Ja som zas zabudla, že viem písať. Stáva sa mi to dosť často v poslednom čase. Napíšem niečo negatívne, potom som negatívna a smutná. z toho mám pocit, že moje písanie je nanič a radšej si celé Vianočné sviatky nenapíšem do sloníkového denníku ani len dátum. A možno aj preto, lebo chodím spať veľmi neskoro a už nechcem dlho svietiť, nech neobťažujem doluspiace sestry, prípadne len jednu, ak sa druhá práve učí na štátnice do pol tretej rána. A pri tom, život môže byť fajn.
Dokonca aj Vianoce môžu byť fajn, keď si nepripustíš, že sú Vianoce a musíš byť šťastná. Poviem si radšej:
"Toto je oveľa krajší deň ako normálny štvrtok." namiesto:
"Toto sú oveľa horšie Vianoce ako tie v dvetisícštvrtom."
Lebo to, z čoho bývam sklamaná sú práve tie očakávania. Keď sa dva mesiace teším na vianočnú večeru, potom je mi ľúto, že mám v kapustnici málo zemiakov a v kaprovi veľa kostí, no pritom mám na večeru kapustnicu a kapra namiesto jogurtu a dvoch mandaríniek. To čo sa nesmie, je nechať Vianociam rozkazovať a tešiť sa z pekného dňa, nie smútiť zo škaredých Vianoc. Potom si po tme v záchode utieram slzy a pozorujem v zrkadle, či nemám príliš červené oči na to, aby som sa vrátila do rozjarenej spoločnosti. Po ukončení všetkých rituálov úplne zabudnem, že sú nejaké sviatky a práve vtedy sa mám dobre. tento rok nejdeme po spievaní, lebo mum je prechorená a všetci sme z toho šťastní, lebo po spievaní chodiť neznášame.
Ale o tom už bolo dosť napísaného.
Prázdniny. Zimné prázdniny vôbec nie sú o dobrodružstvách a tak to má byť. Ráno vstať na obed, do večere sa váľať pyžame a pojedať rôzne dobroty strategicky porozmiestňované po byte, čítať knihy, vymýšľať veci a žiť v útulnom chlieviku, hoc' aj pod kuchynským stolom, zabárajúc prsty do chlpov koberca. Ach, a túliť sa sama k sebe, lebo mám najhebší županček, potom prečítať celú krajčírsku knihu, takú inšpirujúcu, že si ušijem bľúzu ešte v ten večer a šijací stroj vypínam o polnoci.
sobota 26. decembra 2015
nedeľa 20. decembra 2015
Christmas to-do list:
- Vyprodukovať čo najväčšie množstvo zhorených betónových koláčikov, na ktorých pečenie sa tešíš a po siedmych hodinách strávených v oblaku múky ťa omrzí. Koláčiky zo súcitu skladuj až do Veľkej noci, pred ktorou cca týždeň ich vyhodíš.
- Tak strašne sa snažiť, aby bol tento Štedrý deň dokonalý, že si pokazíš dlhý čas pred nimi a po nich, takto: pred Vianocami zle zle zle, ale to nič, veď to robíme preto, aby sme sa potom mali super, potom dvadsiateho štvrtého: Eh. Juhú. Vianoce. Toto nie je až také spešl, ako sme čakali, ale poďme sa tváriť, že je, nepokazíme predsa ostatným zábavu. Po Vianociach: Zas som pribrala, už sa nevojdem do tých šiat, čo som si kúpila na Silvester (čo je v mojom prípade úplne jedno, lebo pravdepodobne aj tak strávim Nový rok v pyžame, keďže by ma radšej doma priklincovali, ako by som ho mala stráviť s tým, koho ľúbim), život je o ničom, ďalší obdarúvavací sviatok mám až o pol roka a neviem, kam dám tých 17 párov ponožiek.
- Rozposlať vianočné pozdravy, najlepšie vypisovať o jednej ráno posledného dňa, keď je otvorená pošta.
- Upratovať, upratovať, upratovať. Kto neupratuje, je vydedený a Vianoce strávi v útulnej škatuli pod mostom.
- Nakúpiť darčeky na poslednú chvíľu, najlepšie také, aké sa nikomu nepáčia, alebo ich nikomu netreba. Najlepšie červené tričko s modrým nápisom "Bez trička vyzerám ešte lepšie" v comic sanse alebo ťažítko.
