Čas si zbalil zelený bodkovaný kufrík a vydal sa jednosmernou cestou do čiernej diery. Trávim štvrtok celkom samodomapiatkovo, čo je vlastne skorovždypiatkovo, ale veľmi zriedkaštvrtkovo. Nemám sa zle, to vôbec, len mi štrajkujú oči, mávajú malými transparentíkmi a zakrývajú mi výhľad. Štípu. A čo, nech si zvykajú na krutý svet... Lucia si bola v januári vyzdvihnúť rámy na okuliare. Veľmi sa mi páčili. Povedala, že stačí veľa čítať po tme a tráviť veľa času pri počítači a oslepnem tak dobre ako ona. A vyzerá, že som na dobrej ceste.
O krem toho som dnes nič poriadne nespravila, odkedy som prišla domov. Odvolávam sa na kŕče v bruchu a žialim za Horalkou, čo sme dostali na obed, ale nemôžem ju zjesť.
Fúkalo. Včera aj predvčerom aj predpredvčerom. Veľmi silno, odfukovalo mi nohy a skončila som na tráve pri chodníku, vlasy som mala ešte viac všade ako všade, ale bolo pekne, lebo mraky boli celkom odfúknuté. Pozerala som sa do zeme, ako to už mám vo zvyku, keď kráčam a mala som sa modro, lebo svietilo slnko a mala som v bruchu 4 presladené muffiny, len videieť to na mne nebolo, lebo ja sa zriedka usmievam na ľudí, keď sama kráčam. Stretla som pri lieske ďalšieho čarovného uja. Bol to horolezec a vravel mi, nech sa vždy usmievam a prial mi veľa šťastia do života, a nech sa darí aj mne aj kamarátom, aj rodine. Bol zlatý a bol to zázračný ujo pri zázračnej lieske. Nik so mnou nechcel zdieľať radosť z kúzelnosti ľudí, ktorí sa milo prihovárajú neznámym na ulici. Oh.
Páči sa mi, ako opadané stromy rozdeľujú čiernočiernymi čarbanicami tmavomodrú oblohu na nepravidelné kúsky a ako býva všetka hmla ráno odfúknutá niekam do krajiny dúhových jednorožcov a vílieho prachu.
A ešte sa snažím nájsť nejakú dobrú anglickú poéziu, keď ma už anglinárky zatiahli do recitačnej súťaže a nachádzam samé hlúposti. A tŕpnu mi nohy, lebo keď sa pohnem, isto iste zomriem. Isto.
Mala som pravdu, zomrela som. Isto. Už som celkom mŕtva. A cool.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára