Ale veď áno!

Už som dlho nenapísala nič dobré. Fakt dlho. Potrebujem písanie k svojmu životu.

Leto sa rozhodlo na sklonku svojho života naposledy zažiariť, nech nám v jeseni chýba. To by nám chýbalo aj bez toho. Len vlani som sa naučila mať rada jeseň, aj s jej dažďami a chladom, lebo som mala pekné topánky a kabát a bola som čerstvo natretá (ako lavička v Kraľovanoch). Usmievala som sa stále a na všetko. Jeseň bola prvý raz fajn. Aj táto bude. Asi zas začnem počúvať Lisu Hanningan a možno budem zas sedávať na okne.

Ale neviem, prečo myslím tak do budúcnosti, keď aj súčasnosť je príma. Totižto, zistila som, ako to funguje na svete. Mala som sa zle a už som si myslela, že sa nebudem mať dobre. Večer som nemohla zaspať a rozmýšľala som nad tým, ako to je s tými želaniami, veď predsa keď si niečo praješ celým človekom, musí sa to udiať. A tak som si veľmi priala, aby som sa prestala mať zle. Ráno som sa zobudila. Svietilo slnko, bolo horúco a vybrala som sa z domu šťastná. Lebo som si to želala. Lebo si to zaslúžim.

Všetko je na slnku krajšie, steblá trávy žiaria a výhľady sú oranžové (ale tak pekne).

Vybrali sme sa na čaj do Vrútok. Vlakom. Čajovňa má voľno. Tak sme šli na zmrzlinu. Namočila som si nohy v Turci a šli sme späť. Aj tak to bol dobrý výlet, aj cesta vlakom sa ráta, a keď si ho ani neplatíme... Radosť cestovať.

A život? Život je dosť dobrý. O pár dní ideme zas do školy. Ale to len desať mesiacov a potom bude zas leto.

Krídla

Bolia ma krídla. Strašne, strašne. Mám strach, že mi odpadnú.

Cítim sa ako na Vianoce [rozumej -  nie až tak dobre]. Neviem, či som dosiahla nový level únavy, alebo vymýšľania si problémov, každopádne, už ma bolia krídla. (Treba mi pofúkať perie)

Mám sa. Asi sa mám.

Nie že by som sa nespoznávala...

Dokážeš čítať medzi riadkami?
Jedenásť dní som nepísala a to som ani nebola tak preč. Bude to tým, že neviem. Neviem najviac, ako som kedy nevedela.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Vidíš tie súhvezdia na strope? Už som sa dlho nepozerala na strop. Skoro rok.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Vravela, že to vidno, že sa mám raz dobre a raz zle. Lenže teraz sa nemám asi som sa stratila. (Sa nerovná sa sama seba, ale sama sebe)
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Ty si môj les...
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Neviem, prečo to píšem tu a nie do denníka. Začal sa rozpadať. Rozmýšľala som nad tým, či je môj denník mojim svetom. Na nič som neprišla, ako ostatne... Vždy.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Začínam byť taká ako skôr, nedokážem nič napísať, aby to dávalo zmysel a zároveň nič neznamenalo. Prestala som písať poviedky. Prestala som sa snažiť o moju biednu neviazanú poéziu. Sama som príliš viazaná (v tvrdej väzbe, nie ako Čarodejnice). Prestala som byť dobrou dcérou (vydržalo mi to ani nie týždeň).
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Strašne hlúpo a jednoducho sa opúšťam.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Je mi zo seba zle. Neviem sa rozhodnúť, či som to ja, alebo nie, lebo som stále neodhalila, kto som a aká je moja skutočná povaha... Ach, ako môžem mať takéto myšlienky tak krátko na to, ako som bola namotivovaná zmeniť svet. Správam sa hlúpo.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Správam sa ako pubertiačka.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Možno som pubertiačka.
But I am not able to be mad at you, because I love you so fucking much.

Črepinky.

Mamina pvedala, že má pre mňa program na leto. Povedala to včera večer, nuž cely zvyšný obsah včerajška som opisovala radšej v denníku ako tu.

Ten plán znel, že vyberiem príspevky odtiaľto, trochu ich poupravujem, prihodím moje slovné obrázky a pošlem do nejakého vydavateľstva. Predstavuje si to príliš jednducho. Ale keď ona to CHCE! Nie, že by mi napísať knihu robilo príliš veľký problém, už som ich zopäť zvládla, ale to je predsa niečo celkom iné. Tie boli určené jednotlivým osobám.

Najprv sa musím rozhodnúť, kto presne som. Som človek. Som dievča, ktoré si sedí na pätách za cenu stŕpnutia nôh, počúva Katarziu, šúcha si oči, lebo chcelo ísť spať, no nejako mu to nevyšlo, vo voľnom čase kreslí krhly na zdrapy papiera s poznámkami z fyziky, má na sebe pyžamo, lebo nič lepšie nenašlo a hrbí sa.

Pozerám sa na tie tyrkysové kolibríky, čo sú z druhej strany plagátu (odpadol zo steny,aspoň už za ním nebývajú pavúkovia). Sú dosť gýčové. Nečudujem sa,že som použila práve tento papier, isto je zozadu krajší ako spredu.

Tieto prázdniny som ešte nenapísala poviedku. To všetko preto, lebo mi povedali, že to má väčšiu iskru, keď je to naozaj.

Prehrala som.

Spomenula som si na tetu vo fialovej teplákovej súprave pri Tescu. Teta držala pod každou pazuchou jednu knedľu (aby nedošlo k nedorozumeniam, teta mala len dve ruky, čiže dve knedle.) Trochu sa okolo seba obzerala. Jej tepláková súprava mala takú divnú fialovú farbu, že ju neviem ani k ničomu prirovnať, takú trochu krikľavú a trochu do orgovánova. Keď sa prestala obzerať, položila obe knedle na obrubník. Knedle sedeli na obrubníku a teta sa začala hrabať vo vrecku divnofialovej teplákovej bundy. Vytiahla zapaľovač a cigarety. Cigarety začala rozbaľovať sebavedomo, ale potom si uvedomila, že so zapaľovačom to nedá, tak ho dala späť do vrecka. Vytiahla krabičku z celofánu, celofán zhúžvala v dlani, obzrela sa, podišla k zábradliu, čupla si a nenápadne ukryla celofán v tráve, pár metrov od koša. Konečne si zapálila. Obe knedle sa opierali o obrubník ako také knedle. Či ich odtiaľ zobrala, neviem, nastúpila som na autobus.

Zvláštne, akí sú na svete rôzni ľudia.

Aj ja som možno rôzny človek. Čo možno, ja som isto-iste rôzny človek. Som dievča, ktorému stŕpli nohy a bolí ho chrbát. Ach.

A ja by som tak rada písala básničky, ale tak mi to nejde. Škoda, že jeden obraz na báseň nestačí a viac ich zlepiť neviem. Aj som písala do krúžkového bloku (lebo mám rada škrtance), ale uberalo sa to presne tým smerom,ktorým som nechcela. Niektoré spomienky si nezaslúžia ani toľko slov, koľko už som im venovala, nieto ešte nejaké navyše.

Čítala som novú Rebarborku, to ona by mala vydať knihu, nie ja. Je mi tak nejak sentimentálne. Objavila som speváčku, čo už som objavila nekedy pred tým a nevrátila som sa k nej. Objavujem objavené? Som azda Taur?

I couldn't sleep last night
There were lions and bears tearing you from my side.

Snívalo sa mi o tej každoročnej skúške,tej čo sa mi snívala aj pred rokom, tá strašná udalosť plná násilia a bolesti (vo sne som zaborila hlavu do vankúša a plakala, keď po malom chlapčekovi hodili nožík, lebo už ich nudil jeho boj o život a odrezali mu ucho, začal jačať a ostatní sa pozerali a zabávali sa). Aj tak to tento rok bolo znesiteľnejšie ako minulý. Prvým kolom som sa prehrýzla a potom som stretla Filipa, tak som sa cítla o niečo bezpečnejšie. Pred druhým kolom som sa našťastie zobudila. Ako tak nad tým rozmýšľam, neviem, či sa celý tento sen neodohrával až po našej smrti, to by vysvetľovalo tých zlomyseľných anjelov.