- Rozmotávať svetielka, byť pri tom červený v tvári a volať na pomoc Ježiša, Máriu, Jozefa, boha, svätú trojicu, a iné nadprirodzené bytosti, ktoré ti naozaj na pomoc neprídu, lebo v tej istej sekunde ich volá asi miliarda iných ľudí, ktorým, či prídu na pomoc je dosť diskutabilné.
- Obvešiavať stromček všetkými tými čečenými vecami, čo zaberajú polku šatníka a vyberáš ich raz za rok, urobiť ho tak, že sa nikomu nepáči a všetky tebou vešané ozdoby premiestnia.
- Vulgárne nadávať, že tento rok zas a zas a zas nie je sneh, robiť o tom vtipy, ktoré už každý počul minulý rok, prípadne postnúť tú sedemročnú fotku snehuliaka vyrobeného z blata na svoju facebookovú nástenku. Alternatíva, ak sneží: Buď si napísať status o tom, že sneží, alebo si napísať status v ktorom zhejtuješ tých, čo píšu, že sneží. Alebo si napíšeš status v ktorom zhejtuješ všetkých dokopy.
- Kopírovať z internetu vinše, za ktoré by sa nehanbil ani najväčší vogónsky básnik, vložiť ho na svoju selfie a označiť na to 142 svojich priateľov. A nezabudnúť sa ospravedlniť všetkým zvyšným 2847, že sa ti ich už označiť nepodarilo.
- Samotrýzniť sa potravinami, na ktoré som prudko alergická, ale sú príliš dobré a tradičné na to, aby som nejedla.
- Vysvetľovať populácii vesmíru, prečo nemám rada Vianoce. Keď ja si každý rok začiatkom adventu naivne poviem, že tento rok to už bude lepšie, teším sa na pečenie a na to, ako si všetci rozbalia moje darčeky, na príjemné prekvapenia, ale potom príde všetko toto a prekričí to.
Šťastné a veselé, dietky.
- Tak strašne sa snažiť, aby bol tento Štedrý deň dokonalý, že si pokazíš dlhý čas pred nimi a po nich, takto: pred Vianocami zle zle zle, ale to nič, veď to robíme preto, aby sme sa potom mali super, potom dvadsiateho štvrtého: Eh. Juhú. Vianoce. Toto nie je až také spešl, ako sme čakali, ale poďme sa tváriť, že je, nepokazíme predsa ostatným zábavu. Po Vianociach: Zas som pribrala, už sa nevojdem do tých šiat, čo som si kúpila na Silvester (čo je v mojom prípade úplne jedno, lebo pravdepodobne aj tak strávim Nový rok v pyžame, keďže by ma radšej doma priklincovali, ako by som ho mala stráviť s tým, koho ľúbim), život je o ničom, ďalší obdarúvavací sviatok mám až o pol roka a neviem, kam dám tých 17 párov ponožiek.
- Rozposlať vianočné pozdravy, najlepšie vypisovať o jednej ráno posledného dňa, keď je otvorená pošta.
- Upratovať, upratovať, upratovať. Kto neupratuje, je vydedený a Vianoce strávi v útulnej škatuli pod mostom.
- Nakúpiť darčeky na poslednú chvíľu, najlepšie také, aké sa nikomu nepáčia, alebo ich nikomu netreba. Najlepšie červené tričko s modrým nápisom "Bez trička vyzerám ešte lepšie" v comic sanse alebo ťažítko.
- Rozmotávať svetielka, byť pri tom červený v tvári a volať na pomoc Ježiša, Máriu, Jozefa, boha, svätú trojicu, a iné nadprirodzené bytosti, ktoré ti naozaj na pomoc neprídu, lebo v tej istej sekunde ich volá asi miliarda iných ľudí, ktorým, či prídu na pomoc je dosť diskutabilné.
- Obvešiavať stromček všetkými tými čečenými vecami, čo zaberajú polku šatníka a vyberáš ich raz za rok, urobiť ho tak, že sa nikomu nepáči a všetky tebou vešané ozdoby premiestnia.
- Vulgárne nadávať, že tento rok zas a zas a zas nie je sneh, robiť o tom vtipy, ktoré už každý počul minulý rok, prípadne postnúť tú sedemročnú fotku snehuliaka vyrobeného z blata na svoju facebookovú nástenku. Alternatíva, ak sneží: Buď si napísať status o tom, že sneží, alebo si napísať status v ktorom zhejtuješ tých, čo píšu, že sneží. Alebo si napíšeš status v ktorom zhejtuješ všetkých dokopy.
