Čítam sa. Spomínam na časy, keď som sa do písania nenútila, ale mala som ho vždy so sebou, také malé pečiatky na bruškách prstov. Z klávesnice. Písačky písačky. Hnevala som sa na seba, keď som poriadne nepísala dvanásť dní. Teraz som poriadne nepísala hádam aj dvanásť mesiacov. Vieš, také moje veci.
A teraz mám zaľahnutý mozog. Vracajú sa mi veci. Cítim sa hlúpo.
Povedala som si, že poľavím. Dnes mi nie je dobre, spala som dlho a snívali sa mi všetky sny sveta a všetky boli nepríjemné. Bola som prenasledovaná krasokorčuliarka a schovávala som sa na základke v Nižnej pod schodami a tak. A tak sa dnes do ničoho nenútim. Už som zabudla, aké je to byť nenútená.
Čo hovoríš, hlas v hlave? Že keď sa do ničoho nedonútim, nič nedosiahnem? A sme doma. Binárne videnie sveta, všetko alebo nič, áno, alebo nie, teraz alebo nikdy, tik alebo tak, jin alebo jang. Hetero alebo homo. Binárne dobrá alebo zlá písomka z dejepisu. Ani on sa nevedel rozhodnúť. Všetkým povedal známku, len mne nie. Nevie sa rozhodnúť, fakticky je to dosť slabé, nevie z toho nič získať, keď je to tak poeticky písané. Dal mi trojku.
A ja kráčam hore dole po Tvrdošíne, strašne strašne fúka, ako keby šiel koniec sveta a neviem o sebe. Cítim sa presne rovnako ako krasokorčuliarka, ktorú prenasleduje ruská mafia a schováva sa v škole. Nič nie je uveriteľné. A tak sa rozptyľujem, nevydržím v tichu, nemôžem byť sama so sebou a to je hádam najhoršie, čo sa mi môže diať. A deje sa mi to len vtedy, keď pred sebou niečo tajím a potláčam pocity.
Potláčam niečo? Seba? Možno.
Chcem byť spoľahlivá a plniť si ciele a napĺňať svoj potenciál, zatiaľčo cítim, aké je mi nepríjemné nútiť sa. Možno sa z toho vyspím a zajtra bude všetko dávať zmysel a už nebudem mať pocit, že snívam.
Prihlásila som sa na týždenný program pre mladých v Južnej Kórei. Poslala som životopis a motivačný list vo formáte docx a strašne sa za to na seba hnevám. Aj keď moje vlaňajšie pokusy dopadli katastrofálne, ešte som s tým prekračovaním hranice komfortnej zóny nechcela hodiť flintu do žita.
Mala by som sa trochu upokojiť, Trochu si upratať v hlave a v izbe, spraviť si teplý čaj, to obvykle rieši problémy, ale keď ja nevidím v tých veciach pointu. Zdá sa mi, že spím. Načo by som sa v sne unúvala robiť niečo pre budúcnosť. Alebo vyjadrovať emócie, nechať sa rozplakať trojkou z dejepisu, keď potrebujem jednotku na vysvedčení, aby ma vzali na výšku. Hopla. Asi som sa pomýlila, lebo mi písanie tej vety vohnalo slzy do očí. Tak čo mám robiť?
Nechcem byť otravná. Neviem na koho sa mám obrátiť. Predsa nie som žiadny psychopat mimo reality. Aspoň nie pre verejnosť. Ktovie, čo som pre verejnosť.
Ja vlastne viem. Mám svoju podstránku na Martinuse. Asi som to niekam dotiahla. Niekam určite.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára