Maliny

Adelku svrbela chrasta na kolene. Po nose ju šteklili páperové vlásky, stále jej rástli nové, čo jej nedočiahli do vrkoča. Na bielej ponožke mala prilepený bodliak. Babička jej okolo pása priviazala vedierko šnúrkou z topánky. Aj sebe. Predierali sa malinčím a babička každú chvíľu Adelke pripomenula, ako zle spravila, keď ju neposlúchla a nedala si dlhé nohavice. Adelka sa tvárila, že urobila veľmi dobre a snažila sa nevšímať si škrabance. Babička už mala vedierko skoro plné a Adelka len tak-tak zakryla dno, zberala jednu malinu do vedierka a dve do pusy. Potom videla zaujímavého chrobáčika a celkom zabudla, prečo do lesa vôbec prišla, mal smiešne maličké nožičky a veľmi rýchlo chodil hore-dolu po liste. Zafúkal vietor a chrobák sa stratil v tráve, postavila sa, oprášila kolená a chcela ísť za babičkou, ale babička zmizla. Čo teraz?

Mračila sa, slnko jej svietilo do očí, nohy ju štípali od tŕňov a teraz ešte aj babička zmizne. Dokelu! Čo ak ju zjedol vlk? Rýchlo našla konárik a do hliny pod stromom si začala kresliť mapku. Tak to robili v telke. Tu je chata, tu je potôčik a tu začína les. Ja som niekde tu a babička... Babičku uniesli divé osy a spravili si z nej kráľovnú, na hlavu jej dali korunku. Možno aj korunku päťdesiat. Táto mapa bola nanič, lebo Adelka nevedela, kde je sever a aj keby to vedela, nevedela, na ktorú svetovú stranu je chata. Ach jaj. Babičku uniesli mimozemšťania a teraz určite sledujú aj ju. Musí sa tváriť, že je kameň, inak  ju vezmú na lietajúci tanier a zavrú do klietky. Rýchlo si ľahla na zem, až sa jej skoro všetky maliny vysypali
z vedierka, a snažila sa byť potichu, len srdce jej rýchlo poskakovalo v hrudi, chcela dýchať pomaly, ale veľmi sa bála. A možno to neboli mimozemšťania. Možno to boli len tri prasiatka. Chceli sa hrať kenta a chýbal im člen do partie. Babička bola v kentovi veľmi dobrá, dedko tvrdil, že je to preborník v obore, Adelke sa vždy zdalo, že hovorí, že je to príborník a predstavovala si, ako babičke z uší trčia vidličky. Nahádzala maliny olepené prachom naspäť do vedierka. Prasiatka sa nevedeli dohodnúť, s kým bude babička v tíme, taká bola dobrá, nakoniec sa tak pohádali, že sa prestali rozprávať a babičku to už s nimi nebavilo, tak sa vybrala hľadať Adelku. Tá sedela pod stromom, objímala si kolená a skúmala ten bodliak, čo sa jej prilepil na ponožku, vyzeral ako sivá cukrová vata skrížená s ježkom.

Počula babičkin hlas, ako po nej pátra: "Adelka, kde si? Kam si sa zas schovala? Veď počkaj, ty beťárka!" A tak čakala. Lístie šušťalo ako šuštiaková vetrovka, čo sa nosí na jeseň, bolo to smiešne, lebo nebola jeseň ale leto a stromy aj tak nenosia žiadne vetrovky.
"Ach tu si!" babička bola zadýchaná a bledá.
"Babička, prečo máš také veľké uši?" Adelka zaujato zodvihla hlavu
"Ty viťúz, Adela, vieš ako si ma vystrašila?"
"A prečo máš také veľké oči?"
"Lebo nič iné nerobím, len ťa hľadám, hádam mi aj oči z hlavy vypadnú kvôli tebe!"
"A prečo máš také veľké zuby?"
"Jaaj, Adelka, ale to nie sú moje."
"A čie?" kyslo sa zatvárila.
Babička sa začala smiať a povedala, že toto musí povedať dedkovi. Nedala Adelke žiadnu jasnú odpoveď, len jej nakukla do vedierka a pokrútila hlavou. "Ty si mi ale zberač, v praveku by si zomrela od hladu."
"Ja zomieram od hladu aj v terazveku," spomenula si, že jej škvŕka v bruchu.
"Aj mne už v bruchu hudci vyhrávajú," usmiala sa babička
"Mne už vyhrali."
"Ty si číslo!"
"Som. Tridsať štvorka."