- Kopírovať z internetu vinše, za ktoré by sa nehanbil ani najväčší vogónsky básnik, vložiť ho na svoju selfie a označiť na to 142 svojich priateľov. A nezabudnúť sa ospravedlniť všetkým zvyšným 2847, že sa ti ich už označiť nepodarilo.
- Samotrýzniť sa potravinami, na ktoré som prudko alergická, ale sú príliš dobré a tradičné na to, aby som nejedla.
- Vysvetľovať populácii vesmíru, prečo nemám rada Vianoce. Keď ja si každý rok začiatkom adventu naivne poviem, že tento rok to už bude lepšie, teším sa na pečenie a na to, ako si všetci rozbalia moje darčeky, na príjemné prekvapenia, ale potom príde všetko toto a prekričí to.
Šťastné a veselé, dietky.
utorok 15. decembra 2015
Riešením je láska.
Cítim sa tak trochu ako spisovateľ. Lebo sedím pekne pod perinkou a pri teplom radiátore (och, veď mu to aj trvalo) a mám sa fajn. Napriek tomu, že neviem graficky nájsť ťažisko pri momente sily, cítim príjemnú rovnováhu.
V živote sa totiž dejú rôzne veci.
V mojom živote sa dejú samé dobré veci. Aspoň to tak vnímam. Odkedy sa našla v obrovitom nákupnom centre moja stratená peňaženka, mám pocit, že mám dlh voči vesmíru a snažím sa robiť ešte viac dobra ako pred tým. Robenie dobrých skutkov a čokoláda zlepšia človeku život o pár stupňov Celzia.
Ľudia sú prekrásni. Všední ľudia na ulici a v škole, v obchode a vo výťahu, všetci sú takí prekrásni. Každý ma v hlave vlastnú niť myšlienok, cestou sa odmotáva, zachytáva o stĺpy a rozbité telefónne búdky, kovové preliezky a ploty. Vracajúc sa zo školy, práce, obchodu, vlakovej stanice, namotávajú klbko naspäť. Ako Ariadna.
Pri tomto stĺpe som myslela na to, že moja dcéra potrebuje písanku na kontrolné diktáty.
Obchádzajúc túto budovu, rozmýšľal som nad farbou očí toho dievčaťa, čo šlo oproti, zelené, či modré?
Keď som šla po moste pred dvoma týždňami, cítila som krehnúce prsty, fúkalo a dosky mi vŕzgali pod nohami, človek má pocit, že spadne do Oravy a ja som nemala čiapku, do uší mi fúkalo, fúkalo...
Čo asi robí tá pani, čo býva v tomto dome? Možno sa práve rozpráva so sivou mačkou, čo sedáva na okne.
Klbká majú rôznu hrúbku, štruktúru a farbu, niekde sú zviazané s novou niťou, úplne odlišnou. Ľudia sú nádherní. Majú podobné aj odlišné problémy. Sú šťastní a smutní. A všetci do jedného sú krásni.
Čo asi toto ryšavé dievča s kočíkom? Má peknú čiapku a pod čiapkou určite myslí na svoju mamku a na výbornú čučoriedkovú bublaninu, ktorú práve doma pečie. Pridá do kroku.
Sú aj iné krásne veci okrem ľudí. Napríklad také baliace papiere. Voňavé, farebné a šuštiace.
A štrikované svetre.
A ockovia, ktorí všetkým spravia večeru.
A večere, ktoré všetkým spraví ocko.
Človeku prestane byť ľúto, že zmizol z niektorých myslí, že už nie je číslo jedna, keď chcú niekoho kreatívneho, kto kreslí. Ľudia sú nádherní vo svojej zábudlivosti. Tí, čo zabudnú, že im niekto ublížil, aj ockovia, ktorí dajú svojim dcéram lúhovať zelený čaj a nevšimnúc si,že je zelený lúhujú ho pol hodiny, aj tí, ktorí zabudli, že mali dať žiakom diktát a žiaci, ktorí si zabudli napísať domácu úlohu.
Si človek. A si krásny človek.
Len nezabudni, že ostatní ľudia sú tiež ľudia. A že sú to krásni ľudia. A všetko, čo robia, robia z nejakého dôvodu.
V živote sa totiž dejú rôzne veci.
V mojom živote sa dejú samé dobré veci. Aspoň to tak vnímam. Odkedy sa našla v obrovitom nákupnom centre moja stratená peňaženka, mám pocit, že mám dlh voči vesmíru a snažím sa robiť ešte viac dobra ako pred tým. Robenie dobrých skutkov a čokoláda zlepšia človeku život o pár stupňov Celzia.