Och, stále vravím, že dúfam, že po smrti už nič nebude. (Paula: Ty veríš tomu istému, čo Filip, nie?)

Moja tvár sa odráža v mriežke tvorenej stiahnutými, no nezatvorenými žalúziami na okne, mám strašne malý nos a pery a oči priveľké, to bude tým, že je podchýlené, vôbec nevyzerám ako ja.

Ach, a v tejto sentimentálnej nálade pociťujem stesk za ofinou, to je tým mojím prezeraním starých fotiek...

(áno, áno, fotila som tocez webcamtoy)

Nuž, ako sa poznám,zas ma to do zajtra prejde. Oh, dokelu, prečo nachádzam tak skvele depresívnu hudbu práve, keď sa mám dobre?

Neviem, asi som zistila, že blog sa musí písať celý naraz, nie takto celý večer, veď som asi 80-krát zmenila názor na svet. Je to so mnou ťažké, ako mám so sebou vydržať? Ach jaj.

Aténa.

Mám nové plavky.

Mám nové plavky, mám nové plavky, mám nové plavky! (to akože spievam a tancujem do toho víťazný tanec).

Tak.

Vysypala by som udalosti z rukáva maximálnym tempom, ale keďže ma obmedzuje, že rýchlopomalosť si čitateľ dokáže nastaviť aj sám, musím trochu zaimprovizovať. Aj by som mohla vynechávať medzery, abytobolotakénatisnuténaseba, ale z vlastnej skúsenosti viem, že také sa číta ešte pomalšie.

Som bola (tombola hahahaaaa!) smiešna Pomelovi ráno vo vlaku. Že sa skoro smial, keď ma uvidel a spomenul si, že sme si písali včera. Inak zo všetkých tém, čo boli rozoberané vo vlaku som sa vedela zapojiť asi do jednej, a tak som pozerala z okna, alebo na tú peknú ryšavku vedľa, ktorá nápadne pripomínala moju vicemiss. Len potom vystúpila a tak. A ja som inak parádna frajerka, lebo nosím jedlo, len to bolo smutné, že som doniesla len Filipovi, ale kto mal vedieť že aj Babrák a Pomčo tam budú, há?  (pomčo mi podčiarklo a babrák nie, je mi to ale na svete za prezývkovú diskrimináciu)

Sekáče sú strašne super, ale to viem len teraz, lebo pred tým som nevedela až tak, keď sa neviem okamžite chopiť prvej príležitosti a skús chodiť po sekáčoch s mojimi setrami! Len ten na váhu je smutné, že zavreli, ale aspoň Filip mohol zobudiť Ivu telefonátom, no... A teraz ani neviem, kam to všetko dám, keď sa to operie... No čo, dobrého oblečenia sa všade veľa zmestí. Trepem piate cez jedenáste a neviem či nie aj cez trináste, ale to snáď nie ani. Ajáj, som to ja ale šikovný rozprávač a zároveň lyrický hrdina!

"To je úplne divné. Čo je? Ja som tu na dissovanie, aby si vyselektovala z tých milión vecí, čo si si nabrala."

Okrem toho... Mám nové plavky, mám nové plavky (to akože zas to isté, hej?)

A dni sú také žiarivé! A ten náš starý český film pokračuje, sme proste pár, čo mu niet páru a kupujeme britské skautské rovnošaty ako na bežiacom páse! Lebo veď aj, čo iné by sa dalo robiť na bežiacom páse ako kupovať britské skautské rovnošaty? Behať? Aaale, nebuďte smiešni, to už z názvu "bežiaci pás" vyplýva, že sa na ňom kupujú britské skautské rovnošaty.

Šarkany, šarkany, drůbež. To nič, to som len mala chuť napísať.

A neviem, čo by som ešte povedala, mohla by som vlastne ešte o tom divnom obchode, čo v ňom bola kabínka, ktorá nebola kabínka, ale nejaká divná miestnosť s chladničkou a zrkadlom a policou s fotkami malého dievčatka a rozjedeným melónom. A ešte to aj nebol čistý sekáč, ale aj dokopy s etnoshopom a suvenírmi a neviem akými divošinami.

