Chumáč

Niekedy si prajem, aby som vedela žiť len tak. Kotúľať sa ako chumáčik bielych padáčikov z púpavy
 a všetkého sa dotýkať len zľahka. Pozorovať svet plynúť a nechať sa unášať. Len tak byť. Prečo niečo príde na svet ako púpava, zakvitne, dozrie a umrie, a niečo sa narodí ako človek a má nad sebou toľko moci, že ho to ničí? Sloboda robiť so svojim životom čo len chcem, má niekedy zväzujúce účinky. Cítim sa ako pristúpená krabička od džúsu. Ťažko sa mi dýcha. Nemôžem žiť len tak, čakať, že zakvitnem, dozriem a umriem. Keď chcem zakvitnúť, musím pre to niečo urobiť. A ak chcem dozrieť, musím pre to urobiť všetko. No hej, ale kto by písal tieto myšlienkové pochody, keby som bola chumáč púpavových padáčikov?

Mám pocit, že mi niečo chýba, ale neviem prísť na to, čo. Zapchávam tú dieru jedlom, pitím, spánkom, ale nič nepomáha. Mám chuť odhryznúť si prsty. Potrebujem niečo, čo by ma naplnilo. Ťažko sa napĺňa krabička z džúsu, keď už je pokrčená. A čo to vôbec hovorím. Viem, čo mi je. Mám rozhádzané hormóny a bojím sa, že ma rozhádžu aj pri pohovoroch a rozhádžu mi celý život. Pohovory sú skoro to isté slovo ako potvory. A prečo mám také zbabelé sebavedomie? Keď o nič nejde, je pri mne a ako náhle ide do tuhého stiahne chvost a uteká tak ďaleko, že naň ani nedovidím, mám pochybnosti, či sa vráti, či ho nájdem, či to zvládnem, a vôbec. Ako mám byť sama sebou, keď už ani neviem, aká som?

Brať to z tej lepšej stránky, cvičiť s encyklopédiou dramatických umení, užívať si stredoškolský život, kým ho mám, čítať knihy, nechať sa inšpirovať, byť šťastná, že so obklopená najlepšími ľuďmi na svete, mať rada svoje divadelné deti, žiť najlepší život. Keď sa na seba pozerám zvonku, som najšťastnejšia, ako len človek môže byť, ale zvnútra som stlačená do malilinkej guľôčky, ktorá sa kotúľa dolu kopcom. Nemám sa na čo sťažovať, ale v jednom kuse plačem. Všetko, čo sa mi deje, je dobré, ale nie som šťastná. Bojím sa. Stresujem sa. Mám studené ruky, zlú pleť a padajú mi vlasy. Priberám. Nevládzem. Toto je najlepšie obdobie môjho života a ja ho prežívam v strachu. A keď si to uvedomím, hnevám sa na seba a je mi ešte horšie. Nedávam to.

Ale o týždeň to skončí. O týždeň to všetko skončí a ja začnem žiť len tak, ako ten bezstarostný chumáč z púpavy. Alebo aspoň ako chumáč z púpavy s kratším zoznamom úloh.