Z utorka jedenásteho.

Chcela som písať o tej modrej Ružomberskej nálade, ale ako som zistila, účinky vyprchali, už to nebude také autentické. Aj tak. Prepíšem si zápisky z hlavy, dobre?

Maj sa, Cikáda! Skáčem po schodoch, ťukám do mobilu, odišla mi wifi, prezúvam sa, obliekam, vychádzam zo školy, druhák mi podrží dvere, usmievam sa, ďakujem, veď máš za čo, slnko mi svieti do očí, rozfukuje mi kabát, rýchlo kráčam, cítim sa ako pán, usmievam sa.

Jem marhuľovú taštičku, kým mám funkčné zuby. To si jej dal buchtu? veď si jej mal dať normálne najesť... Dáš si tri, alebo štyri knedle? Tri? Dám ti štyri, veď si určite ani poriadne neraňajkovala. Červená kapusta, kačka.

Autobusujem sa do Nižnej, je mi teplo, svieti slnko. Prisadne si ku mne /v poloprázdnom autobuse/ teta, ktorá vkladá medzi každé dve slová "hej" a živo diskutuje s tetou predo mnou o ich alkoholických manželoch a o tom, aký je tento šofér arogantný, ako by mu jednu tresli, taký mladý chlap a tak si dovoľuje, hej, hej...

Mamina si zabuchla kľúče. Nasilu otvárame okno, lámeme nechty, ohýbame kľúče, otvoríme ho na pol centimetra, voláme starkému. Pol hodiny stojíme pod gaštanom, čakáme. Starký doniesol kľúče, srdcervúco ďakujeme, starký sa priznáva, že pil pivo.

Cestujeme. Púšťam na plné pecky Coldplay zo starej kazety, domy prevesujú cez strechu auta blikotavé tiene, zatváram oči. Rozprávame sa o hudbe a farbách. Nevieme sa orientovať v križovatkách, nemáme kde zaparkovať, cúvame, stresujeme, mamina vypína hudbu, lebo keď je nervózna, nemôže to počuť.

Sme tu skôr, ideme do obchodu s metrovým textilom, kupujeme tmavomodrú bodkovanú látku na moju budúcu sukňu. Stretávame krstnú. V Ružomberku. V obchode s metrovým textilom. čudujeme sa a vravíme jej, že tá modrá čipka je krajšia ako červená (oh yeah, veď je modrá).

Ležím v zubárskom kresle, inak celkom vtipný a pohotový zubár hovorí hlúpe a trápne vtipy, lebo v ambulancii je mamina a má z nej nervy. "Pozrite, ako krásne vie otvárať pusu a stále ju zatvára, baba jedna!" sťažuje sa na mňa a ja sa nemôžem obhajovať lebo mám v ústach dve okrúhle plastové veci, odsávačku a rozhodne viac prstov, ako bolo potrebné. Premýšľam, či ho uhryznem. Sestrička rozpráva vtipné historky, ambulancia sa otriasa smiechom, ja držím kamennú tvár, aby som sa zas nepoleptala zubárskym chemoprénom. Spomeniem si, ako včera celá rodina stála nad pohárikom KBčka a vyťahovali pomocou všetkých nástrojov svetielko. Zadržiavam smiech. Ty si tá s tými mačičkovými silónkami však? Uhuuh (najlepšie, čoho som schopná). Všetci na mňa blýskajú diamantmi v zuboch.

Aké chceš gumičky? Však chceš farebné? Ružové? Zelené?
Nie, veď sa pozri ako je oblečená, ona je na žltú a modrú...
Tak chceš modré?
Uh?
Pozri sa, takejto farby!
Uhuh...
To bude krásne, s modrými gumičkami!

Zastavíme sa v obchode na zubárovej ulici, kúpime dva šály, trojo pančúch (ružové, zelené, biele). Ideme domov? Ak budeš dobrá a ak nebude zlá doprava môžme sa ešte zastaviť v Kubíne. Pustím Coldplay, obzerám si modré gumičky v spätnom zrkadle a som strašne dobrá.

Kupujem si v Kubíne za narodeninové peniaze staroružové šaty. Do augusta ešte našetrím. Úzke biele tričko a ďalších dvojo pančúch. Mmm... teraz ich mám dokopy 32. Úplne sa mi zmestia do skrine. Cestou domov sa v dni začne pomaly rozpíjať šero, horia mi nohy, mamina je v letných topánočkách na opätku, ja v čižmách. Jej je zima, púšťa horúci vzduch a ja pomaly potichu umieram. Keď prídeme domov, dáme si cheesecake, dobre? Dobre.

Stretneme Margarétu na odchode. Krájam si príborom chlieb, čo som mala mať na desiatu, ale starká ma nakŕmila kačkou, tak som ho nezjedla, ocino prišiel domov a povedal: "Dnes bol dobrý deň, kúpil som si tresku." Jeme tresku. Volám Olovenej, mám od nej dva neprijaté hovory. Chcela sa opýtať, kedy si pôjdeme kúpiť lístky na Mockingjay prvú časť, stojí za tým, že Liam je krajší ako Josh (nie je, má príliš blízko oči). v piatok k nám pôjde spať, osadenstvo bytu bude všetko na stužkovej, ako profesor, jeho manželka a fotograf.

Som nervózna, bolia ma zuby. Pozeráme Gilmorky z celého týždňa, mamina žehlí nevyžehliteľnú modrú bodkovanú látku.

Zdenka mi píše, vydiera ma. Agáta, povedz mi všetko, lebo už sa s tebou nebudem hrať! Odpovedám, že bez právnika nevypovedám a stojím si za tým až do večera.

Mamina ma posiela upratať. Mám nervy. Bolia ma zuby, odvšadiaľ idú hluky, ocino počúva záznam z rokovania o odvolaní Fica s otrasnou akustikou, treští mi hlava. O desať minút to dopíšem a pôjdem. A nie, nehodila som si sukňu na zem, také veci nerobím. Iba to tričko s pandou som vytiahla len tak, chcela som vedieť, či je mi ešte dobré. Odpisujem pomedzi to vyhýbavé odpovede Zdenke a už mi ostávajú len štyri minúty. A už len nula. Nula minút je málo, tak už len vymyslím názov.