A ja mám riadnu náladu písať, ale tak sa mi nejako míňajú slová, míňajú, míňajú... Alee, vieš čo?

Mám nové plavky, mám nové plavky, čiernobiele bodkované, mám nové plavky! Juch!

A som v nich celý deň a po dome v nich pobehujem a je mi zima na kríž, teda vlastne na kríže, lebo na kíž, to môže byť zima tak maximálne Erike, lebo len ona je Ježiš.


Mám nové.




Už to mám napísané pol hodinu a stále neviem vymyslieť dosť dobré meno. Aténa je dosť dobré meno. Pre dieťa nie, ale pre článok, môže byť.

Dlhé časy.

Dvanásť dní je neskutočná medzera.

Tak.

Trochu ma bolela hlava a keď som začala čítať, nedalo mi to, že čítam, čítam a už som tak dlho nepísala, až ma to znepokojovalo a dokončila som len jednu kapitolu. Lebo predsa... Aj ja chcem!

Na tábor som sa balila znechutene, za to valila som sa naň veľmi schutene. Vo vlaku som svojimi hyperaktívnymi výmyslami všetkých určite veľmi potešila, ale hlava ma potom bolela, našla som prvý táborový štvorlístok v daždi, dostala som modrinu na čelo a šla som spať.

Dva dni na to som mala depku z nespravodlivosti sveta, chamtivosti spoločnosti a skazenosti peniazmi, korupciou, čiernym trhom a nezvládnutou ekonomikou s nekotrolovanými monopolmi. To ma prešlo.

Pak som mala chvíle radostí a starostí v sériách, keď boli dobré a zlé hry a keď mala Ratrak dobrú a zlú náladu. V noci bola v Štefanove zima a na ceste mláky. A mohli sme ísť na návštevu domov, aj tak sa nám to nerátalo, ach! O tretej ráno sme bezvládne a nešťastne sedeli na Skalke obžúvali suchý chlieb a nariekali nad našou neschponosťou. Zatúlali sme sa k chatkám a ráno sme sa zatúlili do spacákov. Nevstala som na rozcvičku, robila som drepy v pršiplášti a skysla mi dažďová voda vo vlasoch a vlasy mi skysli v dažďovej vode, musela som si ich umývať, čo som nechcela, ale môj Filip ma polieval krhličkou (lebo som kvietok veď).

Lebo sme šli na túru a celý čas sme boli vpredu a dobre nám bolo. A ja som šla všade po suchom ako princezka a bolo mi dopriate všetkého. A potom sme ležali a spali na lúke a hrali sme sa ty si moje. Ty si moje je dosť pekná hra.

Ty si môj les a ja sa v tebe stratím.
Ty si môj kvietok a ja ťa budem polievať.
Ty si moja Agáta a ja ti spravím dve deti.

A slnko svietilo a my sme spali a zas sme boli ako vo filme, starom, českom, žiarivom. Váľali sme sa na stohu sena, trochu pichal, trochu nie. Románsky stoh.

Nemám rada mať vlas na klávesnici, ach, padajúce vlasy sú kruté.

A aj sme jedli pekne. Osy boli žltočierne a otravné, hrniec ma pálil na stehnách, vlasy mi padali do tváre, fúkala som do sporky a sedela na zemi, slnko pieklo. Obed ako sa patrí, aj tak môj žalúdok robil saltá od radosti, že ho niekto navštívil po dlhej dobe osamelosti.

Vždy keď som zaspala, pískalo sa. Písk. OLOVRAAAAANT. Písk. NÁSTUP NA HRUUU. Písk! ROVERI K NOHE!

Teraz by som tiež rada spala, ale Margaret píska, že som lenivá, lebo ona varí aj skladá prádlo a ja nič nerobím, aj keď som urobila všetkým raňajky a upratala kuchyňu.

Potom sme pobehovali po Krivej s modrohlavičkovými zápalkami. Mimka držala bobríka mlčanlivosti, piaty krát. Spravila ho na šiesty. Úžasné dieťa, tá Miriam, také veselé a nápomocné a veľmi milé. Prišla ma objať na konci,  a poďakovať mi, že som jej pomáhala.