Teraz sa museli všetkými tými hlúpymi kríkmi prehrabať naspäť. Adelka ani nemukla, aj keď ju už nohy štípali skoro na nevydržanie. Už skoro dovideli na chatu, keď ju babička zastavila a presypala jej skoro všetky svoje maliny.
"Pochváliš sa dedkovi, koľko veľa si nazbierala na lekvár," potmehúdsky žmurkla. Dedko bol na Adelku veľmi pyšný. Babička sa mu ani nepochválila, že dnes bola osou kráľovnou.

Z každého ucha jej trčala vidlička, keď si v zime natierala malinový lekvár na vianočku. Musela si ju zapíjať kávou, lebo jej medzi cudzími zubmi škrípal piesok.

Šýkavky

Ema nikdy nevedela poriadne hovoriť. Veľmi ju to trápilo a kvárila ju hanba, v škole ju šikanovali, ani doma jej nedali vydýchnuť. Niekedy pre to plakala a niekedy ju plakať nebavilo, tak len tak prežívala každodennú nudu v kuchyni. Tato prišiel pred ňu, že kam to hľadí, ona naňho uprela oči a povedala, že čumí do blba. Tato na ňu nevraživo zagánil a aj by jej jednu vlepil, ale potom ho to prešlo a radšej vytiahol pivo a nalial ho do šálky, čo bola pri hriankovači.
"Čo mlčíš?" použil najobľúbenejšiu vetu, jeho aj jeho ženy.
"Ty vieš prečo."
"To tá tvoja rečová vada, čo? Už by to bolo dávno vyriešené, nebyť tej tvrdohlavosti, čo máš po tvojej mame."
Obrátila očami a vtlačila nechty do operadla, nechali tam malé odtlačky.
"Keby ťa mama počula, nebola by nadšená, tato," Ema bola poriadne vytočená.
"Ešteže kričím tak potichu, čo?" žmurkol na ňu tato a obrátil šálku do hrdla.
"A čo ak to na teba požalujem? Možno by ťa mama tak..." nedopovedala, tato hrozne kašľal a pľul.
"Fuj! Čo bolo v tej šálke?"
"Tie čierne omrvinky, čo vypadnú, keď otočíš hriankovač," šibalsky ho informovala
"Ja ťa pretrhnem!" jačal tato a Ema bola jedným chichotavým krokom v komore a držala kľučku všetkými končatinami. Tato búšil do dverí a kričal rôzne nadávky, keď vo vchodových dverách štrngli kľúče. Ajaj. Mama. Ema, ktorá ešte furt držala kľučku počula tlmený dialóg.
"Čo to bolo tentokrát, Milan?"
"Ona na mňa urobila búdu, Dáša! Dala mi vypiť hriankovačové omrviny!
"Urobila búdu nie je korektné pomenovanie, miláčik. Navyše, možno ich tam dala len tak."
"Nie Dáša. To dieťa ma nenávidí. To všetko preto, že ju odmietaš dať na logopédiu!"
"Nie je to nutné. Nauč ju to ty."
"To určite!"
"Tak vidíš, až tak to neprekáža. Aj Churchill šušľal a kam to dotiahol?"
"No do hrobu, Dáša, do hrobu! Ale ja to vidím, aká matka, taká Katka, obe tvrdohlavé ako barany a aj rovnako šušľú!"
Potom už Emina mama nepovedala nič. Ema v komore počula len ďaleké otvorenie pivovej fľaše. Nenápadne a potichu nechala komoru komorou a pohľadala kontakt na logopédov v okolí.

Podala žiadanku a čakala.

Pichla tatovi do goliera na košeli špendlík, tato penil ako pivo načapované amatérom, mama ho uchlácholila, že špendlík je tam náhodou, červený tato hodil špendlík do koša a Emu to bavilo.

Na prihlášku nik neodpovedal, tak ďalej čakala.

A vmiešala tatovi do piva korenie, tato ním opľul gauč, mama kričala, tato kričal, Ema chichotala do vankúša ako don chichot a bol to nádherný večer, až kým neprišla na to, že ten gauč bude tepovať ona.

A logopédia nič.