Ľudia sú prekrásni. Všední ľudia na ulici a v škole, v obchode a vo výťahu, všetci sú takí prekrásni. Každý ma v hlave vlastnú niť myšlienok, cestou sa odmotáva, zachytáva o stĺpy a rozbité telefónne búdky, kovové preliezky a ploty. Vracajúc sa zo školy, práce, obchodu, vlakovej stanice, namotávajú klbko naspäť. Ako Ariadna.
Pri tomto stĺpe som myslela na to, že moja dcéra potrebuje písanku na kontrolné diktáty.
Obchádzajúc túto budovu, rozmýšľal som nad farbou očí toho dievčaťa, čo šlo oproti, zelené, či modré?
Keď som šla po moste pred dvoma týždňami, cítila som krehnúce prsty, fúkalo a dosky mi vŕzgali pod nohami, človek má pocit, že spadne do Oravy a ja som nemala čiapku, do uší mi fúkalo, fúkalo...
Čo asi robí tá pani, čo býva v tomto dome? Možno sa práve rozpráva so sivou mačkou, čo sedáva na okne.
Klbká majú rôznu hrúbku, štruktúru a farbu, niekde sú zviazané s novou niťou, úplne odlišnou. Ľudia sú nádherní. Majú podobné aj odlišné problémy. Sú šťastní a smutní. A všetci do jedného sú krásni.
Čo asi toto ryšavé dievča s kočíkom? Má peknú čiapku a pod čiapkou určite myslí na svoju mamku a na výbornú čučoriedkovú bublaninu, ktorú práve doma pečie. Pridá do kroku.
Sú aj iné krásne veci okrem ľudí. Napríklad také baliace papiere. Voňavé, farebné a šuštiace.
A štrikované svetre.
A ockovia, ktorí všetkým spravia večeru.
A večere, ktoré všetkým spraví ocko.
Človeku prestane byť ľúto, že zmizol z niektorých myslí, že už nie je číslo jedna, keď chcú niekoho kreatívneho, kto kreslí. Ľudia sú nádherní vo svojej zábudlivosti. Tí, čo zabudnú, že im niekto ublížil, aj ockovia, ktorí dajú svojim dcéram lúhovať zelený čaj a nevšimnúc si,že je zelený lúhujú ho pol hodiny, aj tí, ktorí zabudli, že mali dať žiakom diktát a žiaci, ktorí si zabudli napísať domácu úlohu.
Si človek. A si krásny človek.
Len nezabudni, že ostatní ľudia sú tiež ľudia. A že sú to krásni ľudia. A všetko, čo robia, robia z nejakého dôvodu.
utorok 8. decembra 2015
Tak to chodí.
Neviem, čo mi zas je.
Asi som frustrovaná z celodenného ležania v posteli. Mám neutíšiteľnú chuť na čokoládu a nechuť k svetu (mhm, moja nechuť je k svetu, nechceš ju za ženu?). Mám veľa času a málo chuti hýbať sa, tak ležím, overthinking.
Všetko je také zložité, ale nie tak pekne zložité, ako v slnečné dni, keď kráčam po ulici a všetko je posplietané geometricky dokonalou zelenou sieťou, tak pekne komplikované. V hlave to vyzerá úplne inak ako vo svete. Vlákna siete sú rôznych hrúbok, všetky sivé, jedno po druhom pribúdajú,no nemiznú, sú všade, motajú sa medzi sebou, motajú sa popod nohy, sú vša-de.
Keď ja tak veľmi neviem. Ani nemám teplotu. A chce sa mi revať, ale sami nedá a aj by som bola rada, ale vôbec sa mi nechce rozmýšľať,z čoho. Chcela som si dneskúpiť knižku a potom byť šťastná autobuse a byť šťastná na ulici a pozerať sa z okna a nájsť všetky pekné veci, navliecť ich na nitku a zavesiť blogu na krk. Takto má na krku šibnuté deprimované dievčisko, bosé v svetri ležiace v posteli, kde sa jej vysypala kukurica a aj tak to nebolo ono.
Oh shit, načo vôbec píšem, keď sa na to necítim? Mám úplný blok, neviem,ako sa kreslia čiary a neviem ani, ako sa píšu písmeká, len vykašliavam na papier odporný hlien.
