývaš si uši, duní ti v bubienkoch a ide ťa roztrhnúť. Uši si štuple.
Naranja. Zuby sa s trhavým zvukom neúprosne predierajú dužinou, všade na okolo strieka oranžová krv, v ústach sa mieša so slinami a celý tento obraz je horúco brutálny, o život bojujúci pomaranč sa ti vytrhne z ruky a odgúľa sa do kúta.
Madre. Hana sa zhlboka nadýchne.
Z kuchyne sa ozve hlučné: "La comida está preparada, tonta, que estás haciendo, dios mios?" a Hana svojej novej matke nerozumie ani slovo.