Tak Ema urobila katalóg bežných viet, v ktorých nebolo možné šušľať a nadišla éra preúčania. Veľmi jej to nešlo, bola pomýlená a mlčanlivá, pravdepodobne mala viac problémov ako pred tým, no ani to ju neodradilo. Podchvíľou potrebovala uvoľniť ventily, tak niečo vyparatila tatovi, prilepila mu na chrbát papierik "najväčší pampúšik planéty," ten ho vôbec nevšimol, tak ani nebol naštvaný, keď prišiel domov, ani pivo nepil. No nuda.

Ema napriek všetkým problémom prekonala nenávidenú rečovú chybu, a to jednoduchým ignorovaním všetkého, čo nevedela povedať. Mama na ňu bola pyšná, v škole ju už nešikanovali, len tata už navždy kolegovia volali Pampúch, a ten to ani trošku nechápal. Tak to chodí, náprava hovorových návykov vyžaduje obete.

Nehúkaj, bo ťa hodím pod vlak.

Silvia sedela vo vlaku, prstom kreslila na semišovú sukňu miniatúrne akty, zadky aj so strieškou z chrbta, rôzne, dámske, pánske, detské, mľandravé ako zle vyžmýkaná plienka, aj svalnaté. Guľaté a ploché. Široké, že by sa nevošli do kresla v kine a úzke, že ba sa ich zmestilo tucet vedľa seba do výťahu osemposchodovej bytovky.
Oproti sedel pán v čiapke, do ktorej by sa mu zmestili dve hlavy, alebo jeden väčší zadok."Zamilovaná, čo?"
"Čo?"
"Ja vravím čo. Si zamilovaná?"
"Prečo?"
"Nevyhýbaj sa odpovedi, kto je ten šťastlivec?"
"Nechápem."
"Srdiečka."
"Jaj aha." obrátila očami a uprela ich na stromy za oknom.
"Niekto zo školy?"
Ujovi sa na hlave čiapka začala nafukovať, rástla ako žuvačková bublina a v nej sa nafukovala ujova hlava. Mala práve veľkosť dvoch XXL zadkov a čiapka sa navrchu pretrhla, ale nespľasla ako bublina, vyliezol z nej ružový krík, kvety mu trčali z nosa aj uší, už ho vôbec nezaujímali školské lásky, iba sa odovzdane pozrel na miesto, kde mal pred tým topánky a skutočnosť, že tam boli len korene ho nijako neudivila.
Silvia pokračovala so svojimi aktami, spokojná, že oproti nej sedí ružový krík.

Z vedľajšieho sedadla, lebo nie je ruža bez tŕňa, sa spustil ružový krik. Mladá dáma s v ružovej bundičke nabrala ružový odtieň.
"Čo to, do riti, je?"
"Ružový krík."
Ruženka mala priemerne veľký zadok, končil zhruba päť centimetrov od okrajov sedadla.
"Čo, nepáči sa ti?"
"Ježišikriste," schmatla fuksiovú kabelku a odišla do iného vagóna.
To by sme mali, pomyslela si, zahladila pravé stehno a kreslila naň nové zadky. Ružový krík sa veselo zavlnil.

"Nedám ti čaj," povedal štrbavý ženský hlas z jedného zo sedadiel cez uličku.
"Ale ja som smädný!" mrnčal chlapček s rumencom na líčkach a zakopal nohami vo vzduchu.
"Mal si ma počúvať. Ja ho teraz celý vypijem."
"Niiijee!" skríklo zúfalé dieťa, ale vôbec mu to nepomohlo, jeho matka obrátila fľašu do úst hore dnom.
"Ty si zlá mama," ozámil jej a ľahol si cez dvojsedačku. Mama k nemu natiahla jedno z ôsmych fialových chápadiel a chytila ho za ucho, takýto si ty syn, aké tu veci vykrikuješ po vlaku, čo si o mne pomyslia a striekali jej sliny cez medzery, čo mala miesto zubov. Chápadlá sa vlnili a rástli a zaplnili celý vagón, ľudia sa nimi dusili. Silvia prestala črtať zadky, matke vrástli chápadlá späť do tela, štrbiny sa jej vyplnili zubmi, vyhladili sa jej vrásky a zamračená tvár jej zamrzla v úsmeve. Čaj sa vrátil do fľašky, ktorá znenazdajky valetela z matkinej tašky rovno do ruky chlapčiatka, to vystrčilo mliečne zúbky a schuti sa napilo, ruka jeho matky sa zrazu vystrela a postrapatila mu tmavé vlasy, trochu so sebou bojovala, mám ťa rada, Paľko, povedala nakoniec chlapčekovi, sama prekvapená, čo to hovorí.