Toto predsa nie som ja. Agáta, ktorá miluje celý svet, vrátane seba, lebo je krásny a ona je krásna a všetko je krásne a všade sú len samí krásni ľudia a robia krásne veci. Vôbec sa necítim ako to super dievča, smrdím po octe a hnusných štipľavých mastiach,prehĺtam tabletky na počkanie
Tabletky:
Na kašeľ
Na bolesť
Na počkanie
Vpíjam sa do čaju a čaj sa vpíja do mňa. Ja nechcem byť chorá. Ani mať mokré líca.
Vieš, že ešte včera bolo všetko pekné? Bola som anjel, robila som anjelsku robotu a cítila sa krásne. A cenne. A dôležito. A ako dobrý človek. Ako Agáta. Chlapec z ústavu mával vytŕžene rukami nad hlavou, smial sa a kričal, že to je krásne, že to je na úrovni a že chalani, čo tancujú, majú úroveň na úrovni. Je to krásny človek s krásnou dušou. A ja sedím na okraji javiska. Počúvam nábožné piesne. Ježiš si ma získal, moje putá rozlámal, môj nádherný Pán, len láskou nad smrťou si zvíťazil. Spomienky. Rýchlo sa mi vráti, prečo som tomu verila. Lebo je to krásne. Dokonca miestami spievam so zborom. Potom sa pozriem späť na divákov. Na dospelých mužov, ktorí majú na hlave pripnutú prilbu, lebo vo voľnom čase bijú hlavou o stenu, tak aby si neublížili a vravím si, že keby tam hore bol dobrotivý stvoriteľ, nedopustil by to. Potom už nespievam o Ježišovi, ktorý mi rozlámal putá.
Ľudia by si mali lámať putá sami, o tom to je. Alebo keď už, tak aspoň sebe navzájom, nie spoliehať sa na niekoho, o kom si nik nemôže byť istý, že tam niekde na nich čaká. Nikto nepríde, ako tvrdí Perer Bero, ktorého som si celého jedenapolkrát prečítala, lebo bol položený na stolčeku v záchode.
Okrem toho som chcela písať poéziu, ale neviem to asi, lebo akokoľvek začnem, točí sa stále len okolo jedného, potom vykrádam vlastné nápady a všetky sú na jedno kopyto, kde-tu sa nájde skvelý nápady, ktorý ale vytrhnutý z kontextu nič nehovorí. Potom to nedopíšem a obrátim stranu v krúžkovom bloku. Prečítam si to o tri mesiace a poviem si: "Škoda, že som to vtedy nedopísala,teraz už to nedokážem." Tak to chodí.
V sobotu.
Málo píšem, ale to len preto, lebo zabúdam, že to viem.
Dnes je svätého Mikuláša. Dostali sme sa do naozajstného cyklu, už žijeme v špirále, pretože pred rokom aj jedným dňom, mala som vlasy vo vrkoči, bielu stužku, presne si to pamätám, šla som do Trstenej s mliečkom v tube a všetko. Teda toto už je druhý Mikuláš náš spoločný.
Aj by som písala o niečom inom, ale toto mi príde dôležité. Lebo asi je to tak, že sa mám veľmi dobre. Nemám chuť sa na nič sťažovať a všetko je v pohode. Najlepší je pocit vedomia, že ma majú radi. Niekto, hocikto, ale lepšie, keď niekto, nie hocikto, keď ma majú radi ľudia, na ktorých mi záleží a dávajú mi to najavo.
Filip mi doniesol od Mikuláša balík kokosiek, mandarínky a šumák z lidla, lebo ma bolí hrdlo a šumáky z lidla sú zas jeho najobľúbenejšie placebo.
Nelka nakreslila v škole taký krásny pozdrav, že jej ho pani učiteľka ani nechcela vrátiť domov, že ho dá na výstavku. Nakoniec jej ho dala, Nelka pribehla domov, ukazovala ho Lucke a potom šla do izbičky napísať doňho venovanie. Lucka sa veľmi tešila, ale v pozdrave bolo:
"AGÁTKA, TOTO JE PRETEBA
MÁMŤA RADA
VESEL ÉVJANOCE"
A pod tým kvietky a srdiečka a anjeliky, v srdiečku:
"NELA," na druhej strane "NELKA." v srdiečku.
Ráno som si v papučiach našla sladkosti od výmyslu sveta a myslím, že dozajtra budem mať cukrovku.
Na stole mi ležia krídla.
Toľko premien v jednom človeku. Fuj. Že sa nehanbím.
Vlastne áno. Hanbím sa. Veľmi sa hanbím.