Druhý výsadok sa vydaril trošku lepšie. Lebo Filip je veľmi skúsený a až na tie jelene a diviaky a štekoty (a to, že mi Filip asi 50-krát povedal, že by ma nik nepočul kričať) som sa nebála. A zas sme boli ako vo filme. Aký žáner, to by záviselo od soundtracku, lebo ak by tam bola pohodová hudba, mohol byť aj romantický, ale skôr to bola dráma. Alebo to pokojne mohol byť aj horor.

Prespala som polku dňa a na raňajky som zjedla štyri mastné rožky namiesto omše.

"Prečo nejdete na omšu?"
"Lebo nechceme."
"No to je mi teda prístup..."

Bola som zavolaná jesť, tak hurá.
Update: Vskutku hurá. Toto jedlo bolo oslavou všetkých chuťových buniek. Bola to čistá zelenina a teda ho nemohla pokaziť žiadna zeleninová obloha. Cuketa, upravená tak famózne, že sa rozplývala na jazyku, plnená dusenou mrkvou a paradajkami prekyrtá jemnou zvnútra vláčnou a zvrchu chrumkavou vrstvou syra, plus dokonalé vyváženie v podobe jemnej zemiakovej kaše a stredne teplej kôpky dusenej mrkvičky s cibuľou, to všetko s možnosťou jemného cesnakového dresingu, ktorý však nebol povinnosťou, vytvárala maximálnu harmóniu chutí. A to estetické servírovanie! Margaréta opäť nesklamala v kulinárskej oblasti a tak ju všetci potajme nenápadne presmerovávame z cesty fotografickej na cestu kuchársku. Či sa nám to podarí je otázne, avšak jej umenie nebude zabudnuté, ani keby sa predsa len rozhodla pre umeleckú dráhu a neotvorila si reštauráciu. Jediná škoda spočíva v skutočnosti, že túto delikatesu mladá dievčina nemala šancu zvečniť na fotografii, a tak som sa ujala remesla, ktoré ide s fotografiou ruka v ruke a síce spisovcateľstva.

Táto recenzia nebola zmanipulovaná. Ak neveríte, presvedčte sa na vlastný jazyk.

Vráťme sa od jedlového blogerstva naspäť na tábor. Napriek občasným depresívnym náladám a chuťami vrátiť sa domov, predsa len sa mi trochu cnie. To je presne ten opačný pocit. človek má byť šťastný, že konečne nesmrdí, že sa mu liečia rany, že ho nebolia kosti zo spania, že môže jesť kedy chce a vsťat kedy chce a spať kedy chce, že nemusí drhnúť kotle... Ale doma to nemá také čaro. Doma to má úplne iné čaro. S inou vôňou a inou náladou. Ale život doma je tiež fajn.

Dýchánek pre dve enkáen. So zmrzlinou a čajom, keď sa nemusím schovávať ani na kraj chodby, ani do lesa, aby sme sa mohli konečne dôverne porozprávať o vzťahoch, ako to vlastne celé je. Využívať psychologické metódy a tak, a aj keď Livi skáče ako kengura na baterky, že s mojimi radami sa vôbec nedá pravcovať, nakoniec je šťastná, že ma poslúcha.

A potom sme si prvý raz vyrazli ako kámošky večer. O štrť na deväť. A šli sme do krčmy, ako keby sme už boli veľké a mohli. A veruže aj sme a môžme, už máme občianske a môžeme byť vonku dlhšie ako do desiatej bez porušenia zákona.

A svet zas dáva zmysel. A všetko je fajn. A teším sa na zajtrajšky. Nielen tie, čo prídu zajtra, ale aj tie ďalšie. Lebo viem, že bude lepšie a viem, že bude aj horšie, ale to vždy len preto, aby v konečnom dôsledku mohlo zas byť lepšie.

(Aj to, že ľudia ktorí do ničoho nevidia a myslia si že vidia, uzatvárajú veci podľa skreslených názorov, sa vstrebe, keď máš dosť sebavedomia, pokoja v duši a lásky)

 No nie? No áno.