Silvia si vyhladila ľavé stehno.

Kým ho zaplnila  novými nákresmi, ružový krík rozvoniaval v celom vlaku, sedadlo vedľa bolo príjemne prázdne a usmiata mamička objímala svojho šťastného syna.

Nezrozumiteľná teta v rozhlase oznámila Silviinu zastávku, potom to po nej po anglicky a po nemecky zopakoval smiešny ujo. Silvia si obliekla kabát, prekročila nohy Ružene, odignorovala poznámku šípkového kríka, venovala posledný súcitný pohľad chlapcovi, ktorému tiekol sopeľ po brade a vystúpila do hustej tmy okolo ošarpanej vlakovej zastávky. Na koľajniciach zakopla a roztrhla si záplatu na rifliach.

Podarky.

Prekvapivo sa vôbec nič nedialo. Ani knihy sa nečítali, ani starci sa nepoberali, tento marec bol úplne nanič. A ak sa aj niečo dialo, tak to bol nepodarok. Lenke sa na gauči rozsypali lentilky, boli vo všetkých záhyboch aj na zemi a niektoré jej spadli aj do výstrihu. Nič jej nešlo, zhorelo jej mlieko, vrazila do dvierok od skrinky, porezala si ukazovák a chcela si len chvíľu oddýchnuť. Na lícach mala červené fľaky a z nosa jej neustále tieklo, sneh už bol roztopený, alergie mali voľnú cestu. A teraz ešte tie lentilky. A v jej živote sa nič nedialo. Ticho. Nuda.

Keď sa zobudila, bola tma. Na líci mala prilepenú roztečenú modrú lentilku a ďalšie boli rozdrvené na gauči a na zemi. Rozhodla sa, že sa nejde hýbať. Už nikdy. Alebo aspoň dovtedy, kým neprišiel Murko a nezačal útočiť na lentilky prilepené k jej tričku. Murko bol láska, mala ho už 8 rokov a ničil všetko, čo mu prišlo pod labky, ale priadol od rána do večera. Lentilky nechá tak a napíše rozprávku o Murkovi.

A písala. Napísala dve vety, jednu zmazala a napísala ďalšie dve. Dva kroky tam, jeden späť, ako hovorievala učiteľka na základke, ty si taká Klára, čo cez deň šije a v noci pára, ale to sa nehodilo, Lenka bola Lenka a nie Klára. Bola taká Lena, cez deň pivo, v noci pena. A doobeda súbor neúspechov a poobede... Poobede plakáva. Už len štyri pracovné dni a bude môcť plakať aj doobeda. Vstáva. Káva. Plakáva. A prsty mala chudé ako smrtka, keď behali po klávesnici, bola jej zima a stôl jej vtláčal do predlaktí krátkodobé rany bičom. Nie je ľahké písať veselú rozprávku v takejto nálade, Murka prešlo auto a Lenka plakala. Vymazala auto a Murko sa utopil v rybníku. Išlo to samé. Zmazala aj rybník a Murko sa otrávil jedom na potkany. Na potkání.  Potom ho roztrhal pes, predávkoval sa heroínom, zjedol sklo, padla mu na hlavu tehla a predali ho na orgány. Vôbec jej to nešlo, nemohla to nechávať na náhodu, Murkovi už ostával len jeden život. Vstala od počítača, ponaťahovala sa a povysávala zvyšky lentiliek z gauča. Murko sa niekam schoval, bál sa vysávačovania.

Keď bolo povysávané, nechala všetko tak, uvarila si kávu, párkrát sa vysmrkala a pustila si hudbu, hneď jej bolo ľahšie. Rozprávka sa skončila tým, že si Murko našiel mačaciu ženu a kúpil jej snubný prsteň z mačacieho zlata. Postavili si dom a v obývačke si zarámovali romantickú fotku mačacích hláv.

Akurát išla rozprávku uložiť, keď im v celom byte vyhodilo poistky. Dofrasa! Zapálila si sviečku a vyjavil sa jej nepekný obrázok rozhryzenej šnúry z vysávača a nehybného Murka.