Asi som frustrovaná z celodenného ležania v posteli. Mám neutíšiteľnú chuť na čokoládu a nechuť k svetu (mhm, moja nechuť je k svetu, nechceš ju za ženu?). Mám veľa času a málo chuti hýbať sa, tak ležím, overthinking.
Všetko je také zložité, ale nie tak pekne zložité, ako v slnečné dni, keď kráčam po ulici a všetko je posplietané geometricky dokonalou zelenou sieťou, tak pekne komplikované. V hlave to vyzerá úplne inak ako vo svete. Vlákna siete sú rôznych hrúbok, všetky sivé, jedno po druhom pribúdajú,no nemiznú, sú všade, motajú sa medzi sebou, motajú sa popod nohy, sú vša-de.
Keď ja tak veľmi neviem. Ani nemám teplotu. A chce sa mi revať, ale sami nedá a aj by som bola rada, ale vôbec sa mi nechce rozmýšľať,z čoho. Chcela som si dneskúpiť knižku a potom byť šťastná autobuse a byť šťastná na ulici a pozerať sa z okna a nájsť všetky pekné veci, navliecť ich na nitku a zavesiť blogu na krk. Takto má na krku šibnuté deprimované dievčisko, bosé v svetri ležiace v posteli, kde sa jej vysypala kukurica a aj tak to nebolo ono.
Oh shit, načo vôbec píšem, keď sa na to necítim? Mám úplný blok, neviem,ako sa kreslia čiary a neviem ani, ako sa píšu písmeká, len vykašliavam na papier odporný hlien.
Toto predsa nie som ja. Agáta, ktorá miluje celý svet, vrátane seba, lebo je krásny a ona je krásna a všetko je krásne a všade sú len samí krásni ľudia a robia krásne veci. Vôbec sa necítim ako to super dievča, smrdím po octe a hnusných štipľavých mastiach,prehĺtam tabletky na počkanie
Tabletky:
Na kašeľ
Na bolesť
Na počkanie
Vpíjam sa do čaju a čaj sa vpíja do mňa. Ja nechcem byť chorá. Ani mať mokré líca.
Vieš, že ešte včera bolo všetko pekné? Bola som anjel, robila som anjelsku robotu a cítila sa krásne. A cenne. A dôležito. A ako dobrý človek. Ako Agáta. Chlapec z ústavu mával vytŕžene rukami nad hlavou, smial sa a kričal, že to je krásne, že to je na úrovni a že chalani, čo tancujú, majú úroveň na úrovni. Je to krásny človek s krásnou dušou. A ja sedím na okraji javiska. Počúvam nábožné piesne. Ježiš si ma získal, moje putá rozlámal, môj nádherný Pán, len láskou nad smrťou si zvíťazil. Spomienky. Rýchlo sa mi vráti, prečo som tomu verila. Lebo je to krásne. Dokonca miestami spievam so zborom. Potom sa pozriem späť na divákov. Na dospelých mužov, ktorí majú na hlave pripnutú prilbu, lebo vo voľnom čase bijú hlavou o stenu, tak aby si neublížili a vravím si, že keby tam hore bol dobrotivý stvoriteľ, nedopustil by to. Potom už nespievam o Ježišovi, ktorý mi rozlámal putá.
Ľudia by si mali lámať putá sami, o tom to je. Alebo keď už, tak aspoň sebe navzájom, nie spoliehať sa na niekoho, o kom si nik nemôže byť istý, že tam niekde na nich čaká. Nikto nepríde, ako tvrdí Perer Bero, ktorého som si celého jedenapolkrát prečítala, lebo bol položený na stolčeku v záchode.
Okrem toho som chcela písať poéziu, ale neviem to asi, lebo akokoľvek začnem, točí sa stále len okolo jedného, potom vykrádam vlastné nápady a všetky sú na jedno kopyto, kde-tu sa nájde skvelý nápady, ktorý ale vytrhnutý z kontextu nič nehovorí. Potom to nedopíšem a obrátim stranu v krúžkovom bloku. Prečítam si to o tri mesiace a poviem si: "Škoda, že som to vtedy nedopísala,teraz už to nedokážem." Tak to chodí.
V sobotu.
Málo píšem, ale to len preto, lebo zabúdam, že to viem.
Dnes je svätého Mikuláša. Dostali sme sa do naozajstného cyklu, už žijeme v špirále, pretože pred rokom aj jedným dňom, mala som vlasy vo vrkoči, bielu stužku, presne si to pamätám, šla som do Trstenej s mliečkom v tube a všetko. Teda toto už je druhý Mikuláš náš spoločný.
Aj by som písala o niečom inom, ale toto mi príde dôležité. Lebo asi je to tak, že sa mám veľmi dobre. Nemám chuť sa na nič sťažovať a všetko je v pohode. Najlepší je pocit vedomia, že ma majú radi. Niekto, hocikto, ale lepšie, keď niekto, nie hocikto, keď ma majú radi ľudia, na ktorých mi záleží a dávajú mi to najavo.
Filip mi doniesol od Mikuláša balík kokosiek, mandarínky a šumák z lidla, lebo ma bolí hrdlo a šumáky z lidla sú zas jeho najobľúbenejšie placebo.
Nelka nakreslila v škole taký krásny pozdrav, že jej ho pani učiteľka ani nechcela vrátiť domov, že ho dá na výstavku. Nakoniec jej ho dala, Nelka pribehla domov, ukazovala ho Lucke a potom šla do izbičky napísať doňho venovanie. Lucka sa veľmi tešila, ale v pozdrave bolo:
"AGÁTKA, TOTO JE PRETEBA
MÁMŤA RADA
VESEL ÉVJANOCE"
A pod tým kvietky a srdiečka a anjeliky, v srdiečku:
"NELA," na druhej strane "NELKA." v srdiečku.
Ráno som si v papučiach našla sladkosti od výmyslu sveta a myslím, že dozajtra budem mať cukrovku.
Na stole mi ležia krídla.
Toľko premien v jednom človeku. Fuj. Že sa nehanbím.
Vlastne áno. Hanbím sa. Veľmi sa hanbím.
utorok 1. decembra 2015
BB.
Krása. Nebudem na matike, dejáku a nábožku. Cez veľkú prestávku sedím u starkých a napchávam sa kapustnicou, až mi je smutno, že som zas tak veľa jedla a nevládzem chodiť. Tak teda ani nechodím, nastúpim do auta a ideme do pečere.
Cestou sa rozprávame o živote, Lucka mi dá narodeninkáčové sloníky a ja sa teším, lebo s tým kvietkovaným denníkom je ťažká reč. Rodičia nás vykladajú a kráčame mrznúcou Bystricou do Európy. Nákupy sa môžu začať, naša cesta štartuje v Gate, v ktorom všetko stojí 13€ a inak tam nič nemajú. Lucka si v kabínke NewYorkeru skúša dvoje rifle (veľmi krásne!) a ja žlté tričko (stále ma drží tá žltosť). V zrkadle v kabínke sa sama sebe veľmi páčim, takže najvýnimočnejšie na svete, odfotím sa potajomky v zrkadle a cítim sa zadosťučinene. Tá fotka za nič nestojí, ale keď ju uvidím, pripomeniem si, že som vtedy bola pekná.
Keďže sme obe našli, čo sme hľadali, mierime ku pokladni, kde Lucka pchá ruku do ruksaku a zrazu sa zatvári ako kyslá uhorka čudujem sa. Trochu. Potom prestane hrabať a začne pobiehať. Zmizla jej peňaženka.
Stresy.
Ideme všade po našich stopách. Všetko prejdeme, všade sa opýtame, protivné upratovačky zazerajú, že čo ich vyrušujeme pri debate,veď ony pracujú. Hlavný SBSkár je z nás otrávený, lebo dnes nie sme prví a on chce asi niečo nové, nielen zmiznuté peňaženky. Daňové podvody, drogy a tak.
"No nič, tak si to ohláste na polícii. A zablokujte si kartu. Zbohom."
Tak teda ideme do ČSOB pobočky (našťastie tam je), kde nám milá pani v priehradke poskytne všetky telefónne čísla na svete. Ja mám vybitú baterku a Lucka nemá kredit, spojíme sily a vymeníme si SIMky. Karta zablokovaná. Máme čakať policajnú hliadku.
Čakáme policajnú hliadku. Premýšľame, či sa tu môže parkovať, ale policajti hádam môžu.
Vidíme policajtov. Idú pešo, čiernovlasá nižšia žena, vysoký zelenooký muž s krivými zubami. Sú celkom milí. Berú nás na policjanú stanicu policjaným autom. Prežívame veľké dobrodružstvo, policajným autom sme ešte nešli.
V miestnosti, do ktorej nás dovedú to vôbec nevyzerá ako na profesionálnom pracovisku. Vlastne, trochu vyzerá, ale len trochu.
Na socialistickovyzerajúcej nástenke visí fotka vysmiateho Kaliňáka, rovno pod popripichovanými písmenkami. Na stole ďalšia fotka, nejakého mladíka, nie až tak vysmiateho. Je čiernobiely a spotený. Nejaký páchateľ, zrejme. Okolo umývadla sú hnusné ružovofialové kachličky, z ktorých na rohovej je poloodtrhnutá nálepka, pôvodným bydliskom zrejme na plechovici
Májky, už sa ju ktosi snažil odlepiť; nevyšlo.
Lucka žartuje s policajtmi, skúša toho chlapa francúzštinu, ale on vôbec nespolupracuje. Potom si ide nabrať k hnusným kachličkám vodu do fľaše a vždy, keď z nej pije (ešte dva dni), vraví, že juhú, policajná voda.
Priznám sa, tento článok je úplne nedopísateľný, už ho na pokračovanie píšem piaty deň. Odmietam sa ďalej sužovať. Čau.
Cestou sa rozprávame o živote, Lucka mi dá narodeninkáčové sloníky a ja sa teším, lebo s tým kvietkovaným denníkom je ťažká reč. Rodičia nás vykladajú a kráčame mrznúcou Bystricou do Európy. Nákupy sa môžu začať, naša cesta štartuje v Gate, v ktorom všetko stojí 13€ a inak tam nič nemajú. Lucka si v kabínke NewYorkeru skúša dvoje rifle (veľmi krásne!) a ja žlté tričko (stále ma drží tá žltosť). V zrkadle v kabínke sa sama sebe veľmi páčim, takže najvýnimočnejšie na svete, odfotím sa potajomky v zrkadle a cítim sa zadosťučinene. Tá fotka za nič nestojí, ale keď ju uvidím, pripomeniem si, že som vtedy bola pekná.
Keďže sme obe našli, čo sme hľadali, mierime ku pokladni, kde Lucka pchá ruku do ruksaku a zrazu sa zatvári ako kyslá uhorka čudujem sa. Trochu. Potom prestane hrabať a začne pobiehať. Zmizla jej peňaženka.
Stresy.
Ideme všade po našich stopách. Všetko prejdeme, všade sa opýtame, protivné upratovačky zazerajú, že čo ich vyrušujeme pri debate,veď ony pracujú. Hlavný SBSkár je z nás otrávený, lebo dnes nie sme prví a on chce asi niečo nové, nielen zmiznuté peňaženky. Daňové podvody, drogy a tak.
"No nič, tak si to ohláste na polícii. A zablokujte si kartu. Zbohom."
Tak teda ideme do ČSOB pobočky (našťastie tam je), kde nám milá pani v priehradke poskytne všetky telefónne čísla na svete. Ja mám vybitú baterku a Lucka nemá kredit, spojíme sily a vymeníme si SIMky. Karta zablokovaná. Máme čakať policajnú hliadku.
Čakáme policajnú hliadku. Premýšľame, či sa tu môže parkovať, ale policajti hádam môžu.
Vidíme policajtov. Idú pešo, čiernovlasá nižšia žena, vysoký zelenooký muž s krivými zubami. Sú celkom milí. Berú nás na policjanú stanicu policjaným autom. Prežívame veľké dobrodružstvo, policajným autom sme ešte nešli.
V miestnosti, do ktorej nás dovedú to vôbec nevyzerá ako na profesionálnom pracovisku. Vlastne, trochu vyzerá, ale len trochu.
Na socialistickovyzerajúcej nástenke visí fotka vysmiateho Kaliňáka, rovno pod popripichovanými písmenkami. Na stole ďalšia fotka, nejakého mladíka, nie až tak vysmiateho. Je čiernobiely a spotený. Nejaký páchateľ, zrejme. Okolo umývadla sú hnusné ružovofialové kachličky, z ktorých na rohovej je poloodtrhnutá nálepka, pôvodným bydliskom zrejme na plechovici
Májky, už sa ju ktosi snažil odlepiť; nevyšlo.
Lucka žartuje s policajtmi, skúša toho chlapa francúzštinu, ale on vôbec nespolupracuje. Potom si ide nabrať k hnusným kachličkám vodu do fľaše a vždy, keď z nej pije (ešte dva dni), vraví, že juhú, policajná voda.
Priznám sa, tento článok je úplne nedopísateľný, už ho na pokračovanie píšem piaty deň. Odmietam sa ďalej sužovať. Čau.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)